Stratené - 45.Kapitola

30. března 2018 v 8:49 | Kelly145 |  Stratené

45. Kapitola


Taaak dneska odchádzam na Kubuuu! Tak mi držte palčeky aby som sa nestratila niekde v Bermudskom trojuholníku! Kapitola samozrejme pribudne aj počas mojej 2 týždňovej dovolenky mimo tento kontinet. Prajem vám všetkým krásny deň a krásne prežitie Veľkonočných sviatkov :-*




Na chvíľu som sa cítila šťastná. Na chvíľu som sa vzdialila od všetkého toho boja a snažila som sa prispieť svetu trochu iným spôsobom. Popravde myslím si, že v tom mal prsty trochu aj Hanz. Chcel aby som sa od odboja vzdialila, nechcel aby som bola vystavená nebezpečenstvu viac ako bolo nutné a ja som neprotestovala.

Hanzov rozvod prebiehal v Mníchove. Chvíľu som sa obávala, že kvôli právnym záležitostiam bude musieť vycestovať, ale nestalo sa. Právnik jeho rodičov sa postaral o všetko, aspoň to mu tvrdil Hanz. Veľmi o tom nerozprával a popravde som nemala snahu z neho páčiť informácie, ktoré som vlastne ani nechcela vedieť. Pokiaľ na nejakú otázku nechcete poznať odpoveď nemáte sa ju pýtať. To mi vždy hovorila moja Teta a mala pravdu.
Pre mňa bolo podstatné to, že vrásky na jeho čele zmizli a zdalo sa, že sa mu veľmi uľavilo. Vyzeral byť spokojnejší, menej zachmúrený ako pred tým.
Nepatrilo sa aby dvaja ľudia žili spolu v jednom byte bez toho aby boli manželia a preto, aby sme spolu mohli konečne chodiť po uliciach, na spoločné nákupy ba dokonca ma raz vzal aj do divadla, sme si kúpili dva lacné zlaté prstene v obchode, ktoré sme nosili.

Začala som vyučovať, mala som dve triedy. Jedna bola zložená z detí, ktoré nevedeli písať a čítať, ich výučba bola jednoduchá. Aj keď som nikdy nevyučovala tak malé deti, dostala som sa do toho pomerne rýchlo. Druhú triedu som mala zloženú z pokročilejších detí, tým som sa snažila predať v krátkej dobe čo najviac vedomostí, s mojimi obmedzenými zdrojmi to bolo viac ako náročné.
Riaditeľ bol však veľmi veľkorysí, dokonca usporiadal zbierku kníh, aby sa deti mali z čoho učiť.
Avšak okrem toho, že som edukovala deti, časom mi na hodiny začali chodiť aj ich matky.
Preto po tom ako som skončila v práci som neoficiálne viedla hodiny aj pre ne. Rozoberali sme čo ich zaujímalo. Nebavili sme sa samozrejme len o predmetoch v škole. Väčšina z nich mala dochodenú základnú školu a boli gramotné. Ale skôr to boli hodiny kde sme sa mohli všetky vyrozprávať, bez toho aby nás niekto súdil.
V časoch v akých sme žili nebolo jednoduché byť ženou, keď prišli Nemci, nie všetky to prežili tak v zdraví ako ja, bolo fajn mať miesto kde sa môže človek vyrozprávať a vidieť že nie je sám, koho postihol taký osud, či už to bola vražda v sebeobrane, alebo znásilnenie, alebo len hlúpe kradnutie jedla z obchodu.
Páčilo sa mi, že ma prijali medzi seba tak rýchlo. Hoci musím uznať, že Luisa bola môjmu srdcu najbližšia. Jej humor a nadhľad nad celý svet boli jednoducho neopakovateľné. Bola prvá, ktorej som sa priznala s kým žijem a ako sme sa k sebe vlastne dostali. Najprv som sa bála aby to neprezradila dievčatám, niektoré z nich boli skutočne radikálne čo sa týkalo Nemcov, ale nechala si to pre seba. Jej deti boli dve roztomilé kôpky, ešte nevedeli ani poriadne držať hlavičky či sedieť, obe mali hnedé vlásky a modro zelené oči.

S Ewou som tak isto trávila veľa voľného času, pomohla mi sa zapísať do kurzu pre sestry, aby som oficiálne mala certifikát zdravotníčky, kurzy boli pre ňa zábava. Uvedomila som si, ako veľmi ma moja Teta pripravila na život a na to všetko čo sa mi v ňom môže prihodiť. Väčšina informácií, ktoré ma učili som už dávno vedela a skôr som ich len oprášila spod prachu. Bol to prijemny relax a skúšky som zvládla ľavou zadnou.

Keď konečne prišla jar všetkým sa nám nejako uľavilo. Posledná zima bola skutočne krutá a hrozne dlhá. Slniečko začalo svietiť o niečo viac a vy ste mohli cítiť ako vám preniká až ku kostiam a preberá vám svaly k životu.


***

Sedela som vo vlaku, nohy som mala vyložené na sedačke oproti mne a v rukách som držala knihu.
Ewa sedela vedľa mňa v podobnej pozícií ale pohľad mala upretý von oknom, na knihe ktorú mala v ruke neprevrátila stránku už niekoľko minút.
Hanz dostal voľno v práci na niekoľko dní, čo sa u vojakov skutočne nestáva často. Preto sme spoločne s Ewou vymysleli výlet. Každému z nás padne vhod na chvíľku vypadnúť z Varšavy niekde preč do pustiny, kde budeme len my a les.
Ewa a jej rodina má asi tri hodiny vlakom od mesta v strede lesov domček po starej mame. Nechodia tam, ale bolo im ľúto ho predať, pretože to bol rodný dom jej otca. Preto sme si vypožičali kľúče a zavelili sme, že sa ide na výlet. Aj keď len na pár dní. Chlapi na začiatku trochu remcali, hlavne Tomáš, ktorý sa bál čo i len vystrčiť nohy z Varšavy v prípade, že by sa stal zázrak a vo svete sa zrazu skončila vojna, ale Ewa zavelila a on poslúchol.

"Myslíš si, že sa tí dvaja niekedy vrátia?" Opýtala sa Ewa a vytrhla ma zo zamyslenia.
"Netuším." Pozrela som sa na ňu a pousmiala som sa. Zložila som si nohy zo sedačky a zas som si sadla ako dáma. "Možno vypadli z vlaku."
"Ja len dúfam, že sa neopili pod obraz boží." Vzdychla si Ewa a tiež sa posadila. Natiahla sa ku okienku na kúpé a odhrnula závesy, ktorými sme si dopriali aspoň to málo súkromia.
Vďaka Hanzovi sme nemuseli cestovať vo vozni s otvoreným priestorom, ale v kúpe kde sme boli úplne sami. Dokonca aj na tak krátkej ceste podávali vo vlaku nejaké občerstvenie, čo som ešte nikdy pred tým nezažila. Na takéto komfortné cestovanie som nemala peniaze, navyše z Varšavy som päty vytiahla len dva krát v živote a toto bol ten druhý.
"Nie." Mávla som rukou a postavila som sa aby som si vlasy upravila v malom zrkadielku zavesenom na stene kupé.
"No to nepoznáš Tomáša."
"Poznám a aj on si počká, dokým za sebou zatvoríme dvere na dome. Neurobil by ti takú hanbu." Ewa sa na mňa pobavene pozrela. "Sme vo vlaku plného bohatých Nemcov Sophia, ja budem rada, ak ho hneď na nádraží nezatknú."
"Neboj sa Hanz na neho dá pozor." Ewa sa pousmiala a potom pootvorila okno a vykukla von.
"Čoskoro tam budeme."
"V akom stave je ten dom?"
"Moja teta sa o to miesto stará, zavolala som jej keď sme sa rozhodli, že tam pôjdeme teda zavolala som starostovi ten dedinky, pretože je jediný, ktorý tam má telefón, malo by to byť pre nás prichystané."
"Tak že ma tam nezožerú pavúky."
"Och dúfam že nie."

"Dámy!" Dvere sa otvorili a v nich sa objavili naši dvaja muži. Našťastie obaja vyzerali triezvo, nemali ani jednu modrinu na tvári a košele boli bez krvi. Tak že to vyzeralo, že cesta vlakom prebehla bez incidentov.
Hanz sa na mňa pozrel, jeho prísny výraz sa mu ešte nestratil z tváre. Vedela som, že je jednou nohou v práci a vo všetkých konšpiračných prácach, ktoré spoločne s Tomášom rozbehli, ale dúfala som, že mu od toho aspoň na malú chvíľku uľavím.
"No už sme sa báli, že ste nám niekde ušli." Povedala Ewa a prudko sa posadila do kresla.
"Je to vlak miláčik, nie je tu kde ujsť." Odvrkol jej Tomáš a pousmial sa.
"No u teba človek nikdy nevie." Odpovedala mu Ewa a oprela sa o jeho rameno keď si sadol vedľa nej na sedačku.
Hanz sa posadil vedľa mňa a oprel sa o operadlo. Pozrel sa na mňa a pokúsil sa o úsmev. Vzala som ho za ruku a naklonila som sa k nemu.
"Nechaj to." Zašepkala som mu do ucha. Nadvihol obočia a pozrel sa na mňa. "Všetko!" Povedala som rázne a potom som sa zas otočila k Ewe, pretože ma dva krát udrela po kolene.
"Už sme tu!"


Na nástupišti vystúpila len naša malá skupinka. Slnko tak prijemne hrialo, že som si nemusela cez plecia ani prehadzovať sako, ktoré som si zobrala, bodaj by nebolo keď je takmer koniec mája.
Ewa ma vzala za ruku a ťahala ma dopredu, naších milovaných nechala za nami, abyboj s našou batožinou vybojovali sami.
Vyzerali sme ako nejaký votrelci, ktorý prišli do malej dedinky. Samozrejme, že se pritiahli pohľad, každého jedného človeka, ktorému sme prešli pred záhradou.
"Počkajte tu, len na moment!" Povedala nám Ewa a vbehla do jedného dvora, prekročila niekoľko sliepok, ktoré po ňom voľne pobehovali a zaklopala na dvere. Tie sa v zápätí otvorili a ja som mohla vidieť len ruky, ktoré ju s radostným pozdravom chytili a vtiahli dovnútra.
"Dobrý deň teta!" Pozdravila ju a spoločne so staršou pani vyšla do záhrady. Pochopila som, že je to sestra jej otca. Medzi nimi bol veľký vekový rozdiel. Pochádzal z mnohých súrodencov, ale k dnešnému dňu ich prežilo už len pár.
"Som rada, že ste nakoniec prišli! zdravím ťa Tomáš!" Zakývala mu. "Naposledy som vás videla na svadbe! Vyzeráš výborne moja!" Pochválila ju a pousmiala sa.
"Mám ťa pozdraviť od ocina a maminy!" Dodala Ewa pri čom sa s tetou stále držali za ruky.
"Aj ja ich zdravím aj ja! Vidím, že nie ste sami."
"Nie, všetci sme potrebovali na chvíľku odísť z mestkého ruchu."
"Och to ti verím, zo všetkými tými parazitmi tam to musí byť hrozné." Vedela som, že sme sa všetci prekonávali aby sme sa nepozreli v tom momente na Hanza. "Ale aspoň so vám ta vyvetrala a trochu upratala! A pripravila som vám nejaké pohostenie! Dokonca som pre vás pripravila aj sliepku! Keby ste čokoľvek potrebovali tak príďte ku mne! Ale v strede dediny je obchod, aj keď ta toho teraz majú ešte menej ako pred vojnou, dostanete tam aspoň základné potraviny, ale mala by som mať všetko!" Kričala tak, že sme ju počuli aj keď s Ewou vošla do domu.
Keď sa vrátila mala v ruke dva košíky plné jedla, ovocia a zeleniny. Podala mi ich a vrátila sa ešte do domu pre jednu várku.


Kráčali sme cez les. Ewa nám prezradila, že jej babka bola dcérou horára, preto mal domček postavený čo najbližšie k svojej práci. Nebola som proti, chceli sme súkromie a tu ho určite mať budeme.
Sme v strede ničoho.

Chalúpka, ku ktorej sme sa blížili v obednom slnku bola postavená pri malom jazere v lese s malým dreveným mólom. Bol to ako malý domček z rozprávky.
Do domu sa vchádzalo cez malú verandu. Prvá miestnosť bola kuchyňa, s dreveným stolom s modrým obrusom a vázou pripravenou pre kytičky a stoličkami, samozrejme s veľkou pecou na ktorej sme mohli variť. Ďalšie dve miestnosti boli schované za drevenými dverami, v oboch bola posteľ pre jednu až dve osoby. Hodila som si veci na jednu z nich. Periny boli čisté a voňali ako lúka, zdá sa že teta si dala skutočne záležať na našom pohodlí.
Posadila som sa na okraj postele a vyzula som sa z topánok aby som uľavila nohám. Hanz pootvoril okno, a položil si klobúk na stolík pod ním.
Postavila som sa a položila som mu ruku na plece. Natočila som ho k sebe.
"No tak." Povedala som a pousmiala som sa. Vzala som do ruky jeho kravatu a rozviazala som mu ju, následne som mu rozopla dva gombíky na košeli.
"Čo sa deje?" Opýtala som sa keď som položila ruky na jeho hruď a naklonila som sa aby som ho prinútila sa na mňa pozrieť.
"Len som unavený." Povedal mi. Bolo mi jasné, že to nie je len tým.
"Preto sme tu." Prikývol.
"Hm." Prezliekla som sa do kratších nohavíc a košele, vlasy som si vypla šatkou aby mi nezavadzali. Na nohy som si dala nízke topánky , ktoré som mala milión rokov a plánovala som ich zničiť a vyšla som z izby.
Tomáš kývol na Hanza aby za ním šiel von, potrebovali sme drevo do pece, aby sme mohli urobiť nejaký obed a určite ho teda nebudem rúbať sama.
Spoločne s Ewou sme sa začali prebrať košíkmi ktoré sme dostali. Ewa desivo zapišťala keď odhrnula šatku na jednom z nich.
"BOŽE!" Zvreskla som a len tak tak som nepustila na zem keramickú nádobu s maslom. Skoro mi vyskočilo srdce z hrudníku.
"ČO JE?!" Zvolala som a prišla som k nej. Ewa mala zakrytú tvár v dlaniach a nevedela som či sa smeje alebo plače. Každopádne v košíku, ktorý niesla bola celú dobu schovaná živá sliepka, ktorá celý čas nevydala ani jeden jediný zvuk, dokonca sa ani nepohla. Asi chudinka bola tak vystrašená z toho čo sa s ňou deje že sa bála vydať hlások.
"To som fakt nečakala!" Zvolala Ewa a oprela sa chrbtom o pec.
"Čo sa deje!" Chlapi vbehli do vnútra v ten istý moment. Uvideli Ewu ešte stále bielu ako stenu, mňa s veľmi pobaveným výrazom na tvári a sliepku, ktorej trčala hlava z košíku. Mimochodom ak ju rýchlo niekto nechytí tak ju za pár minút budeme naháňať po celom dome. Napadlo ma. Obaja sa pobavene zasmiali.
"Nič." Mykla som plecami. "Vydesila nás večera." Pozrela som sa na sliepku a v ten moment mi prišlo nevoľno. Bola som si vedomá na čo ju máme v tom košíku, ale predstava toho, že … no fuj!
Bola som predsa len dievča z mesta, mäso- keď sa ešte dalo kúpiť som kupovala od mäsiara nikdy som nič nezabila, och pane bože.
"Alebo možno nie." Zasmial sa Hanz keď uvidel môj vydesený výraz a pravdepodobne som zmenila farbu. Cítila som ako mi väčšina krvi niekam zmizla.
Videla som ako sa na seba Tomáš a Hanz pozreli. Bolo jasné, že jeden z nich to bude musieť spáchať.
"Och bože!" Vzdychol si Tomáš. "Ja neviem ako ty ale na žiadnej zelenine dnes večer nebudem!" V momente keď sliepka uvidela, že sa k nej blíži koniec vzpamätala sa a vybehla z košíku, pričom jeho obsah vysypala po celom stole.
Vidieť sliepku bežať o holý život a za ňou Tomáša stálo skutočne za to. Nech bola akokoľvek tá situácia tragická, nedokázala som sa prestať smiať, až tak že mi vyšli slzy.
Nakoniec sliepka neodhadla situáciu a zamierila si to rovno k miestu kde stál Hanz. Po dvoch neúspešných pokusoch ju prudko chytil.
"Au, potvora!" Zvolal, keď ho ďobla zobákom.
"Prosím ťa daj mi to!" Natiahol ruku k Tomášovi, ktorý mu niečo podával. To bol moment kedy som vbehla do vnútra a zapchala som si uši.
Ewa sa zosunula na zem a mala bledo zelenú farbu.
"Pane Bože." Povedala a chytila sa okraja pece. "Vidím denne zošívať ľudí dohromady, držím v rukách cudzie končatiny a črevá a absolútne to so mnou nepohne. Ale počujem…" Ukázala rukou vonku. "Asi sa povraciam. Som dievča z mesta, takéto veci proste… Bože fuj!"
Na moment som zatvorila oči.
Možno to niekomu môže pripadať smiešne ale v duchu som za to úbohé zviera poďakovala a poďakovala som aj jemu, že nám dalo svoj život aby sme sa mohli najesť.
Ale toto bolo definitívne posledný krát v mojom živote, čo som kedy mala v košíku živú sliepku.


Večer sme si šli všetci pomerne skoro ľahnúť. Cesta v takom teple dokáže veľmi vyčerpať.
Keď som za sebou zatvorila dvere prezliekla som sa do pyžama a zhasla som malú olejovú lampu, ktorá nám svietila na stolíku pod oknom.
Otvorila som dokorán okno aby ľahký večerný vzduch prenikol do miestnosti. Nebo bolo prekvapivo plné oblakov, nebolo vidieť poriadne ani svit mesiaca.
Prezliekla som sa rýchlo do nočnej košele a rozpustila som si vlasy.
Hanz celý čas ležal na posteli a ticho ma pozoroval.
Natiahol ku mne ruku, sadla som si vedľa neho na posteľ.
"Dnes si povedal asi štyri slová." Povedala som a nechala som ho aby sa mi hral z rukou.
"Ja viem." Povedala a položil sa na bok rukou si podoprel hlavu. "Včera večer sme popravili chlapov, ktorých sme vtedy zatkli v zime." Povedal potichu. "Povedali veci, ktoré…" Prevrátil oči dohora a pozrel sa von oknom. "Nám môžu spôsobiť problémy." Otočil zrak zas na mňa.
"Vie o tom Tomáš?"
"Áno." Prikývla som a cítila som ako mi na moment stiahol žalúdok.
"Hanz." Pohladila som ho po tvári. "Moji najlepší priatelia sú mŕtvi, ďalší je snáď ešte stále nažive niekde v gete a ďalšia je bohvie kde. Každý deň nás niečo môže zabiť, môže prísť nálet a zbombardovať zvyšok Varšavy čo ešte stojí, každý deň nám môže pribehnúť do spálne Gestapo, alebo SA, alebo neviem kto a zabiť nás v spánku, alebo nás odtiahnuč do väzenia. A každý deň vidím, ako sa trápiš a ani si nedokážem predstaviť čo musíš absolvovať deň čo deň v práci a ja ti s tým nedokáže pomôcť. Ani ťa nejak odbremeniť." Povzdychla som si. "Ale môžem ti povedať, že ťa milujem a dať ti deň ako dnes. Dnes večer tu nie je ani Gestapo, ani Hitler s jeho prekliatou vojnou. Je tu ticho a kľud, kedy si naposledy počul také ticho?"
Hanz sa pousmial a pohladil a po tvári.
"Ty môj malý romantik."
"Ja som veľký romantik." Posunula som sa k nemu ešte bližšie a schúlila som sa na neho. Položila som si hlavu na jeho hruď a nechala som ho aby ma objal.
"Sophi, myslím si, že toto mi asi Boh nikdy neodpustí." Pozrela som sa na neho a videla som jeho utrápené oči. Nevedela som čo mám povedať, čo by mu pomohlo, čo by mu uľavilo.
"Vieš dobre, že to nie je pravda Hanz."
"Skutočne?"
"Nerobíš to preto pretože by ťa to tešilo. Nespôsobuješ ľuďom bolesť pre vlastné potešenie, pre slávu, alebo z chorých predstav."
"Ale predsa to robím."
"Aby si prežil."
"A v čom je môj život viac než ich."
"V ničom. Ale pre niečo si ty na tejto strane a oni sú na tej druhej. Pre niečo si sa v živote rozhodol tak ako si sa rozhodol a pre niečo sa toto všetko deje. Bol si postavený do situácie, z ktorej nie je ľahké východisko, ak vôbec nejaké je. Možnože máš byť tam kde si, možnože to je Boží zámer v tom všetkom." Neodpovedal mi. "Napadlo ťa niekedy, že tí ľudia, ktorým sme už pomohli a ktorým dúfam ešte pomôžeme, že niečo môžu znamenať, čo ak si zachránil niekoho kto v budúcnosti vykoná veľké veci, bez teba a tvojej pomoci by Tomáš nikdy nedokázal to čo dokázal. Možno by na to prišiel, časom. Čo robiť a kedy aby ho nechytili ale dovtedy by sa stratilo možno ešte viac životov.
Tí muži vedeli do čoho idú, aj keď všetci dúfame že nás nikdy nechytia, vieme to. A to že včera umreli, bolo pre nich viac vykúpením než trestom."
"Smrť, pekné vykúpenie."
"Smrť nie je to najhoršie čo sa nám môže stať Hanz." Posmešne sa zasmial.
"Nie je!" Stála som si za svojim. "Znovu sa spojiť z tým odkiaľ sme prišli, to nie je predsa trestom."
"Myslíš si, že po tomto všetkom sa stretneme v nebi?"
"Nie, nemyslím si, že je tam niekde nejaký veľký oblak na ktorom si spoločne budeme hovieť." Prekvapene nadvihol obočie. "Myslím si, že Boh je oveľa viac než to." Pousmiala som sa
"Bol dosť múdry na to aby nás zviedol dohromady, za to mu musím dať pochvalu." Pousmial sa. "Čo by som bez teba robil?"
"Netuším." Naklonila som hlavu na stranu aby som ho mohla pobozkať, ale ešte som to neurobila. "Čo by som robila ja bez teba?"
"Netuším."
"No vidíš." Povedala som. "Sme presne tam kde máme byť, vždy. A myslím si, že robíme to čo nám je predurčené."



V ten večer nám trvalo dlho, dokým sme zaspali, nemilovali sme sa, ani sme sa nebozkávali. Len sme vedľa seba ležali, dotýkali sa rukami a pozerali sa jeden na druhého. Držali sme s v náručí, keď sme už nedokázali mať očí naďalej otvorené. Počúvala som ako mu pokojne bije srdce a keď sa tempo jeho dýchania zmenilo a cítila som ako mu váha z pliec opadla a konečne sa uvoľnil, chytila som ho za ruku a pobozkala som ho na hánky prstov. Vedela som, že už spí a že necíti a ani ma nepočuje, ale aj tak som vyslovila tie čarovné tri dve slová. "Milujem ťa."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | Web | 30. března 2018 v 10:37 | Reagovat

Veľmi pekná kapitola, obaja si zaslúžia oddych a ten koniec. Hej niekedy je len pohľad a slová viac ako sex samotný :) :D
Uži si to na Kube! Dávaj si pozor a ozvi sa!!!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama