XI. Kapitola - O krvi a víne 2/2

24. února 2018 v 10:11 | Kelly145 |  O krvi a víne
Cítil som sa omnoho lepšie, moje telo zas naberalo silu.



V miestnosti som bol konečne sám. Niekoľko krát som sa zobudil, keď okolo mňa prechádzali ľudia, ale nikdy som nevydržal hore tak dlho na to aby som sa dokázal pozrieť na to kto je to.
Pohár na stole, ktorý pre mňa nachystal Druid tam ešte stále stál.
Pomaly som zdvihol ruku, pripadalo mi ako by som musel svojim svalom pripomínať ako sa hýbe… ale dokázal som uchopiť pohár a nakloniť si ho k ústam.
Tento bol ešte odpornejší ako ten pred tým, ale v momente keď prešiel mojim telom som cítil jeho účinok.
Dodal mi energiu, bola to ako životodarná injekcia. Vypil som obsah pohára do poslednej kvapky a potom som sa znovu prevalil na posteľ.

Premýšľal som ako veľa času ubehlo od prvého momentu, čo som dokázal komunikovať a vnímať. Možno to boli dni skutočne som stratil prehľad o čase.
Dúfal som len, že ma Crach poslúchol a nepodnikal žiadne kroky.

Zdvihol som svoje ruky a pozrel som sa na dlane z oboch strán. Natiahol som a skrčil prsty potom som zahýbal zápästím a nakoniec som sa pomocou oboch rúk posadil na posteli tak, že som sa neopieral o vankúš.

Chrbát som mal preležaný a vlastne aj celé telo.

Musel som sa zdvihnúť z tej prekliatej postele, prejsť aspoň ku krbu inak by som sa zbláznil a moje telo by sa rozpadlo na márne kúsky.
Nohy som mal ako z kameňa, bolo veľmi ťažké ich prinútiť urobiť nejaký pohyb, ale podarilo sa mi ich dostať z postele na zem. Chladná kamenná podlaha bola na podiv veľmi prijemnym prebudením. Chvíľu som sedel na okraji postele a čakal som čo sa udeje, či sa mi začne motať hlava, alebo mi začne vypovedať telo.
Nič z toho sa nestalo, tak že som sa na jeden pokús postavil za pomoci dreveného rámu postele, ktorého som sa pevne chytil.
Nohy som mal tak nemotorné, ako malé dieťa, navyše jednoduchá činnosť ako stanie bolo nesmierne náročné na energiu, ale dokázal som sa udržať v zvislej polohe a dokonca urobiť krok dopredu.
Natiahol som sa ku drevenému kreslu pred krbom a pomocou odrazu od postele som do neho doslova vpadol.
Bol som zadýchaný, ako by som práve ubehol niekoľko míľ.
Nadvihol som sa pomocou lakľou a usadil som sa o niečo pohodlnejšie.

Natiahol som nohy k ohňu, ako by som dúfal, že mi jeho teplo pomôže.

Oprel som si hlavu o operadlo a zatvoril som oči.

"Do pekla." Povedal som potichu.

Stav v akom som bol sa nepodobal žiadnemu zraneniu, aké som kedy mal. Nikdy som z úderu do hlavy nemal takéto následky. Netušil som čo to mohlo spôsobiť, ale bol som rád, že to odchádza. Pripadal so si ako starec.

Počul som ako ťukli dvere a veľmi opatrne sa otvorili. Pootočil som hlavu a pozrel som sa toho kto vošiel.
Crach vyzeral veľmi ustarostene, zdalo sa že toho veľa v noci nenaspal. Na sebe mal len jednoduché oblečenie. Pousmial sa, keď ma uvidel sedieť.
"Vyzeráš hrozne." Povedal mi keď ku mne prišiel bližšie.
"Cítim sa tak." Povedal som mu a naklonil som sa trochu dopredu. Crach cezo mňa prehodil teplú deku. Kývol som mu hlavou na znak vďaky.

Sadol si vedľa mňa a predklonil sa, ruky si oprel o nohy a zahľadel sa do ohňa.
"Som rád, že si vyliezol z postele. Vidieť ťa v takom stave…" Pokrútil hlavou a pozrel sa na mňa. "Môžeš?" Vedel som, že potrebuje vedieť čo sa stalo. Tak že som nabral všetky sily, ktoré som ešte v sebe mal a spustil som.
"Prišli sme do jednej dediny. Bola skoro opustená, muži ktorí tam ostali boli obyčajný ľudia. Svoje ženy a deti poslali preč."
"Prečo?"
"Kvôli chorobe, teda aspoň si mysleli že je to choroba. Ktorá zasiahla okolité dediny." Crach nadvihol obočie.
"Prosím?"
"Povedali že vypálili dedinu neďaleko od nich. Hovorili, že začali umierať najprv zvieratá, potom ľudia. U nich sa že vraj ale nič takého neudialo." Doprial som si pár nádychov a potom som pokračoval. "Nechali nás tam prespať. Na druhý deň bola celá dedina mŕtva." Crach nadvihol pomaly obočie a potom sa odo mňa opatrne odtiahol. Uvedomil si čo urobil a zatriasol hlavou.
"Yennet okolo nás vytvorila štíť, ten nás ochránil pred tým čo sa tam v noci stalo."
"Ako, že o tomto nevieme? Prečo to nik zo stráži nehlásil?" Hovoril Crach skôr sám pre seba.
"Myslím si, že neostal nik, kto by to hlásil." Povedal som mu. "Nie je to len nejaká choroba. Veril by som tomu pokiaľ by som…" Musel som sa sústrediť na to ako mu vysvetlím to čo som videl. "Nebojoval s tým tvorom."
"Druid niečo spomínal. Ale…"
"Nedivím sa že to nedokázal opísať. Sám to nedokážem. Bolo to neforemné telo, nič len dym a tma." Zahľadel som sa do ohňa. "Vyzeralo to ako démon z najtemnejšieho kúta zeme." Spomenul som si na ten pocit, ktorý som cítil keď som sa na moment na toho tvora pozrel. Na to ako mi prenikal celým telom.
"A myslíš si, že tento démon je za všetko zodpovedný?"
"Je to entita, ktorú som nikdy pred tým nevidel, nikdy o niečom takom nepočul. Je možné, že nie." Crach sa zamračil. "Je možné, že sme to sem privolali my." Počul som ako zovrel v ruke rám stoličky.
"Keď sme použili kryštál tak sa to objavilo."
"Druid vás varoval."
"Viem že áno. Ale…" Pozrel som sa na neho. "Kryštál len ukazuje nedáva silu niečomu len tak priletieť! Zjaviť sa z ničoho!" Zakrútil som hlavu. "Nerozumiem tomu, toto by mal vedieť Druid alebo Yennet."
"Druid nevie." Odpovedal mi. "Nevie identifikovať to čo videl, že vraj sa s takým druhom energie nikdy nestretol."
"Tak to sme dvaja." Crach si povzdychol a pozrel sa nešťastne do ohňa.
"Čo mám robiť Ridvan?" Opýtal sa smutne.
"Neviem." Pozrel som sa tým smerom kde on. "Nepriateľ, ktorého nepoznáš je nebezpečný. Nevieš čo podnikne. Nevieš čo máš robiť." Pozrel som sa na neho. "Želám si aby som ti dokázal pomôcť, ale nemám pre teba radu. Nie dokým nezistím viac."
"A ako zistíš viac!" Crach sa na mňa nahnevane otočil. Nemal som silu sa s ním hádať, ale tušil som čo má v pláne spraviť a musel som ho zastaviť.
"To ešte neviem, ale čo viem je to, že ak tam pošleš svoje vojsko nevráti sa živé. Nechcem aby to tak vyznelo ale ja som z tou vecou mal problém bojovať, teda ak sa to dá nazvať bojom! A skoro som to neprežil nech v sebe tvoji muži nosia akúkoľvek veľkú odvahu proti tomuto by nemali ani tú najmenšiu šancu!" Crach nebol spokojný s tým čo mu hovorím. Odsunul sa odo mňa a pozrel sa preč, prešiel si rukou po fúzoch na tvári a nespokojne zamručal.
"Nie som nik, ani tvoj radca ani tvoj nástupca. Nemôžem si dovoliť rozhodovať za teba a za tvoje kráľovstvo, ale ako priateľ, ktorým dúfam že som ti radu dať môžem a tou je vyčkaj. Pokúsil sa získať pomoc od elfov.
Počkaj." Skoro som ho až prosil.
"Jahr je nedočkavý, vyžaduje výpravu."
"Ver mi, musíš mu to zatrhnúť, ak nechceš stratiť svojho vnuka!"
"To nechcem." Pozrel sa na mňa. "Ale tiež nesmiem len nečinne prizerať Ridvan, musím ochrániť svojich ľudí."
"Som si toho vedomí. Máme rovnaký cieľ." Pozrel sa na mňa a naklonil hlavu mojim smerom.
"Dám ti čas, budem môcť pozdržať radu a svojho vnuka zvládnem tieť. Ale ak sa to bude šíriť ak sa začnú šíriť zvesti budem musieť podniknúť kroky a podľa toho čo mi tu opisuješ, tak to nedopadne dobre.
Preto ťa prosím! Prosím! Aby si urobil všetko čo môžeš aby si prišiel na to čo sa v mojom kráľovstve deje! Rozumel si!"
"Rozumel pane!" Odpovedal som mu rozhodne. "Sľubujem!"



Večer, po tom ako som do seba dostal tuhú stravu som sa cítil dostatočne silný na to aby som vyšiel z mojej izby.
Prechádzal som po chodbe vedľa steny o ktorú som sa opieral. Tých pár metrov do Petrovej izby sa mi zdali ako večnosť.
Otvoril som prudko dvere, moje pohyby boli stále trochu nekoordinované.

Uľavilo sa mi keď som uvidel Petra ako sa na mňa pozrel. Vyzeral hrozne. Čelo mal obviazané a jedno oko mu zahaľovala čierna modrina.
Dovliekol som sa ku kreslu a hodil som sa do neho.
"Čo primadona!" Oslovil ma chrapľavým hlasom. Ani toto mu nezobralo zmysel pre humor.
"Videl si sa v zrkadle?" Odpovedal som mu a posunul som sa na kresle dozadu.
"Ja som krásny vždy." Odpovedal mi a potom bezvládne položil hlavu na vankúš. Neodpadol, ale nedokázal ju držať.
Chvíľu sme obaja boli potichu, naberali sme sily na rozhovor. Hoci musím uznať že sa mi obnovovali už rýchlejšie.
"Vieš čo sa stalo?" Opýtal som sa ho potichu.
"Viem." Odpovedal smutne a otočil hlavu ku mne. "Odtiahol som ťa od tej veci. Videl som ako to dostalo Vlka." Nadvihol som obočie. "Bolo to zvláštne, ako by sa to okolo neho obmotalo." Vzdychol si. "Potom sme boli tu. Ten druid nás preniesol na námestie, potom si len pamätám ako som sa včera prebral."
"A ako ti je?"
"Strašne." Odpovedal mi a popravde.
"Mrzí ma to?"
"Čo?"
"Nemali ste ísť so mnou…"
"Ak by sme s tebou nešli boli by ste mrví určite." Povedal Peter nahnevane. "Vedeli sme do čoho ideme, hoci myslel som si že ten kto prvý umrie budem ja."
"Ale nemuseli ste…"
"Nie museli Ridvan, prosím ťa nechoď na mňa s previnilým monológom na to som príliš vyčerpaný." Prevrátil oči. "Každý umrieme, len záleží na tom kedy a ako. Máme dôležitejšie veci na práci než tvoje hundranie." Pousmial som sa. Ani ten stav v akom je mu nezobral výrečnosť. Bolo prijemne to vedieť.
"U BOHOV!" Ozvalo sa od dverí. Yennet stála vo dverách. Mala obrovské kruhy pod očami a pleť bielu ako stena. Vlasy rozstrapatené do všetkých strán a na sebe len ľahkú košeľu.
Urobila niekoľko rýchlych a nemotorných krokov a práskla sebou do postele vedľa Petra.
"Tvoja izba je tak strašne ďaleko." Všimol som si že na tvári ma zvyšky po tých nechutných čiernych žilách, ale obe ruky mala v poriadku.

Ťažko dýchala a zatvorila okamžite oči, hneď ako sa jej hlava dostala na vankúš.

"Nikdy som si nemyslel, že budem mať zadýchanú čarodejnicu v posteli." Ozval sa Peter a pozrel sa jej smerom.
"O tom si nechaj snívať." Odpovedala mu Yennet a po tom ako si dopriala niekoľko nádychov sa postavila na lakte a pozrela sa na mňa.
"Tvoja izba je strašne ďaleko." Povedala znovu a zvalila sa zas späť do perín.
"Nepridáš sa nech to máme kompletné?" Opýtal sa Peter a pozrel sa na mňa.
"Nie ďakujem, posedím." Keď som si predstavil, že by som sa mal vrátiť do vodorovnej polohy chcelo sa mi zvracať.
"Škoda, to mohlo byť zábavné."
"Ty si teda otrava, to ťa neskolilo ani toto?" Povedala Yennet a dych sa jej začal konečne upokojovať.
"Nie." Odpovedal jej Peter a na tvári vyčaroval dokonca úsmev.

Po chvíli sa Yennet bola schopná posadiť a pozrieť sa na mňa.
"Si v poriadku?" Opýtala sa ma. Prikývol som a prezrel som si ju. Tie veci na tvári boli desivé. Nedokázal som si predstaviť ako musela vyzerať pár dní dozadu. Divím sa že to prežila.
"Pamätáš si niečo?" Opýtal so sa jej. Len pokrútila hlavou do strán.
"Len bolesť." Chytila si rukou ranu. "A to že som sa zobudila tu." Odfrkla si. "Tomu hlúpemu druidovi vďačíme za život." Pokrútila hlavou.
"Nie je až tak hlúpi." Obránil som ho na čo mi ale neodpovedala.
"Videl som to." Povedal som nakoniec a tým som preťal ticho, ktoré medzi nami zavládlo.
"Aj ja." Pridal sa Peter. Yennet sa na nás oboch pozrela.
"Musím to vidieť." Povedala naliehavo a pozrela sa na mňa. "Ukáž mi to."


Keď sňala ruku z môjho čela jej pohľad sa dal len veľmi ťažko opísať. Bola vydesená, zmútená a nahnevaná a predsa sa tam na krátky moment zjavila zvedavosť bádateľa.
Nemôžem jej to však vyčítať. Obaja sme si v sebe niesli vášeň pre záhady. Smutné na tomto všetkom je že tá vášeň nás pravdepodobne teraz všetkým pripraví o život.
"Neuveriteľné…" Povedala neveriaco a pozrela sa na Petra a potom zas späť na mňa.
"Neviem čo je to." Odpovedala potichu a oprela sa zas o rám postele. "Ale mágia ktorou to vládne je veľmi silná."
"Nemôže to byť nejaký démon?" Opýtal som sa.
"Démoni nemajú takúto silu, navyše ak by to bol démon mal by telo. Ich existencia sa viaže na predmety."
"Nie je možné poznať všetky."
"Ale väčšinu áno."
"Vínimka predsa potvrdzuje pravidlo nie?" Povedal Peter čím nám skočil do konverzácie.
"Má pravdu." Povedal som a pozrel som sa zas na Yennet.
"Ale ako to zistíme? Späť ísť nemôžeme."
"To nie, ale niečo podniknúť musíme, pretože inak Crach pošle svojich vojakov na smrť."
"To nemyslíš vážne!" Otočila sa na mňa nahnevane Yen.
"Myslím, jeho muži sa boja, chcú sa brániť."
"Brániť sa proti niečomu čo nepoznajú je samovražda. Predsa nevieš ako sa brániť!" Odfrkla si. "Severania." Bojovný a prchký.

Na moment sme sa zas všetci odmlčali.

"Musíme nejak prísť na to čo je to." Povedal Peter. "Čo elfská knižnica? Predsa je najväčšia zo všetkých, musí tam niečo byť!"
"Tú poznám od stropu dole pod zem." Povedala Yennet. "Ak by tam niečo také bolo vedela by som o tom."
"Aj oni majú miesta kde nepúšťajú cudzincov." Podotkol som.
"Tak by nás tam tak či tak nepustili a dobre vieš že oni nepohnú ani prstom dokým im tá vec nebude klepať na dvere. Nikdy sa nestarali o to čo sa deje okolo nich pochybujem že by mali chuť začať."
"Pokiaľ je hrozba reálna."
"Môžeme to skúsiť, ale pochybujem o tom,že by nám to na niečo bolo."
"Čo knižnice kňažiek." Pokračoval Peter.
"Tí sa vecami ako tieto nezaoberajú." Odpovedala mu Yennet chladne. "Príšery a temné entity nie je to čo ich zaujíma."

V tom momente mi v hlave niečo kliklo. Bola to bláznivá myšlienka, ktorá zostavovala z toho najšialenejšieho plánu, aký ma len mohol napadnúť, ale predsa…
"Ja…" povedal som potichu a pozrel som sa na Yennet. "Možno by som vedel o niečom, čo by nám mohlo pomôcť." Obaja sa na mňa prekvapene pozreli. "Je to šialené." Pokračoval som. "Ale viem o mieste, kde by sa mohli nachádzať také dokumenty."
"Kde?" Opýtala sa ma Yennet.
"Doma."
Peter sa nechápavo otočil na Yennet. Tá na mňa pozerala ako by som sa úplne zbláznil.
"Ridvan." Povedala ostýchavo. "Sídla Nepoškvrnených boli vyhladené, zrovnané so zemou."
"To dobre viem, ale len tie v hlavných mestách." Povedal som. "Tie tajné… vedeli sme predsa o nich len my. Miesta kde sa schádzala rada, alebo sa cvičili vojaci." Yennet sa nedôveryhodne pozrela a potom jej oči začali prebiehavať z jedného predmetu na druhý ako by znovu čítala to čo som jej práve povedal.
"Naše knižnice boli zabezpečené, nie len pred ľuďmi ale aj pred prírodou, ak stojí len časť hradu je možné, že je tam aj vstup do knižnice. Ak niekde bude informácia o niečom takomto tak určite tam! Nepoškvrnený bol jediný druh, ktorý zbieral všetky informácie o všetkých. Mali sme lepšie poznatky o príšerách ako zaklínači a o kúzlach lepšie ako elfovia." Yennet sa zatvárila veľmi neisto. Na moment otočila hlavu do strany a niekde sa stratila.

Bola to šialená myšlienka, ale situácia v ktorej sme vyžaduje pomerne šialené riešenia.


"Pozri." Povedal som nakoniec a tým som prerušil ticho, ktoré medzi nami nastalo.
"Je to neďaleko od severných hraníc, Elfské hlavné mesto je ďalej. Pôjdeme tam a možno budeme mať šťastie ak nič nenájdeme zamierime rovno k Elfom." Po chvíľkovej odmlke len prikývla.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | Web | 24. února 2018 v 14:45 | Reagovat

Je mi ľúto Vlada, viem, že som to písala aj pod predchádzajúcu kapitolu, ale je to tak. Keď človek reálne prečíta, že daná postava je mŕtva je to ešte horšie lebo stále dúfa, že sa dačo stalo, nejaký zázrak. Som zvedavá teda čo bude ďalej máš to výborne prepracované

2 Sandy Sandy | 26. února 2018 v 20:17 | Reagovat

Je skrátka super, že aj napriek stavu, v akom sa nachádzajú, nezabúdajú vtipkovať, tá "posteľová" scéna a hlášky vyšli na jednotku :D Som zvedavá, aký plán vymyslia.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama