Stratené - 43. Kapitola 1/2

2. března 2018 v 10:42 | Kelly145 |  Stratené

43. Kapitola


(Sophia)


Položila som na malú drevenú dosku plech čerstvo vytiahnutý z horúcej rúry. Nemala som veľa surovín z ktorých by som mohla piecť, ale predsa som si chcela pripomenúť aspoň niečim, že sú Vianoce a že tento magický čas v roku sa blíži. Aj keď už asi nikdy nebudú také ako pred tým, predsa tá vôňa mi pripomínala strašne krásne spomienky, na život ktorý som viedla. Na to ako sme sa vždy zišli spoločne za stolom a pomodlili sa. Ako sme sa radovali s tých najmenších darčekov a ako sme boli spolu všetci spoločne s mojou rodinou, ktorú som si vytvorila. Bože, kde len tie časy sú.

Ale prvý krát, za veľmi dlhú dobu som sa pri spomienke na mojich priateľov nerozplaka, ale cítila som radosť a vďačnosť, za to že boli so mnou v mojom živote, aj keď len na malú chvíľu. Dúfala som, že Margaret je spokojná niekde v horách na krásnom Slovensku a že jej jedinou starosťou je ako odohnať z pod okien mladých nápadníkov. Dúfala som že Jozef je niekde kde má teplé jedlo a posteľ a že všetko to zlé čo sa okolo deje prežil a prežije.
Pozrela som sa na tmavé pečivo perníku, ktorý voňal ako klinčeky a pousmiala som sa. Kebyže len mám lekvár z lesných plodov, ktorý naň mazala tetuška. Strávila som každý rok hodiny nad jeho výrobou ale výsledok vždy stál za to. Bola to najväčšia delikatesa na svete.

Položila som zásteru na miesto a umyla som si ruky v studenej vode v umývadle v kuchyni. Pozrela som sa na hodinky a smutne som si vzdychla. Byt bol niekedy tak tichý… Na moment som si predstavila, aké by to bolo mať rodinu, na to ako by domom zneli detské kroky a smiech a plač. Predstavila som si Hanza.

Nikdy som si takéto myšlienky nepripúšťala. Vedela som ako veľmi nereálne sú a že pravdepodobne sa k tomu nikdy nedostanem. Nepochybovala som o tom, že neprežijem. Aké šťastie by som mala, kebyže sa mi podarí prežiť všetok ten chaos a vôbec ak by sa to aj stalo. Dokázala by som to? Dokázala by som sa vrátiť do normálneho života. Keď som videla toľko zlého? Mala som pocit, že idem na zotrvačnosť, ako by som mala zdroj energie, ktorý mi pomáha prežiť ďalší a ďalší deň, bez toho aby som sa zbláznila, ale predsa ten nemôže fungovať naveky. Bála som sa toho čo sa stane keď ho vyčerpám.
Len pár krát som pripustila možnosť, že by som mohla mať žiarivú a šťastnú budúcnosť s niekym koho milujem. Ale tá predstava ma skôr naplňovala strachom, strachom z nevyplnenia snu. Preto som na to radšej nemyslela.

Ozvalo sa zaklepanie na dvere.

Prekvapene som sa pozrela na hodiny a potom smerom ku dverám. Nečakala som nikoho. Teda okrem nahnevaného Tomáša, pretože som mu povedala, že dnes sa s ním Hanz stretnúť nemôže.

Prešla som ku dverám a pootvorila som ich aby som sa pozrela kto ma to ruší. Oči sa mi prekvapene rozšírili keď som pred sebou uvidela Hanza. S červenou tvárou a vrstvou snehu na pleciach.

"Pane Bože!" Zvolala som a nechala som ho vojsť do bytu. Postavil sa do chodby a sneh z neho začal padať na zem a topiť sa.
"Čo sa ti stalo?" Opýtala som sa ho keď som mu pomáhala z kabátu. Mal úplne ľadové ruky navyše boli celé červené.
"Ja som sem prešiel." Povedal popri tom ako sa mu drkotali zuby.
"Od tvojho domu? Pešo?" Vedela som, že sa niečo stalo, nemusela som sa pýtať. Nebol by tu ak by to nebolo vážne a určite by neprešiel po vlastných. Muselo mu to trvať aspoň dve hodiny v tej fujavici vonku možno ešte viac.
"Poď prosím ťa!" Našťastie som mala v obývačke zapálený kozub. Nezapaľovala som ho často, ale dnes bola v byte skutočne veľká zima, preto som si chcela trochu pomôcť. Navyše vo večer ako je tento sa pri kozube veľmi dobre sedelo.

Posadila som ho na zem hneď vedľa ohňa. Pod neho som dala vankúš a prehodila som cez neho deku. Celý sa začal klepať, ako sa jeho zmrznuté svaly snažili čo najrýchlejšie zahriať.
Naliala som mu do čaju, ktorý už nebol najteplejší ale predsa pomôže trocha rumu, ktorý som tam ešte mala.

Keď som sa so šálkou vracala zarazila som sa. Pozeral sa mojim smerom, niečo sa na jeho pohľade zmenilo, tak že som z toho mala až motýle v žalúdku. Vedela som, že sa ho nemusím nič pýtať, že mi všetko povie sám.

Ale neviem prečo ma jeho pohľad naplňoval radosťou. Bolo z neho cítiť uvoľnenie, to napätie, ktoré v sebe nosil veľmi dlho, bolo preč…
Podala som mu čaj a sadla som si tesne pred neho na ďalší vankúš.

Pozerali sme sa jeden na druhého. Bez slov. Niekedy slová skutočne nie sú potrebné a jeden pohľad vydá za tisíce. Ako by som ho videla prvý krát, len že teraz som pred sebou nemala to zahmlené sklo cez ktoré som ho videla nejasne, aj keď bol hneď vedľa mňa. Nebolo tam nič, medzi nami, nič čo by nám bránilo sa jeden druhého dotknúť, pohladiť a pobozkať.
Bolo to ako by som znovu precitla, ako by som všetky pocity, ktoré som k nemu mala konečne vypustila a nechala ich proste plynúť a po prvý krát si ich vlastne začala užívať. Pretože som sa nemusela báť toho, že ich cítim.

"Odišiel som." Povedal potichu, keď sa mu prestali drkotať zuby.
"Ja viem." Povedala som a prezrela som si jeho tvár. Vedela som. A najradšej by som sa mu vrhla okolo krku, ale chcela som aby mi povedal viac, chcela som vedieť celú pravdu, všetko čo sa stalo. Nie len výsledok toho.
Potrebovala som to počuť, aby som vedela ako veľmi konečné to je.

"Charlota mi pred všetkými oznámila, že je tehotná." Povedal a videla som ako veľmi sa musí premáhať, aby sa mu nezlomil hlas. Plecia mu spadli a nešťastne sa pozrel na pohár čaju, ktorý držal v rukách.

Vedela som čo sa im stalo a ako veľmi ho to zranilo, bez toho aby to naplno priznal. A aj keď som úplne nevedela aké to je prísť o vlastné dieťa, vedela som aké to je stratiť niekoho drahého. Preto som chápala čo ho na tom všetko tak strašne zarmútilo.
Dokázala som si predstaviť, ako to vyzeralo s akým pomstychtivým pohľadom mu to Charlota povedala. Pretože to ona vedela, pomstiť sa tak aby to najviac zabolelo. Možno všetky tie mesiace pred tým čo sa tvárila ako neviniatko boli len predohra tohto tu. Pretože vedela, že príde moment kedy mu bude môcť vrátiť, to že je so mnou a vedela ako ho najviac zraní.

"A tak, ako to vie povedať len ona." Povedal Hanz a pozrel sa na mňa. "Ako by sa mi tých chcela pomstiť, za to že som si našiel cestu ako byť šťastný. Za to že som šťastný s tebou." Vzdychol si. "Nikdy by som si nemyslel že dokáže urobiť niečo také. Nenapadlo by ma, že… Po tom všetkom čo sa stalo nie len medzi nami ale aj s našim synom. Že by niečo takéto…" Pokrútil hlavou.
"Vieš, kebyže to povie inak… Kebyže sa o tom porozprávame. Prišiel som domov skoro mala na to celý jeden večer sa mi s tým zdôveriť. Tak by som sa k tomu možno aj inak postavil, možno by som ho dokázal aj vychovať." Zovrelo mi vnútro. Možno je to jediná vec, pre ktorú by ma opustil a kvôli, ktorej by bol schopný žiť svoj život so Charlotou.
"Ale prečo by som mal niečo také robiť…" Vzdychol si a položil si hlavu do dlane. Skôr sa rozprával sám zo sebou, než so mnou.
Mať deti bolo pre neho dôležité, vedela som, že ich chce. Neraz to naznačil. V ten moment som nemala srdce na to mu stáť v ceste, predsa. Nikto nemohol povedať či so mnou niekedy nejaké bude mať.

Pre dobro toho malého, by sa dokázal obetovať, aj keď prečo by mal keď nie je jeho, ale muža ktorý pravdepodobne Charlotu opustil, keď sa to dozvedel a ona nevedela čo s tým, tak to aspoň využila v tej najdiabolskejšej ceste akú mohla vymyslieť.
"Pre to dieťa…" Povedala som potichu. Vysloviť to ma stálo veľa sily, na konci sa mi zlomil hlas a musela som rýchlo zatvoriť ústa. Snažila som sa aby som neplakala.

Myslela som na to, že sa rozhodne odísť.

Že napriek tomu všetkému ma tu teraz nechá samú a odíde za tým čo cíti ako svoju povinnosť. Bála som sa toho, pretože by som mu v tom nemohla zabrániť a ani by som nechcela. Pretože som vedela ako veľmi je to pre neho dôežité.
"Pff… Ak sa niekedy budem starať o nejaké dieťa tak bude počaté z lásky a dáš mi ho ty." Prekvapene sa na mňa pozrel. Zrejme sám nečakal, že z neho výjdu slová ako sú tieto. Nepredpokladal, že to povie.
Pootvoril ústa aby niečo povedal, ale potom ich pomaly zatvoril.

Cítila som ako sa mi v očiach zjavilo niekoľko sĺz.

"To znamená, že neodídeš?" Opýtala som sa šeptom, pretože ak by som to povedala nahlas, tak by sa mi hlas zlomil a to som nechcela.

Hanz sa ku mne naklonil a chytil mi tvár do ešte stále premrznutej ruky. Pousmial sa.
"Neprešiel som pešo, cez polku Varšavy v tejto šialenej fujavici len aby som ti povedal, že odchádzam." Pousmial sa. "Nikam nejdem. Nech si vymyslí ten druhý čo s tým. To nie je moja starosť a ani zodpovednosť. Tak som sa rozhodol." Hovoril to presvedčivo a rázne. Pozeral sa mi pri tom do očí. "Nikam nejdem." Povedal presvedčivo a pritiahol si ma k sebe.

Pobozkal ma.

Cítila som ako cezo mňa prešla vlna tepla, aj keď jeho pery boli ešte stále studené. Objala som ho rukami okolo krku a nechala som ho aby si ma k sebe pritiahol.
"Máš studený nos." Povedala som a odtiahla som sa, avšak s úsmevom na perách. Prehodil cez moje plecia deku, tak že sme pod ňou teraz boli zakrytí obaja.
"Myslela si si, že odídem?" Opýtal sa ma potichu a hladil ma pri tom po stehnách.
"Neviem." Odpovedala som. "Možno." Priznala som sa.
"Prečo?" Naklonil hlavu do strany.
"Pretože, ťa poznám."
"Nechala by si ma len tak odísť." Zas mi zovrelo vnútro. Neodpovedala som mu. Pousmial sa a znovu sa naše pery spojili. Zdalo sa ako by to boli naše prvé bozky.

Vyhrnul mi košeľu a naliehavo mi ju prevliekol cez hlavu. Pobozkal ma na krku a mne po tele prebehli zimomriavky.
Odtiahla som sa od neho a tým som ho zastavila. Chytila som deku, ktorú sme mali cez seba prehodenú a položila som ju na zem vedľa nás. Postavila som sa na kolená aby som nesedela na ňom celou váhou a zašla som si prstami do vlasov. Pár jednoduchými pohybmi som ich rozpustila. Rozopla som si na boku sukňu, aby som si hodvábne tielko, ktoré som mala pod košeľou mohla sama vyzliecť.
Hanz ma po celý čas pozorne sledoval a veľmi som pochybovala o tom že vôbec dýcha. Jeho pohľad by dokázal každú ženu omámiť. Pozeral sa na mňa tak ako by som bola jediná žena na svete. Bolo ľahké mu to uveriť.
Keď som k nemu natiahla ruku aby som si ho k sebe pritiahla nebránil sa. Rozopla som mu košeľu a vyzliekla som mu ju.
Chcel ma pobozkať, ale mykla som sebou a tým som odtiahla tvár od tej jeho. Videla som ako sa mu v očiach zaleskli iskričky. Ako by sa v nich zapálil oheň.
Obaja sme cítili, že na tejto situácií je niečo zvláštne, niečo iné. Aj keď sme ju zažili niekoľko krát pred tým. A obaja sme si chceli užiť každú jednu sekundu z toho okamžiku. Preto sme pohyby robili pomaly. A dokým sme obaja neboli úplne nahý nepobozkali sme sa. Len sme sa dotýkali, ako by sme si chceli znovu pripomenúť jeden druhého a pomocou dotyku si zapamätať každý jeden kúsok tela toho druhého.

V momente keď ma pobozkal, položil ma na deku a svojou váhou ma pritlačil k podlahe. Jeho bozky boli naliehavé a nedočkavé, rovnako ako tie moje.
Prechádzala som mu rukami po chrbte a rukách.
V momente keď som ho v sebe pocítila, svet okolo sa na moment stratil.
"Daj mi tvoje pery." Počula som ako mi zašepkal do ucha. Našla som ich a pobozkala som ho. Rukami som sa pritiahla ešte bližšie k nemu a zrazu som sa v ňom úplne stratila.


Opierala som sa o neho. Držal ma v náručí. Cítila som ako sa nadychuje a vydychuje ako mu pomaly bije srdce. Končekmi prstov mi prechádzal po chrbte vďaka čomu sa mi na rukách v pravidelných intervaloch objavovali zimomriavky.
Usmial sa vždy keď sa tak stalo.
"Nechceš ísť do postele?" Opýtal sa ma potichu, keď videl ako sa mi zatvárajú oči.
"Ešte nie." Povedala som. Pri krbe bolo prijemne teplo, nechcelo sa mi odtiaľ nikam odísť.
"Je neskoro, aj zajtra je deň."
"A čo keď sa zajtra prebudím a ty tu nebudeš?"
"Kedy sa niečo také stalo Sophi."
"To neznamená, že sa to stať nemôže." Počula som ako sa zasmial, na čo som zdvihla hlavu a s jedným privretým okom som sa na neho pozrela. Položila som mu bradu na hruď a naklonila som hlavu do strany.
"Poď." Povedal mi a pohladil ma po vlasoch.
"Tak dobre." Súhlasila som nakoniec a pomaly som sa začala zdvíhať zo zeme.
Pozbierala som kusy oblečenia, ktoré som na seba už neobliekla a preniesla som ich do skrine v spáli, kde som ich len tak hodila. Na ich poskladanie bude dosť času ráno.
Dokým Hanz prišiel tak som sa prezliekla do nočnej košele. Hanz sa položil na svoju stranu postele a pozoroval ma popri tom ako som si rozčesávala vlasy.

Na dverách sa ozvalo zaklopanie. Obaja sme sa šokovane otočili smerom ku chodbe a vchodovým dverám.
Hanz sa na mňa prekvapene pozrel. Pokrútila som hlavou, nevedela som kto je to. Napadlo ma že sa niečo stalo, že tam je Ewa, pretože Tomáš by takto na dvere teda nezaklopal.
"Nie ostaň!" Povedala som mu a rukou som mu naznačila, aby ostal sedieť na mieste. Vzala som si do ruky župan a rýchlo som si ho obliekla.
Nemala som kukátko, tak že som sa nemohla pozrieť kto za dverami stojí pred tým, než som ich otvorila.
Zhlboka som sa nadýchla a pootvorila som ich.
Žalúdok mi v ten moment padol na podlahu. Pretože som tam uvidela osobu, ktorú by som nikdy nečakala. Hanzovu matku.
Ostala som sa na ňu pozerať, ako na zjavenie a niekoľko sekúnd som nevedela ako sa zatvárajú správne ústa alebo ako sa dýcha.
"Hm." Povedala a znelo to trochu pohŕdavo. "Napadlo ma to." Našpúlila nespokojne pery a pozrela sa do strany až v tom momente som si uvedomila, že Hanzov nevlastný otec tam je tieť.
"Hanz?" Zavolala som za ním, nemalo zmysel sa nejako pretvarovať, vedeli že tam je aj on. Hanz bez toho aby niečo povedal sa postavil do dverí v spálni. Našťastie mal na sebe svoju košeľu.
Keď som pootvorila dvere aby som mu ukázala kto nás prišiel navštíviť jeho obočie vystúpilo až na vrch jeho čela. Tiež nečakal takú návštevu.
"Smieme ďalej?" Opýtala sa nás jeho mama. Hanz sa pozrel na mňa, ak by som povedala nie tak by ich pravdepodobne vyhodil.
"Samozrejme." Povedala som nakoniec a nechala som ich oboch vojsť do chodby. Otočila som ruku smerom k obývačke, kde si mohli ísť sadnúť. Keď prechádzali bytom prezerali si ho skúmavým pohľadom.
"Ako, že sú tu?" prišiel ku mne Hanz a zašepkal mi tu otázku do ucha.
"Asi im to prezradila Pani Mullerová." Povedala som mu a kajúcne som sa na neho pozrela.
"Ako to vie?"
"Povedala som jej kde ma nájde." Priznala som sa. Vedela som, že o mieste kde sa zdržiavam nemá nikto vedieť, ale ona sa za ten krátky čas stala mojim rodičom. Napísala som jej len krátky odpis kde som uviedla ulicu na ktorej bývam. Nepovedala som jej ani číslo domu a bytu. Ale vzhľadom na to, že sme mali jediné rozsvietené okno na celej ulici Hanzovi rodičia mali celkom uľahčenú prácu pri typovaní v ktorom byte asi tak sme.
Obaja sa posadili na sedačku.
"Môžem si s našim synom pohovoriť osamote?" Hanzová mama sa na mňa pozrela, vedela som, že mám veľmi rýchlo vypadnúť. Bolo od nej vlastne veľmi slušné sa ma na to opýtať.
"Ja…" Chcela som sa otočiť, ale Hanz ma chytil za pažu a povedal. "Nie." povedal rozhodne za mňa. Cítila som ako by mi v hrudníku narástla obrovská bublina a nedovolila mi poriadne sa nadýchnuť.
S Hanzom sme si sadli oproti nim. Všemožne som sa snažila zakryť sa županom a vyhýbať sa pohľadu Hanzovej matky, ktorá sa na mňa pozerala ako na vraha.
"Vysvetlíš to?" Opýtala sa a mykla plecom. Hanz sa na ňu pozrel.
"To je to vysvetlenie, tak dôležité že nepočkalo do rána?"
"Keď môj syn odíde z domu tak ako si odišiel ty a nechá nás tam s hysterickou tehotnou manželkou tak áno!" Povedal nahnevaným tónom Otto- Hanzov nevlastný otec. Hanz prevrátil oči a vzdychol si.
Mala som pocit, ako by som sa ocitla na vojnovom poli a každú chvíľu som mala schytať jednu z guliek letiacich okolo. Neverila som ani tomu, že ma pred nimi zachráni Hanz.
Ale potreboval ma, inak by nechcel aby som tam ostala a preto som sa snažila na sebe nič nedať znať. Bola som pripravená ho brániť a dokonca ich z toho domu vyhodiť, predsa je to môj dom a oni mi do neho uprostred noci vpadli aby mňa aj jeho osočovali a poúčali.
"Mne je jedno, že je tehotná." Povedal Hanz a pozrel sa na svoju mamu.
"Ale Hanz ako to môžeš povedať?"
"Pretože to nie je moje!"
"Ako to vieš?"
"No pretože sme spolu nespali odkedy sme prišli do Poľska, ver mi že to by som si pamätal a ak sa neprišlo medzičasom na iný spôsob ako sa plodia deti tak MOJE určite nie je!" Obaja ostali ticho. "Nemám k nej žiadnu povinnosť, porušila svoj sľub neraz pod mojou strechou a trpel som to tak dlho ako som mohol. Dokonca som sa to pár krát snažil napraviť. Ale… myslím si, že so svojej hrdosti som si nechal zobrať už dosť.
Možno pôsobím ako slaboch, že si neviem ovládnuť vlastnú ženu, nie že by bola Charlota jedna s tým ktoré sa dajú. Ale prečo by sme mali byť spolu a navzájom si po zvyšok života ubližovať, keď môžeme ísť od seba a nájsť si lepšiu cestu životom.
Navyše sa nebudem starať o dieťa, ktoré nie je moje. Nie po tom všetkom. Ja už to nechcem zažiť znovu." Povedal rozhodne.
"Čo zažiť znovu?" Opýtal sa nahnevane Otto. Ale jeho mama ostala ticho a jej pohľad zrazu veľmi zjemnel. Nevedela som čím to bolo. Či pohľadom, ktorým sa na ňu Hanz pozeral, alebo tým čo jej povedal.
Sama vedela, aké je to žit v manželstve, ktoré nefunguje odtrpela si to. Možno po tom čo Hanz povedal pochopila.
"Deti predsa umierajú Hanz." Povedal bezcitne Otto a pozrel sa na svoju ženu. Tá stále neodtrhla oči od svojho syna.
"Nebolo to tak ako si nám povedal, však?" Opýtala sa potichu a na kraji oka sa jej zjavila slza.
"Nie." Odpovedal potichu Hanz a sklonil hlavu.
"Prosím?"
"Niekedy, keď žena otehotnie nezvládne to a už vôbec sa nezvládne starať o svoje dieťa. Niekedy to príde do bodu, kedy si sama siahne na život a nie len sebe. Už som to pár krát zažila." Povedala Hanzova mama potichu, pričom sa na svojho muža ani nepozrela. Stále sa pozerala na Hanza.
"Bože." Povedala potichu a zhlboka sa nadýchla.

Predstava, že sa dozviem, že mi takto umrelo vnúča bola hrozna. Nedokázala som si presne predstaviť, čo sa jej práve teraz preháňa hlavou, ale podľa sĺz, ktoré jej stekali po líci som mala tušenie. Bola ako Hanz, emócie nedávala ľahko najavo, to som pochopila od prvého momentu čo som ju videla. Neznamenalo to že bola chladná ako Charlota, ale tie najhlbšie pocity a emócie mala zamknuté hlboko v sebe rovnako ako on.
Musela vidieť bolesť, ktorou si Hanz prešiel.

"Niekedy sa stanú veci, cez ktoré už nedokážeme len tak prejsť." Povedal Hanz a pozrel sa na Otta. "Popravde neviem ako by som to všetko prežil kebyže nenájdem Sophiu." Prekvapene som k nemu otočila hlavu. Nečakala som, že budem zakomponovaná do tejto debaty.
"Je pre mňa ako svetlo, za ktorým som mohol ísť a vyviedlo ma z tmy." Pozrel sa na mamu. "To boli slová, ktoré si mi povedala, keď som prišiel na to, že aj napriek tomu že si stále vydatá za môjho otca sa stretávaš s ním." Pokračoval a kývol hlavou smerom k Ottovi.
"Tak že mi prosím ťa nerob prednášky o morálke."
"Nebudem." Povedala okažite. "Ja viem čo je to žiť v manželstve, ktoré ťa zožiera vo vnútri.
Ja som nenašla odvahu na to aby som odišla.
A nie kvôli sebe, ale kvôli tebe, je mi to strašne ľúto… Nechala som aby sa stali všetky tie hrozné veci a ja som od nich utekala preč, ale ty si nemal kam utiecť.
Dúfala som, že ty nikdy nič také nebudeš musieť v manželstve zažiť." Pozreli sme sa na seba s Ottom, vymenili sme si pohľad ľudí, ktorý sa ocitli v debate, ktorej nemajú čo robiť a predsa sú jej hlavnou súčasťou. "Rozumiem ti." Povedala. "Popravde ťa za to obdivujem. Ja som v sebe tú odvahu nenašla. Som rada, že v tomto si iný ako ja." Pozrela sa na mňa. "Ísť si za tým čo chceš a stým koho miluješ." Pohľad otočila na Otta a chytila ho za ruku.
Hanz si povzdychol a pozrel sa kútikom oka na mňa, natiahla som prsty aby sme sa mohli dotknúť, bez toho aby to niekto zaznamenal.

"Je to to čo ste chceli počuť?" Opýtal sa Hanz po chvíli ticha.
"Väčšina." Povedala mu mama a pozrela sa na mňa.
"Zdá sa, že je to medzi vami vážne." Pozrela sa na naše ruky. V tom momente som stiahla ruku zas späť. Ani jeden z nás jej na to nič neodpovedal.
"Ak mu ublížite, radšej sa zahrabte pod čiernu zem pretože…"
"Mama…" Oslovil ju Hanz otrávene.
"Charlote som to nepovedala a ako to dopadlo. Druhý krát takú chybu neurobím." Povedala rozhodne, ale potom sa pousmiala a znovu si ma prezrela.
"Máte to nejak naplánované?" Opýtal sa Otto potichu. "Predpokladám, že v tvojej práci z toho urobia celkom veľký problém. Navyše starý sa bude pekne rozčuľovať."
"Nech sa rozčuľuje." Povedal Hanz potichu a pozrel sa. "Až tak mi na tom nezáleží."
"Je to predsa SS, nemôže ti to byť jedno…"
"Je!" Odpovedal mu Hanz rozhodne a pozrel sa na Otta. "Popravde radšej by som niekde kopal základy." Povedal Hanz až bojovným tónom


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama