XIII. Kapitola - O krvi a víne - časť 1

22. března 2018 v 8:45 | Kelly145 |  O krvi a víne

Kapitola XIII

Doprovodná pieseň - TU


"Myslíš si, že dokážeš udržať ľudí na uzde? Ďaleko od severu?" Opýtal som sa a pozrel som sa na Cracha, ktorý sedel v kresle vedľa krbu v mojej izbe.
Mal som pred sebou koženú tašku, do ktorej som ukladal veci potrebné na cestu.
Crach si ťažko vzdychol a na moment sa pozrel do ohňa. "To nedokážem povedať." Povedal potichu a potom sa pozrel na mńa cez hrubé obočie a rukou si prešiel po brade.
"Neviem čo sa stane zajtra." Povedal. "Neviem či tu ešte budem tak dlho, aby som mohol chrániť svoj ľud pred tým čo má prísť a neviem či Jahr bude tak odvážny a bude mať dostatočne pevnú vôľu aby dokázal ubrániť to čo mu tu zanechám." Neodpovedal som mu a pozrel som sa na kožušinu, ktorú som položil do tašky ako poslednú.
"Čo ideš robiť?" Zaviazal som šnúrku na taške a sadol som si na posteľ, tak aby som bol tvárou smerom k Crachovi.
"Vyšlem na sever malú skupinu, len pár vojakov, ktorý dobrovoľne budú súhlasiť."
"Prečo?" Nenechal som ho dohovoriť.
"Pretože musia varovať ľudí, tá sila prichádza od valu, ľudia ktorí žijú blízko neho musia vedieť, že za ich domami je nebezpečenstvo, ktoré ich môže zabiť. Musím ich varovať. Musia prísť sem."
"Nemôžeš presťahovať polku krajiny."
"Môžem, pokiaľ to má ochrániť mojich ľudí." Prikývol som. Chápal som ho. Vyslanie poslov na sever možno nie je až tak zlý nápad. Mohli by zistiť niečo čo by nám pomohlo. Zistiť aktuálnu situáciu.

"Myslíš si, že niečo nájdete Ridvan?"
"Miesto kam idem, možno už ani neexistuje, netuším či nám dokážu elfovia nejako pomôcť."Vzdychol som si. "Neviem ti na tú otázku odpovedať.
"Tak sa k tomu postavíme inak."
"Ako?"
"Ak by to bol koniec." Nadýchol sa a pozrel sa mi do očí. "Tak to bude taký koniec aby stál za spomínanie."



Zas sme sa vydali na cestu.

Smútok nad tým, že neopúšťame mesto v rovnakom počte v akom sme doň prišli sme sa snažili skryť, všetci.
Nemohol som si dovoliť zaoberať sa stratou, premýšľať nad ňou. Pretože ak by som s tým začal nebol by som schopný urobiť ďalší krok dopredu.


***


Viedol som našu skupinu hustými ihličnatými lesmi, ktoré sa tiahli po hranici so Severným kráľovstvom.
Každým krokom sme sa blížili a mne na pleciach pribúdalo závažie, ktoré som nedokázal striasť. Odkedy som odišiel, som dvere za svojou minulosťou zatvoril a zamkol. Neotváral som ich. Bola to kapitola môjho života, ktorú som nechcel znovu prežiť. Nechcel som sa vrátiť do bolesti, utrpenia a viny, ktorým som si prešiel toľko rokov späť.
Popravde, mi to naháňalo strach. Mal som strach z toho, že uvidím miesto kde som strávil jedni z najlepších rokov v mojom živote, ktorých sa nakoniec stala len bolestivá spomienka. Bál som sa znovu odhaliť túto časť mojej osobnosti, pretože ma stálo veľa snahy ju skryť pod štít ignorácie. Ak ho odkryjem budem zas zraniteľný?
Na jednej strane som mal strach, že uvidím tie známe miesta. Na druhej som sa však bál, že tam nebudú.
V mojich spomienkach, to miesto stále žije, čo sa stane, keď ho uvidím v ruinách, alebo keď tam nebude vôbec…
To boli myšlienky, ktoré trápili moju myseľ a nedali mi spávať.

Večer sme sedeli pri ohni. Petrovi sa zatvorili oči ako prvému, zaspal opierajúc sa o strom zabalený v kožušinách.
Vonku bolo chladno, aj keď sme boli ďalej od severu a podnebie nebolo tak nehostinné, ale aj tak neprestávalo mrznúť.
"Ako ďaleko?" Opýtala sa Yennet, ktorá sedela vedľa mňa.
"Zajtra by sme tam mali byť." Povedal som jej potichu, s pohľadom stále upretým do plameňov.
"Si v poriadku?" Opýtala sa ma. Tá otázka ma prinútila k nej otočiť tvár. Nadvihol som obočie.
"Prečo by so nemal byť?" Yennet sa pousmiala a pokrútila hlavou zo strany na stranu.
"Ja by som bola vydesená, ak by som sa mala vrátiť domov." Povedala. úprimne. "Ani neviem či tá hlúpa dedina ešte stojí." Pokračovala. "Preto sa ťa pýtam ako ti je. Blížime sa k miestu, ktoré zo sebou nesie veľa spomienok, nie je hanba sa báť, čo to s tebou spraví."
"Nemôžem povedať, že sa bojím."
"Samozrejme, si silný chlap, nebojíš sa ničoho!" Napodobnila heroického hrdinu z balady a vztýčila pred sebou ruku zaťatú v päsť. Potom sa pozrela na mňa a pobavene sa zasmiala.
"Tak to nie je." Odpovedal som jej a trochu som sa uvoľnil. Uvedomil som si, že je asi jediný človek, na svete, ktorý bude chápať tomu čo mi práve prechádzalo mysľou. Nebol som zvyknutý na to že sa niekomu zdôverujem zo svojimi emóciami, ale všetci hovoria, že to pomáha, prečo by to nemalo pomôcť mne.

"Popravde, neviem čo mám cítiť." Priznal som sa. "Nie je to strach." Nadýchol som sa. Možno zvedavosť. A možno všetko dohromady." Mykol som plecom.
Yennet sa na mňa pozorne zahľadela.
"Aká je tvoja posledná spomienka na to miesto?" Opýtala sa po chvíli ticha. Musel som sa nad tým zamyslieť.
"Keď som odchádzal ako mladý vojín s mojou skupinou na kráľovský dvor." Pousmial som sa. Bol som vtedy tak mladý, ešte mi ani poriadne nerástli fúzy na tvári. Všetci sme boli tak nadšený, že konečne opúšťame výcvik a ideme do tej správnej akcie, k tomu čomu sme boli predurčený.
"Bolo to dávno však?"
"Áno." Pousmial som sa. "Bol som plný ideálov a predstav, nevedel som čo ma na dvore čaká. Čo ma čaká v službe."
"Čo konkrétne vlastne Nepoškvrnený robili?" Opýtala sa Yennet po chvíli odmlky. "Viem, že robili gardu v paláci, ale boli ste tak utajená skupina ľudí, že som sa nikdy nedopátrala, čo všetko ste mali v popise práce."
"To bolo cieľom." Pousmial som sa. "Udržať všetko v tajomstvách a záhadách, aby sa nás ľudia báli a mysleli si, že sme mocnejš a prešibanejší." Pousmial som sa. "Popravde sa to udržalo doteraz." Pozrel som sa na ňu a pokračoval som. "Strážili sme kráľovskú rodinu, dohliadali sme na ich bezpečnosť nie len fyzicky, ale aj špionážou. Veľa krát sme odhalili útok, alebo zradu a odstránili sme vynnikov, pred tým, než si ktokoľvek niečo stihol uvedomiť.
Bojovali sme v malých vojnách, dobíjali sme hrady. Chytali sme zločincov a zabíjali príšery, ktoré ohrozovali ľudí v kráľovstve." Pousmial som sa. "Proste muži na všetko." Zahľadel som sa do ohňa. "Znie to hrdinsky." Vzdychol som si. "Ale popravde to bola veľmi špinavá práca. Nie vždy sme zabili tých, ktorí si to zaslúžili. Často krát to boli len mocný muži, ktorí nehodlali dodržiavať príkazy, odmietali platiť, odmietali sa podvoliť kráľovi." Vysvetľoval som. "A často krát nepadli len ich hlavy, ale aj hlavy ich rodín."
"Tak sa predsa udržiava moc."
"Áno, to je pravda. Ale byť tou rukou, ktorá drží meč nad nevinnými…" Zas som vzdychol. "Nebolo to jednoduché. A potom prišiel prevrat. Inak to ale ani neohlo dopadnúť. Snažili sme sa tomu zabrániť, ale nedokázali sme. Bola to príliš veľká hra navyše sme do nej boli zapojený. Do prevratu sa totiž to nezapojili len vojaci kráľovho syna, ale aj veľa z Nepoškvrnených. Ktorí si mysleli, že bojujú za správnu vec, ktorím sa nepáčili cesty akými je vedené naše spoločenstvo."
"To som nevedela."
"Nikto to nevie." Pozrel som sa na ňu. "Nie je to niečo o čom by sa rozprávalo. Navyše neostal na žive nik, kto by o tom mohol niečo povedať."

"Na ktorej strane si stál ty?" Opýtala sa ma priamo. Chvíľu som premýšľal, čo jej mam na to odpovedať a či vôbec.
"Keď som sa stal kapitánom, patril som k najužšiemu kruhu kráľa. Bolo nás len pár. Vyššia hodnosť, ako to neexistovala v našich kruhoch. Neznamenalo to, len to, že si vedúcim svojej skupiny vojakov, ale aj to že si na jednom z najvyšších postov v ráde. Nad týmto boli už len Veľmajstri, teda tajná rada.
Špionáž bola vždycky moja vášeň, bol som v tom dobrý. Rovnako ako moji muži." Pozrel som sa jej do očí. "Na ktorej strane stojím, keď som vedel o tom čo sa chystá a nikomu som to nepovedal?"

Pozerali sme sa jeden druhému do očí a jediné čo prerušovalo ticho medzi nami bol fúkajúci vietor, ktorý sa pohrával s korunami stromov a praskanie dreva v ohnisku.
"Prečo?" Opýtala sa Yennet.
"Pretože, nič nie je len čierne a biele. Nič nemá len dobrú a zlú stranu." Povedal som. "Pretože slúžiť kráľovi, ktorý zabíjal ženy a deti zradcov mi prišlo nechutné. Pretože som dúfal, že príde niečo lepšie a popravde neveril som, že sa rebelom niečo také môže podariť.
Nebola to len moja vina, samozrejme. Pretože sa všetky plány nakoniec dostali ku Kráľovi, ale možno kebyže mu o tom poviem skôr veci dopadnú inak." Mykol som hlavou. "Tak na ktorej strane som stál?"
Yennet sa nadýchla. "Na tej, na ktorej si mal." Odpovedala mi nakoniec. "Nikto nemohol vedieť, ako to všetko dopadne, kam nás to dovedie. Ako bude svet vyzerať."
"Áno, trestom mi je sa toho všetkého dožiť."
"To som nepovedala!" Oborila sa na mňa hneď. "Tak isto som v živote urobila veci, na ktoré nie som pyšná, ale kto nie?! Obyčajný človek so svojimi chybami musí žiť tak sto rokov, pri dobrom zdraví.
My sme ich prežívame znovu a znovu každý deň, stovky rokov. Až do momentu kedy si uvedomíme, že niekedy proste život okolo nás plynie svojou vlastnou cestou pričom nezáleží na to ako veľmi sa snažíme tú šialenú rieku zastaviť."
"Slová múdrej starej čarodejnice." Podpichol som ju, ale namiesto toho aby sa na mňa nahnevala, tak sa usmiala.
"Myslím si, že to čo sa stalo s rádom Nepoškvrených a celý prevrat, by nezmenil nik a nejak."
"To je niečo nad čím sa dá len uvažovať."
"Áno pretože minulosť nezmeníš Ridvan. Tak je načase sa prestať obviňovať."


***

Na druhý deň, sme kone viedli o niečo pomalšie.

Krajina okolo mňa bola iná, ale predsa som cítil, že sme blízko. Čím ďalej tým viac som rozpoznával rôzne zákutia, skaly a vysoké kopce okolo. Prechádzali sme cez úzku kotlinu, ktorú do skál okolo nás vyryla voda. medzi stromami ju bolo počuť.
Pristihol som sa, ako nervózne sa pozerám okolo seba. Yennet, ktorá šla na svojom koni len kúsok vedľa mňa zachytila môj pohľad a žmurkla na mňa.

Doprial som si jeden hlbší nádych a potom som pomkol koňa.

Cesta medzi stromami už dávno neexistovala, jediné čo ju pripomínalo boli stromy, ktoré stále vytvárali koridor cez les. Neskúsené oko, by si ho ale ani nevšimlo.

Zatočili sme do strany a naše kone nás vyviedli malým kopcom. Na jeho vrchole som koňa prudko zastavil.

V krajine zaliatej ranným slnkom, ktoré sa len tak tak dokázalo predrieť cez silnú hmlu sa medzi stromami týčil starý hrad. Schovaný na úpätí skalnatých hôr, v kotline ktorá nemala konca kraja.
Jej stred vypĺňalo jazero, v ktorom sa odrážala jasne siluéta hradu, ako v zrkadle.
Vietor, ktorý zo sebou niesol chladný vzduch z kopcov, na ktorých bolo ešte stále trochu snehu, voňal presne tak isto ako som si to pamätal.
Celé toto miesto vyzeralo presne tak ako keď som ho videl naposledy a ja som sa cítil ako vtedy, pred tými rokmi, keď som sa posledný krát pozeral pozeral na miesto, ktoré bolo mojim domovom. Netušiac, že sa do neho nikdy nevrátim- teda…

Hrad však, kedysi tak majestátny bol poznamenaný časom. Jeho kedysi skoro biele steny boli tmavé, porastené mechom. Väčšina predných hradieb užnestála, alebo na sebe niesla váhu stromov, ktorých semienka si predrali cestu cez cement a kamene.

Videl som, že vysoká brána, ktorá stála za hlbokým príkopom, vsadený v druhých menších hradbách, vedúca do hradu ešte stále stojí. Jedno jej krídlo bolo pootvorené.

Niektoré veže už neboli, iné mali zborené strechy a prepadli sa sami do seba. Len dve, tie najhrubšie sa aspoň z tejto strany zdali nepoškodené. Až na niekoľko jasných čiernych čmúch, ktoré sa ťahali cez ich mohutné steny. Vyzerali ako by ich oblizovali plamene, ktoré však neboli tak silné, aby zrútili veže.

Pozrel som sa na Yennet a Petra, stáli vedľa seba a obaja mali pohľady upreté na hrad. Zdalo sa ako by ich to miesto zaklialo a úplne pohltilo do svojej krásy.
Nemohol som zaprieť nadšenie, ktoré sa vo mne razom objavilo. Srdce sa mi rozbúchalo o niečo silnejšie a rýchlejšie.

"Poďme." Povedal som potichu a pompknul som koňa ako prvý. Počul som ako sa obaja vydali za mnou cestičkou, ktorú pravdepodobne vychodila zver, popri tom ako schádza dole k jazeru sa napojiť.
Prechádzal som pohľadom okolo.
Toto miesto dýchalo históriou a spomienkami. Všade kde som sa pozrel bolo niečo čo mi pripomenulo staré časy.
Skaly na ktorých sme sa s chlapcami hrávali, keď sme ešte neboli deti.
Stromy vedľa jazera, kde som vzal dievča, ktoré sa mi páčilo, aby som jej ukázal ako veľmi romanticky sa dokážem chovať.
Chrám, skrytý hlboko v lese, kde sa chodili liečiť tí, ktorí neuspeli pri skúškach, alebo sa zranili. Z toho miesta ostala len ruina a niekoľko stĺpov trčiacich zo zeme.

Ďaleko v lese sa niečo pohlo.

Mohla to byť nejaká príšera, alebo len zviera, ale ten pohyb upútal moju pozornosť. Obyčajný človek by tam so svojim zrakom nedovidel.
Zamrazilo ma a zabrzdil som koňa.
V diaľke, medzi stromy, v tieňoch som sa totiž to pozeral do očí. Očí o ktorých som si myslel, že ich nikdy v mojom živote už neuvidím.
Cítil som ako ma zamrazilo a ten chlad mi prešiel celým telom.
"Ridvan!" Oslovila ma Yennet. Ktorý otočila koňa mojim smerom. Jej hlas ma prebral z tranzu. Zaklipkal som očami a pozrel som sa na ňu.
"Prosím?" Opýtal som sa trochu zmätene.
"Čo sa deje?"
"Ja len…" Pozrel som sa späť na to miesto. Bolo to preč, nič som nepočul, ani som nikoho nevidel. "Asi ma naháňajú duchovia z minulosti." Povedal som jej a pri tom som sa pozrel na Petra, ktorý sa obzrela okolo seba, ako by niekoho hľadal.
"Tak ich zažeň." Povedal Yennet pokojne. Prikývol som. Áno, zaženiem.

Prešli sme cez kamenný most, ktorý viedol nad príkopom. V ňom kedysi prúdila voda, teraz z toho bol skôr vyschnutý močiar.
Divil som sa, že most ešte stojí. Nikdy nevyzeral veľmi stabilne.

Zoskočil som z koňa a jeho opraty som si vzal do ruky.

Pozeral som sa na steny hradieb, na veľké kamene, ktoré ich tvorili. Nenapadlo ma, že odolajú času, tak ako odolali.
Trvalo mi dokým som v sebe našiel odvahu prejsť cez bránu do nádvoria.

Počul som ako Yennet a Peter idú za mnou, zvuk kopít ich koní sa rozliehali po celom kamennom nádvorí.
To spočívalo z vysokých stien, miesta kde kedysi stál malý prístrešok pre kone, ktoré práve neboli v stajniach.
Rovno oproti mne bol vstup do hradu. Dostať sa k nemu znamenalo prejsť po kľukatej kamennej ceste, ktorá kedysi bola dláždená veľkými misami v ktorých horel oheň, teraz z dlaždíc ostal len chodník, ktorý bolo ledva vidieť cez trávu.
Základňa hradu sa zdala byť skoro nedotknutá. Ktovie či jej strecha a poschodia vydržali.

Prešiel som ku jednej stene a priviazal som koňa o konár stromu, ktorý vyrástol tesne vedľa steny hradieb.

Každý krok som si premyslel, pred tým než som ho urobil. Ako by som sa bál že zašliapnem niečo čo je neuveriteľne dôležité.
"Pôjdeme sa pozrieť hore." Povedal som potichu. Yennet len mlčky prikývla a pozrela sa hore na hrad.
Pozrel som sa na Petra, ktorý si zo záujmom v očiach prezeral každý jeden detail scenérie pred ním.

"RIDVAAAAN!" Ozvalo sa z hora. Stiahlo mi vnútro, ten hlas som nepočul tak dlho, že som ani neveril, že ho počujem. Dokonca som na moment privrel oči. Bolo to ako keby ma volal duch.
Nechcel som sa otočiť, pretože som nechcel uvidieť, že ten komu patrí tam v skutočnosti nie je.
Ale Yennet a Peter sa pozreli. Znamenalo, že ho počuli tiež.
Nohy v čižmách dopadali na kamene a stále viac a viac sa približovali k nám.
Otočil som sa.
Bežala ku mne.
Blond vlasy jej viali okolo hlavy a na tvári mala úsmev na ktorý sa nezabúda.

Cítil som ako ma pálili slzy v očiach, no nerozplakal som sa.

"Ridvan!" Zavolala znovu, keď už bola len pár metrov odo mňa potom sa odrazila a prudko mi skočila do náruče.
Silno sme sa objali. Cítil som ako okolo mňa obmotala nohy a celá sa na mňa zavesila.

Nie som si istý, ako dlho naše objatie trvalo, ale pripadalo mi to ako malý zázrak. Neveril som, že by som ju ešte niekedy v živote mohol vidieť. Popravde som si myslel, že už ani nie je živá.
"Bohovia!" Zavolala a konečne ma pustila. Nohami prudko dopadla na zem a ja som si konečne mohol obzrieť jej tvár.
Jej blond vlasy sa nezmenili, stále boli vlnité a dlhé, aj keď kde a tam bolo vidieť nejaké sivý vlas. Okolo očí mala viac vrások, než pri našom poslednom stretnutí, ale boli stále tak isto modré a veselé ako pred tým.
Pery roztiahnuté do širokého úsmevu a ruky stále položené na mne.
Ako sme sa jeden na druhého pozerali v kútiku jej očí sa zjavili slzy. "To nie je možné." Pokrútila hlavou do strán a znovu sme sa objali. Tento krát, naše objatie trvalo kratšie.
"Alexa." Vyslovil som konečne jej meno a zasmial som sa. "Čo tu do pekla…" Nedokončil som otázku.
"Ja?" Prerušila ma a udrela a po hrudi. "Ja čo tu robím? Čo tu robíš ty?! Ale na tom teraz nezáleží! Poď! Musíš ísť dnu hneď! Poďte!" Potiahla ma za predlaktie a neprestala ťahať až dokým sme sa neocitli pred vysokými dverami do hlavnej veže.

Alexa na ne prudko zatlačila a ony sa pred nami otvorili.

Hneď som cítil závan teplého vzduchu, ktorý vo vnútri bol. Voňal po pečenom chlebe a mäse.
Miestnosť do ktorej sme vošli bola tmavá, osvetlená len niekoľkými sviečkami, ktorých jas nemal šancu dosiahnuť až k vysokému stropu.
Oproti nám boli ďalšie dvere, vedúce do miestnosti, ktorá vyzerala ako veľký sklad. Boli v nej milióny vecí, väčšina z nich zakrytá plachtou.
Tretia miestnosť do ktorej sme prešli bola veľká sála. Jej dominantou bol obrovský kozub. V tejto miestnosti sme sa kedysi stretávali. Pred kozubom sedeli najstarší, naši cvičitelia.
Na miestach, kde pred tým boli stoly a lavice teraz stáli poličky plné rôznych fľaštičiek, nádob na jedlo a potravín. Dokonca sa mi zdalo, že v rohu bola vyrobená provizórna posteľ. Ako by táto miestnosť bola kuchyňou, jedálňou, spálňou a pracovňou v jednom.

Pozrel som sa ku veľkému kozubu, ktorý bol ešte vyšší ako ja, ale namiesto veľkého ohňa v ňom horel mení plameň na ktorom sa varilo nejaké jedlo v hrnci.
Ale to nebolo to, čo zaujalo moju pozornosť.
V kresle s vysokým operadlom, ktoré bolo kedysi zdobené zlatom sedel muž.
Srdce mi prudko stiahlo keď som videl jeho tvár.
Na sebe mal jednoduché oblečenie čiernej farby. Mal dlhšie šedé vlasy, ktoré mal zviazané do pevného drdolu, nebolo ich už veľa.
Keď počul že sme prišli zdvihol k nám hlavu. Jeho tvár bola plná vrások a oči nevedeli nájsť bod do, ktorého by sa pozerali a predsa som mal pocit, že vedel kto vošiel.
Ťažko sa postavil zo stoličky. Hneď som s všimol, že jednu ruku nosí pri tele a takmer vôbec s ňou nehýbe a jednou nohou hýbal menej, ako by sa mu nedala pokrčiť poriadne v kolene a tak sa o ňu vlastne len oprel a potom ju privliekol za sebou.
Vidieť ho bolo neuveriteľné.
Jeho meno bolo Ivar, bol to muž, ktorý ma našiel, ktorý sa celé tie roky o mňa staral a vychovával ma. Bol to môj priateľ, majster, otec.
Od nášho posledného stretnutia sa zmenil na nepoznanie. Keď som ho vtedy videl, na jeho poslednej návšteve na kráľovskom dobre, bol to statný muž, ktorý síce mal už nejaký ten rok za sebou ale vyzeral ako by ho nikdy nič nemohlo položiť. Samozrejme ako vždy keď sme sa videli, sme mali výmenu názorov, pretože ma vychoval až príliš na svoj obraz a to nás niekedy dokázalo veľmi rozkmotriť.
Vtedy som nevedel že to bude posledný krát čo ho vidím. Povedal som mu veci, ktoré si nezaslúžil počuť, pretože neboli pravdivé. Dlho ma trápilo, že som sa mu nemohol za ne ospravedlniť.
Jeho pohľad mieril mimo mňa, ale ruka sa natiahla mojim smerom. Urobil som k nemu krok a on sa dotkol mojej paže.
Stlačil mi ju. Stisk v ruke mal stále silný. Prešiel rukou k môjmu plecu a potom mi dlaň položil na tvár. Otcovsky ma po nej pohladil a potom ma chytil za zátylok a pritiahol si ma k sebe. Objali sme sa.
Zasmial sa. Nemusel mi nič povedať, vedeli sme obaja ako je táto chvíľa vzácna a ako veľmi nepravdepodobné bude, že sa tu niekedy spolu zas stretneme.
Keď ma konečne pustil otočil sa. Natiahol ruku smerom k Yennet ale pred tým prudko vtiahol vzduch do pľúc. "Tú vôňu dobre poznám." Povedal chrapľavým hlasom. "Slečna Yennet." Povedal potichu. Prekvapilo ma, že ju pozná, rád by som vedel odkiaľ. Yennet k nemu natiahla ruku. "Je mi veľkým potešením vás u nás privítať." Povedal jej.

"Mne je potešením vás opäť vidieť Majster." Povedala Yennet a kútikom oka sa pozrela na mňa. Už vtedy vedela, že sa jej opýtam odkiaľ sa poznajú.
"A tohto mladého muža nepoznám." Povedal Ivar a otočil sa smerom na Petra. "Moje meno je Ivar, toto je môj dom, teda to čo z neho ostalo."
"Volám sa Peter." Peter k nemu natiahol ruku a potriasol ňou.
"Pevný stisk." Povedal Ivar spokojne. "A podľa prízvuku typujem že ste z Juhu."
"Je to tak pane."
"Južan do tohto domu nevkročil celé storočia. O dôvod viac otvoriť fľašku navyše." Nemotorne sa otočil zas na mňa. "Viem, že máte dôvod prečo ste sem prišli." Vedel, že jeden z nás by s tým skôr či neskôr začal.
"Preto si ho nechajte pre seba." Nadýchol sa a pousmial. "Dnešný deň budeme oslavovať priateľstvá a nad problémami budúcnosti sa budeme trápiť zas zajtra."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sandy Sandy | Web | 22. března 2018 v 15:45 | Reagovat

Tak toto bola parádna kapitolka, aj čo sa dĺžky týka, aj obsahu, najskôr rozhovor Ridvana a Yannet a potom to stretnutie nakoniec :-) Super teším sa ďalej na vysvetlenia, kto ten muž vlastne je. Mimochodom, keď skončila tá tvoja sprievodná pieseň, musela som si pustiť ďalšiu v rovnakom štýle, veľmi sa mi to k čítaniu hodilo.

2 Kristen Kristen | Web | 25. března 2018 v 14:55 | Reagovat

Súhlasím so Sandy. Hudba super, dĺžka tiež uspokojivá a dej pútavý. Máš to dosť dobre premyslené. Teším sa čo nové sa dozvieme nabudúce

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama