XII. Kapitola - O krvi a víne

9. března 2018 v 7:24 | Kelly145 |  O krvi a víne

XII. Kapitola - o krvi a víne



Sám sebou som sa začal cítiť po niekoľkých dňoch.

Nepamätal som si, že by som niekedy spával tak tvrdo a dlho ako tých pár dní. Ale nad mojim telom som nemal žiadnu kontrolu v momente, keď som sa položil do postele zaspal som na niekoľko hodín. Nezobudilo by ma nič.

Yennet na tom bola podobne. Väčšinu času strávila vo svojej izbe a nekomunikovala s nikým. Popravde som ju videl len pár krát, ale bol som rád že jej zranenie sa lieči.
Za to s Petrom som bol takmer celý čas. Hoci jeho sily sa vracali pomalšie ako tie moje, jeho zmysel pre humor bol nezastaviteľný. Navyše mi to pomáhalo.

O Vlkovi sme sa v zásade nerozprávali ani jeden z nás nepotreboval vysvetľovať tomu druhému ako nás to veľmi zasiahlo.

Na stratu som bol zviknutý, v živote mi odišlo veľa ľudí, veľa dobrých priateľov dokonca aj lásky. Ale aj napriek tomu som nemal srdce z kameňa, nemohol som tvrdiť, že som si na to zvykol.


Situácia okolo nás bola napätá. Našťastie Crahc mal dostatočne veľa rešpektu u svojich ľudí, že si nedovolili urobiť nič bez jeho príkazu. Ale vedel som, čo sa po hrade šepká.
Nikto nevedel poriadne čo sa deje, ale ako praví severania zbrklo brali do rúk zbrane a udierali päsťami po stole.
Preto ma Crach požiadal aby som prehovoril k jeho rade. Netušil som čo im poviem a ani ako im celú situáciu vysvetlím, ale vedel som, že tých mužov musím zachrániť pred samovraždou. Našťastie som mal Cracha na svojej strane.


V ten večer sa vo veľkej sále s dlhým stolom a výhľadom na Severné more, stretli snáď všetci dôležitý šľachtici severu. Nie len rada, ktorá pomáhala Crachovi viesť jeho kráľovstvo.
Sála bola plná mužov a žien, oblečených do kožušín a na krkoch mali hrubé zlaté a strieborné reťaze väčšinou s vyobrazením erbu rodín, ktoré zastupovali.
Yennet tam ten večer bola tiež, namiesto mňa však stála v ústranní, stále s najlepších výhľadom v miestnosti.

Videl som ako jej oči pozorne pozorujú každú tvár v miestnosti.

Stál som neďaleko od Cracha, dostal som svoje miesto za stolom, ale ako väčšina mužov som sa neposadil.

"Prosím pokoj!" Zavolal Jahr, ktorý stál vedľa svojho deda za vrchom stola. Jeho manželka Vivien stála tesne za ním.
Trvalo niekoľko minút dokým v miestnosti nastalo úplne ticho. Crach si počkal dokým sa na neho bude pozerať každý jeden pár očí prítomný v miestnosti.
"Priatelia!" Oslovil ich, no jeho tón nebol prijemny a priateľksý, ale vážny. " Predpokladám, že každý jeden z vás sa určite pýta prečo sme sa tu zišli.
Viem, že niektorým z vás sa dostali do uší rôzne zvesti, ktoré sa šepkajú. Tieto zvesti vzbudzujú strach a preto neobviňujem ani jedného z vás, ktorí sa nehanbili verejne osočovať moju vládu a osobu zo zbabelosti a nič nerobenia." V miestnosti zaznelo niekoľko nepokojných hlasov.
"Strach vzbudzuje nedôveru a pochybnosti. Tie potom zlobu a zbrklé činy. Veľa z vás so mnou stálo v boji, veľa z vás bolo pri tom keď som stratil syna a každý jeden z vás môže potvrdiť, že nie som žiadny zbabelec.
Roky, ktoré vládnem ma však naučili robiť kroky postupne a najprv si ich všetky premyslieť, dozvedieť sa všetky fakty pred tým než začnem niečo podnikať a preto ste dnes všetci tu. Aby som vám povedal pravdu taká aká je bez obalu." V miestnosti bolo zrazu úplne ticho.
"Tento muž." Ukázal na mňa a každá jedna tvár v miestnosti sa otočila na mňa. Polovička mužov nemala viac ako štyridsať rokov a tá druhá bola podobne stará ako Crach. Len pár z tvári som poznal, ale zdá sa že oni mňa nie. Predsa na zámku som bol naposledy keď Crach mal sotva osemnásť rokov.
Okrem Druida a Yennifer tam nebol nikto, kto by si pamätal na časy Nepoškvrnených. "Sa volá Ridvan, on mi priniesol ako prvý znepokojujúce správy a preto som chcel aby to povedal aj vám. Tak ako to povedal mne."
Nerád som hovoril pred veľkým množstvom ľudí. Tú česť som mal len pár krát v živote a nikdy som z toho nebol nadšený.

"Pred niekoľkými dňami sme ja a moji spoločníci prišli sem do Stakatanu za kráľom Crachom so žiadosťou prejsť cez územie ďalej na sever, až k hraniciam valu.
Niekoľko kilometrov od neho bola totižto zaznamenaná anomália, ktorá pripútala našu pozornosť."
"Čo ste zač?" Ozvalo sa.
"Aká anomália?" Ozval sa ďalší hlas.
"Ako kráľ povedal, som jeho priateľ. Čarodejnica Yennet, ktorú niektorí z vás mali česť spoznať ma požiadala o pomoc a ja som súhlasil." Niektorí sa otočili smerom k Yennet, iný sa ostali pozerať na mňa.
"Na otázku, čo je to za anomáliu… sa odpovedaná neľahko." Povedal som si a pozrel som sa smerom k Yennet a Druidovi, ktorí prekvapivo stáli neďaleko od seba bez toho aby si navzájom vytrhávali vlasy, alebo sa preklínali pohľadom. Skoro pôsobili jednotne. Ako predstavitelia magickej strany.
Dôvod prečo sme tu bol dôležitejší ako ich interné spory, nanešťastie.

"Toto sú vysvetlenia, ktoré máme dostať?" Opýtal sa jeden sediaci muž, s hustou čiernou kožušinou okolo pliec a dlhou čiernou bradou, pretkanou sivými vlasmi. Bol určite len o niečo mladší ako Crach.
Pozrel sa pri tom skoro až pobavene na Cracha. Stavil by som sa, že je to jeden z tých ktorí rozkrikovali aký je Crach neschopný vodca. A tiež o to, že je to jeden z horúcich adeptov na už skoro prázdny trón.
Jahr je síce právoplatný dedičom, ale pokiaľ sa preukáže že jeho starý otec zradil svojich ľudí a svoju vlasť nebude si môcť na hlavu dať korunu a zdalo sa ako by to bolo cieľom tohto muža.
"Veľmi ťažko sa popisuje…" Nestihol som ani dokončiť vetu a ten chlap mi skočil do reči tónom, za ktorý by som mu najradšej vrazil.

"Počuj chlapče!" Zdôraznil to slovo ako by mu pripomínalo misku plnú skazeného jedla. "Oceňujem tvoju snahu." Mávol rukou ako by ma ňou chcel odstrčiť do strany a postavil sa. Rukami sa zaprel o stôl a začal hovoriť nie len na mňa Cracha ale na všetkých prítomných v miestnosti. "Ale bol by som rád, kebyže nás necháš aby sme si prejednali záležitosti nášho kráľovstva sami." Pozrel sa na Cracha. Teraz mieril priamo na neho. "Cudzinec sedí za stolom našej rady." Použil vyčítavý tón."Neviem o čo sa snažíš Crach ale nejak ti to nevychádza. Necháš aby nám nejaký z kade ruka tade noha a čarodejnica, ktorá narobila viac zla ako dobroty diktovali čo máme robiť? Crach! Hovorí sa, že naše severné krajiny napadá vojsko Stredozeme, že máme nepriateľa za dverami" A ty tu sedíš a nič nerobíš!" To bola tá známa zbrklosť tohto národa, ešte som ani nezačal vysvetľovať a už som bol odpísaný ako niekto, kto nemá o svete, boji a kráľovstve ani tušenie.
Veľa ľudí súhlasne prikývlo.

Nemusel som sa otáčať na Cracha, počul som ako sa jeho srdce za mnou zrýchlilo, vedel som že to v ňom vrie, ale ostal ticho. Vedel, že to zvládnem sám.
"Počuj chlapče." Dovolil som si použiť jeho tón a tým so si získal jeho plnú pozornosť. "Čo kebyže sa tu prestaneš rozkrikovať a necháš ma dohovoriť, pred tým než vynesieš nejaké vyhlásenia!" Nekričal som, nepotreboval som to, najviac človeka nahneváte, keď sa chováte tak, že vás jeho správanie vôbec nezaujíma.
"Koho tu oslovuješ, chlapče! Kto si myslíš že si?!" Namieril na mňa ruku so vztýčeným ukazovákom. Veľa mužov v sále nespokojne krútilo hlavami nad mojim neúctivím správaním. Takéto momenty som si vyslovene užíval. "Ja som bojoval vo vojnách keď tebe tieklo mlieko po brade!" Zhúkol na mňa rukou udrel do stola.
"To, že je niekto starší neznamená že je múdrejší." Povedal som pokojným hlasom. Počul som ako sa Yennet zachechtala. Vedela ako veľmi sa na tom mužovi bavím.
"Ako sa…?"
"Opovažujem?" Dokončil som vetu za neho. "A prečo by som nemohol?" A už som bol plne vo svojom živle. "Ak chceš porovnávať počet vybojovaných bojov,prebodnutých mužov a veľkosti prirodzení môžeme, ale ujisťuje ťa, že ani v jedne z týchto kategórií by si ma neprekonal, tak že ak by si bol tak milý a sadol si na svoj starý zadok a nechal ma rozprávať bol by som ti veľmi vďačný." Počul som Jahra ako sa sa zasmial.
No to bola posledná vec, čo som počul.
Nie len ten muž sa na mňa rozkričal, ale niekoľko ďalších spoločne s ním.

Otočil som sa cez plece na Cracha, videl som jeho prísny pohľad, ako pozoruje svojich šľachticov. Na sekundu sa na mňa pozrel. Nadvihol sa mu kútik do úsmevu, našťastie si to nik iný nevšimol.
"Prepáč nechal som sa uniesť." Zašepkal som mu, samozrejme tej vete nikto nevenoval pozornosť.
"Nemáš sa za čo ospravedlňovať, máš pravdu." Nadvihol jedno obočie. "Vo všetkých kategóriach."

Otočil som sa späť na stôl a premýšľal som ako napravím neporiadok, ktorý som spôsobil.

Zacítil som vôňu lesného ovocia.

V strede stola, nad hlavami všetkých sa objavil prízrak. Mal podobu tej obludy s ktorou som bojoval, bola menšia ako si pamätám a predsa pôsobila desivo.
Upútala pozornosť všetkých prítomných.

"Toto je tá anomália!" Zvolal som a prezrel som si vydesené tváre. Obraz zmizol a ja som pokračoval. "Pred niekoľkými dňami sme sa vydali na sever. Niekoľko kilometrov od valu sme zastavili v dedine, ktorá bola jedna z mála nepostihnutých.
Dozvedeli sme sa že okolité dediny boli postihnuté niečim, čo oni pomenovali ako mor. No verte mi že to s tým nemá nič spoločné, nie je to choroba. A nie je to vojsko Stredozeme, nikdy som nič podobného nevidel a nikdy som s ničím podobným nebojoval. A verte mi, či už na to vyzerám, alebo nie pod rukami mi prešlo veľa príšer. Preto kráľ nič nepodnikal.
S nepriateľom, ktorého nepoznáte sa nedá bojovať!
Verím tomu, že každé vojsko, ktoré by bolo poslané na sever by stretol nepekný osud."
"Ako to môžeš tvrdiť?" Opýtala sa ma nejaká žena.
"Videl som, čo to spravilo z ľudmi v dedinách. Mágia, ktorou tá vec vládne je silná. A taký druh nikto z nás nevidel." Pozrel som sa na Druida a Yennet. "Zažil som to na vlastnej koži. Zabilo by ma to! Tým som si istý, pokiaľ by som nemal pomoc!"
"Zaujímalo by ma odkiaľ berieš toľkú sebadôveru!" Ozval sa niekto.
"Hovoríš ako by si bol nejakým nadčlovekom!"

"Ridvan patril k Nepoškvrneným." Ozval sa zrazu Crach a urobil krok dopredu. Niektorí v miestnosti na mňa prekvapene pozreli- väčšinou staršia generácia, ktorá ešte poznala naše príbehy. Tí mladší len nechápavo pozreli na svojho kráľa vrátane toho protivného chlapa. "Pre tých, ktorí nevedia…" Nadýchol sa Crach.
"Nepoškvrnený boli osobnou strážou kráľou Stredozeme po celé generácie, boli to muži a ženy špeciálne vycvičený nie len v boji ale aj v mágií. Boli to bojovníci, ktorí mali lepšie zmysli, boli rýchlejší a silnejší než obyčajný ľudia. Ich starnutie bolo tieť odlišné. Tí z vás, ktorí si pamätajú legendy o nich vedia o čom hovorím.
Málo kto v boji s týmito mužmi prežil a ešte menej ich vyhralo.
Ridvan bol kapitánom gardy na dvoje Charlesa." V miestnosti ostalo úplne ticho. "Každý počul príbehy o masakre, ktorý sa vtedy na konci jeho vlády, rozpútal v Stredozemi, ktorý vlastne trvá doteraz.
Prvý krát som Ridvana spoznal, keď som mal pätnásť rokov a to sa od tej doby nezmenil a nezostarol ani o jeden deň.
A verte mi, keď toho tvora nedokázal zabiť on. My by sme proti nemu nemali ani tú najmenšiu šancu." Nadýchol sa a nechal svojim mužom pár minút.
Pozrel som sa na muža, ktorý ma pred chvíľou tak milo oslovil. Vyzeral ako by šiel vybuchnúť od zlosti. Pochyboval som, že uveril jeho slovám, ale aspoň bol ticho.

"Nie som typ kráľa a muža, ktorý by poslal svojich mužov do pekiel bez úvahy. Proti nepriateľovi o ktorom nič neviem, neviem ako mám proti nemu bojovať, neviem v akých je počtoch, aký je silný a čo chce! A ten z vás, ktorý by to urobil je hlupák a nebojím sa mu to povedať do očí!
"Bojmi medzi sebou." nadýchol sa Crach. "Sme stratili veľa. Sám som stratil syna pri povstaní voči mne a viem, že veľa z vás nesúhlasí s tým čo robím!
Ale v tomto neustúpim!" Niekoľko chlapov sa neposkojne zamrvilo na mieste a vymenili si nespokojné pohľady. Nič nerobenie nebola ich silná stránka.

"Žiadam vás o to aby ste si zachovali zdraví rozum a nerobili zbrklé kroky. Aby ste zabudli na spory, ktoré vládnu medzi vašimi rodinami o územie a na všetky krivdy. Pretože za dvermi máme nepriateľa, ktorý sa zdá byť nebezpečnejší než čokoľvek, čo sme kedy v živote videli." Všetci ostali ticho.
Pozerali sa jeden na druhého a čakali, kto prehovorí ako prvý.

"Čo chceš robiť Crach?" Opýtala sa červenovlasá žena s troma jazvami na tvári a tým prerušila ticho.
"Sústrediť sa na prežitie." Povedal Crach.
"Do momentu, dokým neprídeme na to čo je to." Doplnil som ho keď som videl ako sa na mňa pozrel. "Dokým neprídeme na to ako to zničiť."
"Ste si istý, že táto vec je skutočne tak nebezpečná?" Opýtala sa.
"Áno." Povedal Druid. Yennet na neho pozorne pozrela. Nečakal som, že sa zapojí do konverzácie.
"Za svoj život som preštudoval veľa druhou mágie, videl som všetky knižnice, ktoré existujú a aj tie najtemnejšie kúzla a môžem vám povedať, že zranenia s akým prišli pár Ridvan a slečna Yennet som nikdy pred tým nevidel.
Ich telá sú iné ako naše, prúdi nimi iná energia ako nami. Preto sa dokázali zo zranení vzpamätať rýchlejšie.
Ja sám, som to stvorenie videl. Len na pár chvíľu som bol v jeho prítomnosti a môžem potvrdiť, že len dýchať rovnaký vzduch ako to stvorenie je toxické.
Verím, že na obyčajného vojaka by to malo neblahé účinky. Nedokážem si predstaviť, čo by to urobilo z celou armádou." Bol som rád, že sa do toho zapojil. O jeho slovách nemal nikto v miestnosti pochybnosti. Všetci Druidov uctievali, dokonca viac ako kráľov.
"Preto si myslím, že slová nášho kráľa sú viac ako rozumné. Musíme sa pripraviť na dlhý boj a zaútočiť v momente, keď budeme vedieť akou zbraňou bojovať proti nepriateľovi."
"Je len jeden?" Opýtala sa.
"Nevieme?" Povedal som. Netušili sme koľko ich je. Ale len jeden dokázal napáchať veľké škody, čo by dokázali urobiť dvaja? Alebo celá armáda.
"Nedokázali by sme poraziť jedného muža?" Zvolal niekto.
"Nebol to muž." Odpovedal som. "Nebol to démon, nebolo to nič čo malo srdce. Ako chcete zabiť niečo čo nežije?" Zas všetci ostali ticho. "A nemá to nič spoločné s nekromanciou." Doplnil som len aby bola informácia kompletná. Nepatril k živým mŕtvym. Proti takým viem ako sa bojuje.

Zas bolo ticho.

"Znie to trochu neuveriteľne." Povedal muž blízko mňa. "Ale ako si povedal Crach, nie si zbabelec a nikdy by si neurobil nič čo by poškodzovalo tvoju a našu krajinu, aj keď niektorí to veľa krát spochybňovali." Zas sa pozrel na muža s dlhou čiernou bradou.
"Verím ti." Povedal. "A budem plniť tvoje príkazy." Veľa mužov prikývlo.
"Ďakujem."
"Ale!" Zdvihol prst k stropu. "Čo ak máš pravdu, čo ak je to ten najväčší nepriateľ akého sme kedy videli a jeho moc sa začne od severu šíriť? Čo potom? Dokedy budeme čakať?"
"Dokým budeme môcť." Pozrel sa po miestnosti. "Ale verte mi, že radšej zomriem zo sekerou v ruke na bojovom poli s vami po mojom boku, ako niekde v teplej posteli v spánku. To vám môžem sľúbiť."
To bola veta, ktorú potrebovali počuť a pre mňa znamenie, že je načase odísť.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | Web | 10. března 2018 v 21:05 | Reagovat

To sedenie rady, celá táto kapitola bola úžasná. Páčilo sa mi ako Ridvan jednal s tým kreténom. Super teším sa na ďalšiu kapitolu

2 Sandy Sandy | 11. března 2018 v 21:32 | Reagovat

Podobne musím súhlasiť, ten dialóg bol super napísaný a Ridvanova chladná hlava spolu s jeho humorom hehe :)) Teším sa na pokračovanie!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama