Stratené - 44. Kapitola 1/2

19. března 2018 v 8:04 | Kelly145 |  Stratené

44. Kapitola




Neskutočné sa stalo pravdou. Niečo o čom som tajne snívala vo svojich bláznivých snoch o budúcnosti sa skutočne dialo a ja som nemala tušenie vlastne aký z toho mám pocit. Cítila som radosť, nesmiernu radosť, ale s tou vždy prichádza nejaká cena a bála som sa že čas kedy si ju vyberiem je veľmi blízko.

Hanz si priniesol pomerne málo vecí, nemala som problém s tým ich rozmiestniť po byte tak že sme o ne nezakopávali. Navyše doniesli jednu skriňu navyše tak že sme mali miesto na všetko jeho oblečenie. Ešteže tí muži nie sú tak vyberavý ako ženy.
Navyše jeho voľba čo si každý deň oblečie bola pomerne jasná, vzhľadom na to že nosil neustále uniformu.

Jeho rodičia sa u nás po tom večeri už neobjavili. Samozrejme Hanz sa s nimi stretol ale mala som pocit, že so mnou nechcú mať nič spoločné a aj napriek tomu, ako sme im celú situáciu odprezentovali pokladali ma skôr za módny doplnok, alebo závažie, ktoré časom tak či tak odpadne. Bola som rada, že Hanza táto skutočnosť vôbec netrápi.
Bolo prijemne ho vidieť šťastného. Aj keď 90% času mal na tvári jeho seriózny nezlomný výraz v očiach mu bolo vidieť, zmenu. Neboli tak ustarostené, samozrejme do momentu, kedy musel ísť do práce.

V SA som samozrejme podala výpoveď, Hanz povedal, že tam v žiadnom prípade nevkročím a tak som prijala možnosť pracovať s Ewou ako vychovávateľka. Popravde som sa na svoju novú prácu tešila, konečne budem zase okolo detí. Učiť. Možnože môj život bude po tých rokoch konečne normálny, aspoň na chvíľu a samozrejme v rámci možností.


Večer som sedela na posteli v ruke som držala Hanzovu košeľu a pozerala som sa do otvorenej skrine s jeho vecami.
Počula som ako cinkli dvere a potichu sa zatvorili. Vždy chodil ako duch, kebyže na to nie som zviknutý tak asi vyletím z kože.

"Dobrý večer." Pozdravil ma. Zložil si čiapku z hlavy a chytil si ju pod pažu druhej ruky. Oprel sa o dvere a jenu nohu prehodil cez druhú. Bol unavený, vždy chodil z práce unavený.
Dnes sa mal stretnúť s Tomášom, premýšľala som či im stretnutie vyšlo.

"Aj tebe." Pozdravila som ho a pousmiala som sa. Na rozdiel od neho som vyzerala hrozne. Nebola som upravená, celý deň som lietala po byte a odstraňovala posledné zvyšky príznakov sťahovania a snažila sa dom dať doporiadku pred tým, než zajtra pôjdem do mojej novej práce.
Predstava toho, že si ešte musím umyť vlasy a aspoň pár z nich si natočiť na nátačky ma skutočne desila.
"Deje sa niečo?" Opýtal sa a urobil opatrný krok mojim smerom. Pričom čiapku so šiltom a s lebkou nechal položenú na komode.
"Nie." Odpovedala som mu a posunula som sa na posteli aby si ku mne mohol sadnúť.
"Ale?" Natiahol ku mne ruku a vzal mi z nej košeľu, ktorá je súca rovno do prania pretože som ju svojim držaním pekne pokrčila. V takej by som ho z domu nepustila.
"Nič. Len som nejako unavená." Pokrčila som ramenami. Pousmial sa.
"Áno, to je vidieť." Natiahol ku mne ruku a jeden z pramienkov vlasov, ktorý mi vyliezol z drdola si obmotal okolo prstu. Urazene som mu do ruky udrela na čo sa samozrejme len pobavene zasmial a ja spoločne s ním.
Sklonila som sa k nemu a nechala som svoje telo nech mu dopadne do náruče. Objal ma pritiahol k sebe a aj so mnou sa položil na posteľ.

"Aký bol deň v práci?" Opýtala som sa ho potichu. Počula som ako si ťažko vzdychol.
"Náročný." Odpovedal mi stručne. Z jeho tónu som usúdila, že sa nemám ďalej pýtať.
"Stretol si sa s Tomášom?"
"Áno." Našťastie na túto otázku som dostala viac než len jednoslovnú odpoveď. "Ale len na chvíľu, bol som prekvapený tým ako milo sa ku mne správal, až som si hovoril čo je za tým.
Povedal som mu čo sa stalo. Tiež som sa mu snažil vyhovoriť ten debilný plán čo má."
"Aký plán?"
"Že tých chudákov z toho väzenia dostane." Prudko som nadvihla hlavu a pozrela som sa na neho.
"Vysvetlil som mu, že to nie je najlepšia cesta." Prikývla som a namiesto toho aby som sa oprela o jeho rameno som si hlavu položila na ruku a tú na jeho hruď, aby som mu videla do tváre.
"A?"
"A ešte sme preberali nejaké veci…" Nechcel mi to povedať, ale keď videl ako som nadvihla obočie dokončil myšlienku. "Ohľadom nútených práci ľudí, ktorí žijú v Gete. Povedal, že sa tam pokúša dostať nejakých svojich ľudí, aby sa pozreli čo je za stenami toho miesta, popravde to netuším ani ja ale viem si o tom urobiť obrázok.
No a stále sa snažíme prísť na to kam tých ľudí odvážajú." Prikývla som. "Povedal mi, že dvaja jeho chlapi sa o to pokúsili, ale skončili obesený, chytili ich. A myslím si, že zatvoriť sa do vnútra toho vlaku, nie je úplne ideálne riešenie." Ustarostene som k sebe stiahla obočie.

Keď videl ako nešťastne som sa zatvárila pousmial sa a pohladil ma po tvári. "Tým sa dnes nejdeme zaoberať dobre?" Prikývla som.
"Čo ten informátor?" Vyliezlo zo mňa nakoniec. Hanz pokrútil hlavou.
"Nemá ani to najmenšie tušenie, kto by to mohol byť."
"Musí to byť niekto z úzkeho okolia, však tá dieľňa bola v tom najväčšom utajení."
"Áno to je pravda. Ale dobre vieš ako to je. Toto sú chlapi z ulice, netrénovaný, opijú sa a môžu sa prekecnúť stačí jedna dobrá veta a máš to. Dobre viem o čom hovorím Sophi, však je to náplň mojej práce."
"Chápem."
"Ale keď toho malého zmrda chytím do rúk tak nech si ma neželá."
"Hej." Nemala som rada, keď nadával.
"Prepáš. Ale ako inak ho mám nazvať."
"Nejak!" Odpovedala som mu. Len sa pousmial a ruku nadvihol k čelu ako znamenie : ROZKAZ!
"Čo ty?" Opýtal sa. Po chvíli ticha. "Tešíš sa zajtra do práce?"
"Áno." Priznala som sa. "Neučila som dlho… teším sa že si to zopakujem."

***

Keď som spoločne s Ewou stála pred dverami kancelária riaditeľa cítila som sa nervózne. Ako prváčik v prvý krát v škole.
Riaditeľ bol starší muž s guľatými okuliarmi so silným rámom. Vyzeral ako veľký elegán, gentleman zo starých čias.
"Dobrý deň slečna Herbrich." Pozdravil ma a natiahol ku mne ruku. "Moje meno je Jan Markowicz." Natiahla som k nemu dlaň, ktorou mi jemne potriasol.
"Rada vás spoznávam."
"Aj ja vás slečna." Pozrel sa na Ewu. "Ďakujem, že ste ju sem priviedli to bude všetko." Ewa sa na mňa s úsmevom otočila a natiahla ku mne obe ruky aby ma objala.
"Som na druhom poschodí v západnom krídle príď ma pozrieť." Povedala mi. Potom pozdravila riaditeľa a odišla.

Ten sa zas otočil ku mne a naznačil mi rukou aby som ho nasledovala.
Budova v ktorej sme boli bola ohromujúca. Možno pretože je mimo centra Varšavy prežila nálety pri invázií.
Vyzeralo to skôr ako malý zámok než nejaká nemocnica, respektíve ubytovňa.
"Hovorila vám slečna Ewa o tomto mieste?"
"Niečo málo spomenula." Odpovedala som okamžite. Riaditeľ sa nadýchol a začal rozprávať. "Kedysi to bolo sídlo jednej bohatej rodiny, počas napoleónskej vojny sa z toho stalo miesto kde prichádzali matky so svojimi deťmi. Väčšinou manželky od mŕtvych vojakov, ktoré sa nemali ako postarať o svoje deti, keď že ich manželia umreli v boji.
Odvtedy sa jeho účel nezmenil.
Samozrejme časom sme sa z útulku vyvinuli. Teraz slúžime ako detský domov, ústav pre choré deti. Samozrejme stále sa staráme o matky, ktoré nemajú kam ísť. A v prvej vojne tu bolo stredisko pre zranených vojakov.
Mali sme šťastie, že od vtedy máme túto povesť, inak by nás naši nemecký spoluobyvatelia nechali zavrieť.
Teraz je tu veľa vojakov z Ruského frontu a samozrejme aj nemecký doktori." Videla som, že nie je nadšený z toho čo hovorí, ale chápala som ho. Aby prežil a stále mohol robiť to čo robí- teda pomáhať ľuďom, ktorých je v posledných rokoch stále viac a viac. Tak musel prijať obete v podobe pomoci Nemcom. Vedela som že pre mnohých to je horšie ako guľka do hlavy.

"Samozrejme, čím ďalej tým viac ľudí má problémy a tým viac detí nám sem pribúda. Bol som veľmi potešený keď mi slečna Ewa oznámila, že by ste mala záujem u nás pracovať ako vychovávateľka." Pozrel sa na mňa cez okuliare a zastal. Obe ruky si dal za chrbát a premeral si ma od hlavy až k päte.
"Väčšina detí, ktoré tu sú, sú v predškolskom veku, ale je tu pár ktoré by si zaslúžili kvalitné hodiny, predsa nemôžeme aby vojna zastavila ich vzdelávanie, to je predsa jediná cesta k lepšej budúcnosti, však?"
"Plne súhlasím, pane." Prikývla som.
"Každý deň budete mať niekoľko hodín, chcem aby ste ich vyučovala čítanie, písanie, matematiku." Nadýchol sa. "Nemčinu a samozrejme históriu samozrejme." Pozrel sa okolo seba, ako by premýšľal či nasledujúce slová má vysloviť alebo nie. "Našu históriu." Od príchodu Nemcov sa škola zmenila.
História nebola o udalostiach tak ako sa stali ale o tom ako ich videl Hitler a neučilo sa tak len v Nemecku, ale všade naokolo. Každý krajina ktorú si podmanil mala byť preorientovaná tak aby to vyhovovalo Veľkému Nemeckému národu.
Uvedomila som si, že sa tomu ale nevyhnem. Ako náhle sú na baráku nemecké vlajky. Musí sa hrať podľa pravidiel. Budem sa ale snažiť prejsť tým tématom tak aby deti pochopili kde je ich domov a odkiaľ pochádzajú.
"Samozrejme." Odpovedala som mu a pousmiala som sa.
"Som rád, že si rozumieme." Dva krát spokojne prikývol a niečo si zašomral popod nos. "Ukážem vás zvyšok budovy a potom vás zavediem k deťom."

Viedol ma cez chodby s presklennými stenami, za ktorými bolo vidieť postele a v nich uložených vojakov.
Niektorí z nich nemali končatiny, iný mali spálené tváre, zakryté pod obväzmi. Na tom obraze nebolo nič krásne, ani heroické. Bol to smutný obraz reality. Toho čo sa deje za hranicami krajiny.
Nedokážem si ani predstaviť ako musia vojaci trpieť a trápiť sa v zákopoch pod hromadami snehu. Koľko zla je spôsobeného jedným ideálom sveta, jedného obyčajného zmäteného muža.

Ďalšie krídlo patrilo nie len matkám, ale aj starším ľuďom. Proste všetkým tým, ktorí nemali to šťastie a ich domy neostali stáť a podarilo sa im tu zohnať miesto.
Usmievala som sa na každú tvár, ktorá sa na mňa otočila. Prehliadala som si každý pár očí a snažila sa si ich zapamätať.
"Tak, vaša trieda je tu." Ukázal na dvere.

Miestnosť bola skoro prázdna. Niekoľko zaprášených lavíc bolo uložených v samom rohu spoločne zo stoličkami.
Tabuľa bola položená na zemi, stôl za ktorým som mala sedieť vyzeral ako by sa mal každú chvíľu rozpadnúť a stolička vedľa neho mala najlepšie dni za sebou.
"Podarilo sa nám zohnať nejaké perá a čisté zošity. Samozrejme tabuľky s kriedami. Nie je toho veľa." Pozrela som sa okolo.
"To teda nie je."
"Mám pár učebníc, postarám sa aby ste ich dostala čo najskôr. Budúci týždeň by som bol rád keby prebehla prvá hodina." Pozrela som sa na tu spúšť a podlahu, ktorá naposledy videla metlu za občianskej vojny a prikývla som.
"Nejak to zariadim."
"Výborne, výborne!" Zahlásil nadšene a podal mi ruku. "Tak tu sú kľúče. Teraz vás opustím. Mám ešte veľa vybavovania." Prikývla som a znovu som mu zatriasla rukou.

Keď sa za ním zatvorili dvere pozrela som sa na špinavé okná. Popravde som nevedela kde presne mám začať. Položila som si kableku na stôl a vyzliekla som si kabát.
Dnes som mala na sebe nohavice a košeľu, zdalo sa že to nebolo zlé riešenie. Vzhľadom na to, že ma čaká veľa, veľa hodín upratovania.
Šatku, ktorú som mala okolo krku som rozviazala a vypla som si pomocou nej vlasy.
Prezrela som si poličky v ktorých bolo niekoľko zaprášených kníh, samozrejme nič užitočné pre výučbu mladých detí.
"Dobrý deň!" Pozdravil ma veselý hlas, ktorý prišiel z dverí. Vystrela som sa a pozrela som sa na ňu. Bola to mladá žena, nemala viac ako osemnásť rokov. Nad čelom mala nepeknú jazvu. Šaty mala veľa krát nosené, vyzerali akoby neboli jej vôbec jej nesedeli. Vlasy mala vypnuté do drdolu pričom jej veľa pramienkov lietalo okolo hlavy.
Úsmev však mala však jeden z najkrajších aké som videla. Tak rovné zuby sa nevidia často.
"Dobrý deň." Pozdravila som ju a otočila som sa k nej.
"Moje meno je Luisa!" natiahla ku mne ruku a prudko mi s ňou zatriasla. Bola o niečo nižšia ako ja a nie len vďaka tomu, že nemala opätky.
"Sophia." Predstavila som sa jej.
"Ste naša nová vychovávateľka?" Mala veľmi drsný prízvuk, nevedela som presne odhadnúť odkiaľ je.
"Áno." Odpovedala som jej. Veselo zatlieskala rukami a potom ku mne jednu natiahla a začala ma ťahať von z dverí.
"Poď, predstavím ťa. Dievčatá budú nadšené že tu máme niekoho, kto sa nám konečne postará o tie malé potvori." Nechala som sa odtiahnuť do malého salónku.
Bola to presklenná miestnosť plná hukotu a smiechu detí. Boli tam deti snáď všetkých vekových kategórií malé deti, ktoré ani nevedeli chodiť ba dokonca ani držať hlavu vzpriamene deti v predškolskom veku a potom také, ktoré už mali nejaký ten rôčik za sebou.
V strede toho chaosu sedela skupinka asi tridsiatich žien. Niektoré mali na rukách dieťa, iné popíjali čaj a ďalšie držali cigaretu. Alebo robili všetko naraz.
"Baby! Baby!" Ozvala sa Luisa v momente keď sme prekročili prach miestnosti. "Toto je Sophia! Bude nám robiť novú vychovávateľku." Ženy boli rôzneho veku, niektoré mali snáď pätnásť iné dávno po štyridsiatke, ale prekvapivo sa na mňa všetky usmiali a urobili mi miesto aby som si sadla.
"Už bolo na čase!" Ozvala sa jedna staršia. "Konečne tu bude niekto komu budeme môcť dať na starosti tých harantou a budeme môcť ísť do práce! A nie ich tu strážiť." Pri počte detí, ktoré boli okolo mňa som sa toho trochu zľakla.
"Kde pracujete?" Opýtala som sa.
"Rôzne, väčšinou šijeme šaty pre Nemeckú smotánku." Ozvala sa iná.
"Alebo topánky."
"Plachty."
"Upratujeme."
"Ale o deti sa nestaráme!" Zakričal niekto z posledného miesta za stolom. Na čo sa všetky začali smiať.
"Vyzeráš trochu vydesene!" Ozvala sa zase tá, ktorá ma oslovila ako prvá. "Nebuď! Nenecháme ťa s nimi samú. To by sme ti neurobili!"
Nervózne som sa usmiala.
Ona si vložila do úst cigaretu a natiahla ku mne ruku cez stôl "Dáša Padewsky." Predstavila sa mi. Ochotne som jej ruku podala späť. "Sophia." Odpovedala som jej.
"Priezvisko nemáš?" Zasmiala sa.
"Herbrich." Dokončila som.
"Hm." Prezrela si ma. "To znie nemecky. Máš za manžela Nemca?"
"Nie." Odpovedala som jej okamžite bez premýšľania.
"Tak kde si ho nabrala?"
"Od rodičov."
"Si Nemka?"
"Nie, nie som." Obzrela som sa na Dášu. "Len mám také meno."
"Čo by tu robila nejaká Nemka, medzi Poľskou spodinou!" Ozvala sa jedna mladšia slečna po mojej pravici. Veľa dievčat sa zasmialo. Dáša si ma len podozrivo prezrela, ale čoskoro jej pozornosť upútal malý chlapec s blond vlasmi, ktorý jej niečo veľmi naliehavo musel ukázať.
"Pred tým ste tu mali nejakú vychovávateľku?" Opýtala som sa Luisi, ktorá si vedľa mňa zapálila cigaretu.
Pousmiala sa. "Áno mali, mali." Vzdychla si. "Sú tu staršie pani, ktoré sa starajú samozrejme o deti keď my nemôžeme, alebo o tie ktoré nemajú rodičov. Ale riaditeľ chcel aby deti dostávali poriadnu výchovu, teda myslím aby sa učili tak ako deti v školách.
Boli sme radi, keď nám Ewa povedala, že niekoho takého pozná. Chceme aby naše deti boli múdre, aby vedeli veci, ktoré možno niektoré z nás nevedia."
"Tak to sa budem snažiť nesklamať." Luisa sa pousmiala a pozrela sa cez plece na učebňu z ktorej som vyšla.
"Skutočne nie si Nemka?" Opýtala sa ma z ničoho nič.
"Áno skutočne." Pousmiala som sa.
"Dobre, si pekná a zdáš sa byť milá." Bože koľko barier človek dokáže vytvoriť. Napadlo ma.
"Dáš si čaj?" Natiahla ruky k nádobe z ktorej sa ešte stále parilo.
"Teraz nie ďakujem!" Zakývala som pred sebou rukou. "Musím sa pustiť do práce."
"A čo ideš robiť?"
"Do budúceho týždňa tá učebňa musí vyzerať ako tak k svetu, bude mi trvať dokým sa mi podarí odstrániť všetok ten prach." Pousmiala som sa.
"Ale prosím ťa!" Luisa mávla rukou a otočila sa na Dášu a ešte jednu slečnu, ktorá sedela vedľa nej.
"Baby, však pôjdete pomôcť povymetať pavučiny!" Zakričala na nich.
"Samozrejme!" Ozvala sa tá mladšia ako prvá. Dáša mi najprv venovala jeden pohľad a potom prikývla.


Bolo to jedno najlepšie strávených dopoludní za posledné mesiace.

Tieto ženy boli úžasné. Okrem toho, že im práca šla skutočne od ruky a to čo by som ja sama robila mesiac tak ony zvládli za hodinu, tak boli neskutočne vtipné.
Nechápalo som ako ma mohli tak rýchlo začleniť do ich kolektívu.
Rozprávali mi historky, ktoré sa samozrejme týkali ich detí a mužov. Spievali si, fajčili cigarety a popri tom utišovali deti keď si nejaké z nich narazilo kolienko, alebo si udrelo hlavičku.
Bolo to skutočne krásne sa na ne pozerať.
Cítila som sa veľmi spokojná a dokonca som sa pristihla pri tom ako sa na ne pozerám a hlúpo sa usmievam.
Luisa bola skutočne zlatíčko, jej jazyk sa nezastavil hodiny a hodiny. Dokázala rozprávať tak ako nikto a prekvapivo sa mi výborne počúvala. Nemala som chuť ju vôbec prerušovať.

Keď sme spoločne sedeli na obede a ja som jedla niečo čo pripomínalo zemiakovú kašu, tak som sa jej opýtala otázku, ktorá mi chodila po hlave ako som ju uvidela.
"Ako si sa sem dostala?" Luisa nadvihla jedno obočie a počkala si s odpoveďou do momentu dokým nepožula všetko čo mala v ústach.
"No, našla som si jedného veľmi pekného chlapca." Povedala.
"Povedz jej pravdu Luis!" Ozvalo sa z opačnej strany stola. Bola to mladá slečna s čiernymi vlasmi volala sa Tatiana.
Luisa prevrátila oči a pozrela sa na mňa naklonila sa ku mne a zašepkala. "Našla som si Nemca. Je to syn jedného obchodníka z Krakova." Prikývla som.
"No a keď som otehotnela, tak samozrejme so mnou nechcel nič mať, som predsa podradná rasa! Poľská spodina, myslím si, že to v tom mala prsty jeho rodina!"
"Nemala!" Ozvala sa Dáša. "Keby chlapec chcel tak si ťa vezme a nenechá ťa samú s dvojčatami na krku!" Nadýchla sa. "A je jedno že je to Nemec, aj keď to robí len celú situáciu horšiu! Chlap bez chrbtovej kosti." Čakala som, že si odpľuje na zem, ale nestalo sa.
"No a moji rodičia sa o mňa odmietli postarať tak som skončila na ulici. Dáša ma našla, keď som pýtala peniaze pred továrňou kde teraz pracujem. Vzala ma sem."
"Tak že máš dve deti?" Opýtala som sa.
"Áno!" Odpovedala mi nadšene a ukázala k postieľkam neďaleko nás. "Tam sú, chlapec a dievča. Chlapec je Aleksander a dievča je Weronika." Pousmiala sa. "Majú len dva mesiace. Mala som šťastie, že prežili pôrod."
"Hlavne si mala šťastie, že si ho prežila ty!" Ozvala sa zas ďalšia žena. "Rodiť dvojičky je nebezpečné."
"Ale narodili sa a sú zdravé a skutočne krásne." Usmiala sa a pozrela sa na miestnoť do ktorej bolo vidieť od stola. Boli tam postieľky, v každej z nich bolo spiace, alebo plačúce dieťa.
"Neuveriteľné." Pousmiala som sa dala so si ďalšie sústo.
"Ty nemáš deti?"
"Ešte nie." Odpovedala som jej.
"A to prečo?"
"Pretože na to nie je asi najvhodnejšia doba." Dáša sa zasmiala.
"Nikdy nie je správna doba na to mať deti, koľko máš rokov prosím ťa?"
"25." Odpovedala som jej.
"To by si mala už mať minimálne dve moja zlatá." Zavolala na mňa ďalšia, podobne stará ako Dáša.
"Keď to nie je tak jednoduché."
"A to prečo?"
"Nie je s kým! Nie som slimák aby som sa dokázala oplodniť sama!" Odpovedala som jej. Nemala som v pláne sa priznať s kým žijem. V ich očiach by som nikdy nevyzerala rovnako.
Všetky, čo ma počuli sa začali šialene smiať.
"Tak to je pravda!"
"Pozri sa táto tu sa ťahala s Nemcom, ale deti vyzerajú byť normálne!" Zavolala jedna mamina.
"Nie som si istá, že by som to riskovala." Odpovedala jej Dáša.
"Sú normálne lebo Luisa je ich mama."
"Navyše ešte nie sú dospelé! Kto vie čo z nich vyrastie." Pozrela som sa na Luisu, pred tým než som niečo odpovedala. Veľmi smutne sa usmiala a potom sa pozrela na mňa.
Všimla si, že som videla jej moment slabosti. A preto som na ňu žmurkla.


Toto bude skutočne zaujímavá životná skúsenosť.



 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Fanoušek Fanoušek | E-mail | Web | 19. března 2018 v 9:48 | Reagovat

Páni, tak ty si už zvládla 44 kapitol. No, teda fííha! :) Jo a máš ode mně pět hvězdiček. :) :)
Jinak hele doporučuju ti tohle video: :) https://www.youtube.com/watch?v=ntKDHe3NA0M

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama