Stratené - 44. Kapitola 2/2

19. března 2018 v 8:06 | Kelly145 |  Stratené






Domov som prišla krátko po šiestej hodine. Dievčatá ma odmietali pustiť skôr. Mala som hlavu veľkú ako lopta. Toľko informácií do mňa nikto nenalial už strašne dlho. Bola som krôčik od toho aby mi vybuchla.
Otvorila som dvere. Hanz bol doma.
"Dobrý večer!" Pozdravila som a potichu som za sebou dvere zatvorila.
Neozval sa.
Vyzliekla som sa s kabátu a prešla som do kúpelne. Potichu som otvorila dvere. Teda snažila som sa ich otvoriť potichu, ale zavŕzgali tak hlasno, že by som nimi prebudila aj mŕtveho.
Hanz stál pred zrkadlom len v nohaviciach na krku mal prehodený uterák a na polke tváre mal penu na holenie.
Vlasy mal mokré začesané dozadu.
Pousmial sa keď ma uvidel v zrkadle, dokončil ťah a potom sa ku mne cez plece otočil.
"Dobrý večer." Pozdravila so ho ešte raz a prešla som k nemu.
"Aj tebe." Odpovedal mi a usmial sa.
Posunula som ho a umyla som si ruky v umývadle, ale namiesto toho aby som slušne odišla, tak som sa posadila na poličku vedľa umývadla, aby som na neho dobre videla a prehodila som si jednu nohu cez druhú.
Hanz si ma prezrel. "Ako bolo v práci?" Opýtal sa ma pred tým než sa vrátil k holeniu.
"Výborne." Odpovedala som mu. "Aj keď je to trošku náročnejšie ako som si myslela."
"Deti ti dali zabrať?"
"Nie skôr ich maminky." Zasmiala som sa. "Majú nový objekt na rozprávanie svojich príhod." Hanz sa zasmial a očistil si britvu.
"A ako si sa mal v práci ty?" Vedela som, že som sa na to nemala pýtať v momente keď som to urobila. Od toho záťahu sa o jeho práci nehovorilo.
"Nepýtaj sa, nebudeme sa baviť o mojej práci." Vedela som prečo o tom nechce hovoriť. Pretože veci, ktoré musí robiť sú proti všetkým jeho zásadám, ktoré mal. A vedela som ako s tým všetkým veľmi bojuje.

Preto som ostala ticho sedieť a pozorovala som ho.
Neviem čo konkrétne je na holení tak príťažlivé, ale nedokázala som z neho spustiť oči.

"Na koho sa usmievaš?" Opýtal sa ma s potmehúckym úsmevom na tvári, keď si utieral zvyšnú penu z tváre.
"Ja?" Položila som si ruku na hruď a zatvárila som sa strašne prekvapene. "Ja sa na nikoho neusmievam." Samozrejme, že som nedokázala svoje kútiky prinútiť ostať na mieste a automaticky sa mi rozťahovali do väčšieho a väčšieho úsmevu.
"Počkaj." Povedala som mu keď chcel odložiť britvu zas späť do poličky. Prešla som k nemu a cestou som vzala štetček s penou. Vzala som mu do ruky tvár a otočila som mu u na bok. Jedno miesto vynechal.
Namazala som mu penou časť krku, na ktorej som videla neoholené fúzy. A potom som sa natiahla pre britvu ktorú držal v ruke.
Jeho prvý reflex bol mi rukou uhnúť. Ale keď som s na neho vyčítavo pozrela podal mi ju.
"Trasú sa ti ruky?" Opýtal sa ma.
"To čoskoro uvidíme." Odpovedala som mu a otočila som mu hlavu tak aby som na to miesto dobre videla.
Všetky moje skúsenosti s holením s britvou spočívali v tom, že som sa na neho pozerala ako to robí. Preto som sa mu nedivila, že sa cíti neistý, keď mi taký nástroj podáva do ruky.
To že mi ale dôveroval natoľko, že mi ho zveril ma popravde veľmi potešilo.
Na moje veľké prekvapenie, som ho dokázala oholiť bez toho aby som mu ublížila.
Zložila som britvu a položila ju bezpečne na umývadlo.

Natiahla som ruky k uteráku, ktorý mal ešte stále okolo krku a utrela som mu zvyšnú penu, ktorú mal na tvári.
Prešiel si rukou po mieste kde som ho oholila a keď prišiel na to, že je hladké ako zvyšok jeho tváre pousmial sa.
"Nepodrezala som ťa." Povedala som mu s nádychom hrdosti v hlase.
"Za to som ti veľmi vďačný." Poznamenal. Cítila som jeho ruky na chrbte, ako klesajú nižšie až na zadok, pritiahol si ma bližšie k sebe.
"Vyzeráš spokojne." Povedal mi potichu a naklonil tvár ku mne. Rukami ma chytil za pás a pritlačil si ma k sebe.
"Mala som pekný deň." Odpovedala som a obe ruky som mu položila okolo krku.
"Napadá ma, že by som ho ešte mohol vylepšiť." Naklonil mi hlavu do strany a perami mi tesne prešiel nad kožou krku. Po celom tele mi nabehli zimomriavky.
"A to ako?" Opýtala som sa ho a zatvorila som pri tom oči.
Otočil ma, tak že som sa tvárou pozerala do steny.
Jednou rukou ma objal a prsty si preplietol s mojimi. "Najprv." Povedal. "Ti pomôžem so stresom z práce." Vzal mi vlasy a a rozpustil mi ich.
Cítila som jeho dych na mojom krku a tak som sama naklonila hlavu do strany.
"Áno?" Počula som ako sa pousmial. Ponoril na chvíľku tvár do mojich vlasov a nadýchol sa.
Potom ma otočil zas k tvárou k nemu.
"Potom, by som ti mohol pomôcť sa prezliecť." Zahryzol si do spodnej pery a vzal do ruky moju košeľu a rozopol na nej prvé dva gombíky.
"A potom?" Pery sa nám priblížili tak, že sme sa skoro pobozkali, ale ani jeden z nás to neurobil.
"Potom ťa vezmem do spálne."
"A tam?" Naklonil sa ku mne. Položila som mu ruky zozadu na krk a pritiahla som si ho k sebe. "A tam sa s tebou budem hrať tak dlho, dokým nebudeš prosiť aby som prestal." Zašepkal mi do ucha.
Pritlačil si ma k sebe a konečne sme sa pobozkali. Naliehavo a vášnivo. Cítila som ako mi Hanz na jeden raz vtiahol košeľu z nohavíc vzal ju do ruky. Odtiahol sa odo mňa a začal mi rozopínať gombíky pomaly, jeden po druhom, až dokým ich nebolo rozopnutých toľko aby som si mohla košeľu prevliecť cez hlavu.
Zrazu som pod sebou nemala pevnú zem, oprel ma o stenu. Namiesto toho aby som zdvihla nohy som ho odsunula položila som nohy zas späť na zem a pomohla som mu sa vyzliecť z nohavíc.
Keď ma znovu zdvihol cítila som ako som dopadla do mäkkých perín.
Prudko si na mňa ľahol a na moment sa zastavil. Diabolsky sa na mňa usmial. Postavil sa a dvoma ťahmi ma vyzliekol z nohavíc.
Ako si ľahal do postele tak ma bozkával, po stehnách, cez spodné prádlo na bruchu a na prsiach, potom na krku až sa zas dostal k moji perám.
Cítila som jeho bozky, ešte stále ma pálili na pokožke.
Vzoprela som sa a prehodila som nám pozície. Tak že som si na neho sadla.
Rukami mi prechádzal po páse, stehnách a zadku a pozeral sa na mňa dravo, žiadúco.
Prehodila som si rukami vlasy cez jedno rameno a potom som si ruky položila na ramienka z tielka, ktoré na mne ako jediné ostalo.
"A ako." Povedala som potichu. "Ma chceš prinútiť." Zhodila som si z pleca jedno ramienko. "Aby som." Zhodila som aj druhé, rýchlo som z nich vyzliekla ruky a nechala som ho padnúť dole.
Nestihla som dokončiť čo som chcela povedať. Hanz sa posadil a začal mi bozkávať prsia. Keď vtiahol medzi pery jednu z bradaviek prudko som sa nadýchla.
Cítila som jeho ruku na vnútornej strane stehien, vždy mal veľmi šikovné prsty.
Hlasno som zavzdychala keď ma pobozkal na krku.
Zas nás otočil, no tento krát som sa položila na brucho. Jednou rukou si ma podobral, vzal mi do dlane bradu a naklonil si ju k sebe aby ma mohol pobozkať.
Cítila som ho, všade.
Urobil pár rýchlych pohybov a potom sa na moment zastavil.
"Neprestávaj." Zašepkala som potichu a naklonila som sa k nemu aby som ho mohla pobozkať. No on namiesto toho ma obrátil zas na chrbát.
"Chcem ťa vidieť." Povedal mi potichu do pier a pobozkal ma. Objala som ho rukami. Vzal mi vlasy do ruky a naklonil si hlavu na stranu tak aby ma mohol bozkávať na krku.
Vyvrcholila som rýchlo, až ma to prekvapilo. Nemohla som vôbec chytiť dych. A rovnako ani on.
Keď si na mňa položil hlavu, cítila som ako rýchlo dýcha a ako mu pulzuje srdce. Rukami som ho hladila po vlasoch a tvári.
V jeden moment sa zdvihol a položil sa vedľa mňa. Otočila som sa na bok tak aby som na neho videla a on tiež.
Natiahol ruku aby cez nás prehodil perinu. Rukou si podložil hlavu rovnako ako ja druhú položil na moju dlaň, ktorú som mala pred sebou. Vzal mi ju a pritiahol si ju k sebe. Dal mi ľahký bozk na hánky prstov a potom na dlaň. Natiahol mi ju a tým si ma pritiahol bližšie k sebe. Položila som si hlavu na jeho spodnú ruku a nechala som jeho druhú aby mi prechádzala po bokoch.
Naraz jeho tvár veľmi zvážnela, až znepokojivo.
"Čo sa deje?" Opýtala som sa potichu. Previnilo na mňa zdvihol pohľad a odpovedal mi.
"Asi som si úplne nedával pozor." Nemusel mi vysvetľovať čo tým myslel. Na moment mi prudko stiahlo žalúdok. "Prepáč."
"Mne sa neospravedlňuj, ak budeme mať dieťa živiť ho budeš ty." Odpovedala som mu. Popravde nikdy som sa nad tým nejak nezamýšľala. Nikdy som to nebrala ako nejakú hrozbu.
Mať dieťa s ním, som nevidela ako tragédiu. Nemôžem povedať, že by som si ho želala, alebo, že by som ho potrebovala. Ale nebránila by som sa mu.
Nikdy sme sa na túto tému nerozprávali. Vedela som, že on sa na tieto záležitosti pozerá inak ako ostatný, že je to pre neho veľmi citlivá téma.
Jeho oči ma pozorne sledovali. Zvykla som si na jeho intenzívny pohľad, už mi nebolo neprijemne keď sa na mňa pozeral.
Občas sa mi zdalo, ako by som vedela prečítať skrz jeho oči všetko čo si myslí. Inokedy zas mal myseľ uzavretú.
"Jeden deň." Povedala som mu a položila som mu ruku na tvár. "Budem mať deti a budú tvoje." Pred pár dňami mi povedal niečo podobné.
Pousmial sa a priložil si čelo na to moje.


Deti znamenali budúcnosť, preto sme sa o nich nikdy nerozprávali. Pretože obaja sme pokladali rodinu za nedosiahnuteľný cieľ.
Vrhli sme sa do niečoho, čo nepraje rodine a šťastným koncom. Ale niekde v mojom vnútri som videla obrázok jeho s našimi deťmi ako sa hrajú na záhrade, ktorá je vedľa krásneho malého domu niekde na dedine, ďaleko od mestského ruchu. A vedela som, že on má ten obraz v svojej mysli a vo svojom srdci schovaný rovnako ako ja.
Možno to bolo to čo nás ženie dopredu, aj keď sme si to ani jeden nechceli priznať.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | Web | 20. března 2018 v 14:01 | Reagovat

Veľmi pekná kapitola. Myslím, že Sofia si tam nájde skvelé priateľky. Čo sa týka Hanza... on je taký mňam :D Teším sa na pokračovanie

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama