15. XV. Kapitola - O krvi a víne

27. dubna 2018 v 13:55 | Kelly145 |  O krvi a víne



Sedeli sme za veľkým stolom. Nikto z nás nepovedal ani slovo, každý se sa pozerali do svojho taniera s jedlom a blúdili sme s vlastnými myšlienkami.
Yennet sedela blízko mňa, pod stolom sa ma dotýkala kolenom, nevadilo by mi to kebyže s ním v jednom kuse netrasie.

Pozrel som sa na Alexu, sedela oproti mne. Na tvári mala vážny výraz. Pohľadom si prezrela Yennet a mňa, rád by som vedel čo si myslí, ale podľa počtu vrások, ktoré mala na čele, to určite nebude nič optimistického.
Nakoniec som sa rozhodol postaviť.
"Kam ideš?" Opýtal sa Peter, bol prvý, ktorému tie slová vyleteli z úst.
"Za Ivarom." Odpovedal som mu vážne a pozrel som sa na Alexu.
"To nie je dobrý nápad." Povedala Yennet.
"Ak nám nie je ochotný pomôcť, musíme ísť ďalej." Pozrel som sa na ňu. "Tlačí nás čas." Aj keď som si želal aby som tu mohol ostať a zabudnúť na celý svet, tá možnosť nepripadala v úvahu. Nie teraz.

Bol som prekvapený, že jeho izba bola stále tam a že v nej ešte stále býva. V jeho stave musí byť peklo pre neho víjsť tých pár schodov, ktoré k nej vedie. Ale to je celý on, nedá si poradiť.

Neunúval som sa zaklepať na dvere, otvoril som ich pomaly a nazrel som dnu.

Ivar tam sedel, opretý o veľké kreslo pred krbom, ktorý bol jediným zdrojom svetla v miestnosti. V ruke držal pohár pravdepodobne s pivom a pohľad mal upretý pred seba.
"Myslel som si, že som ťa naučil slušnosti." Pozrel sa na mňa prísne.
"Nechaj to." Mávol som rukou a prešiel som k nemu. Posunul som si alý stolík, aby som si naň mohol sadnúť, tak aby som mu videl priamo do tváre.
Ivar si len povzdychol a pokrútil hlavou.
"Vieš o tom, že som sa ti celý ten čas chcel ospravedlniť za to čo som povedal?" Pozrel sa na mňa a jeho pohľad zjemnel.
"Myslíš za toho hlupáka a zradcu?" Opýtal som sa spomínajúc si na našu poslednú konverzáciu. Alebo respektíve hádku.
"Áno." Prikývol a otočil sa ešte viac mojim smerom.
"Mal si pravdu." Pozrel som sa mu do očí, aj keď ma to stálo veľa síl, zrazu som cítil veľa hanby.
"Nie nemal." Pokrútil hlavou a položil pohár na stolík vedľa neho. "Niektorým veciam si nemohol zabrániť a aj kebyže to urobíš, výsledok by bol rovnaký. Bol to domček postavený z kariet, nikdy to nemohlo fungovať."
"Myslíš spoluprácu?"
"Áno. Rasy medzi sebou bojovali roky, čo roky tisícročia. Jedna nenávidí druhú. Trpaslíci a elfovia doteraz nedokážu zo sebou byť ani v jednej miestnosti, len pre jeden malý kus hory. Čarodejníci budú vždy rovnako namyslený a ľudia sa vždy budúc cítiť menejcenný. Vždy keď sa nastolil mier, dopadlo to rovnako, po celé tisícročie čo som na tejto zemi som nezažil deň, jeden jediný deň bez toho aby som počul o tom kto koho zabil, kto s kým bojuje." Vzdychol si. "Na to sme príliš mali, príliš bezmocní. Žiadne rozhodnutie, ktoré by si vtedy urobil… Nič by sa nezmenilo. Prepáč mi." Pozrel sa mi do očí, úprimne.
"Máš hodinku zamyslenia sa nad svojim životom?" Opýtal som sa ho a pokúsil som sa o úsmev.
"Keď si už na konci, také chvíle ťa prepadávajú často." Pousmial sa.
Najprv som ostal ticho, ale potom som usúdil, že bude vhodné prijať ospravedlnenie.
"Nikdy som ti to nevyčítal. Vždy si bol ten, ktorý mi všetko povedal na rovinu a bez servítky, už keď som bol chlapec." Pousmial som sa.
"Bol som na teba niekedy zbytočné prísny."
"To je úlohou otca nie?" Ivar sa na mňa pozrel, prekvapene ale zároveň vďačne. Nikdy som mu to nepovedal, nepriznal som sa k tomu ako veľmi si ho v živote vážim čo všetko pre mňa znamená a on tiež nie. Bolo jasné od prvých dní čo som bol v tomto hrade, že pre neho nie som len nejaký ďalší učenec. Ale ani jeden z nás nikdy nenabral odvahu to povedať nahlas.
Tak si môžem odškrtnúť ďalšiu vec zo zoznamu vecí, ktoré som neurobil a chcel som.

Ivar sa pousmial a potom sa jeho pohľad niekde stratil. Nechal som ho.

"Viem, prečo si prišiel Ridvan." Povedal nakoniec a pozrel sa na mňa. "Nemôžem." Prevrátil som oči tak veľmi že to vydalo snáď i zvuk.
"Nerob to!" Oboril sa na mňa nahnevane.
"Prečo?"
"Pretože, Rád je…"
"Nie!" Zastavil som ho hneď tam na mieste. "Toto sú sračky, dobre to vieš! Skutočne! Prečo?"
"Pretože sú tam dokumenty, ktoré na svet môžu priniesť záhubu v nesprávnych rukách."
"Možno ti to uniklo ale y už na tej ceste sme! Inak by som tu nebol! Myslíš si, že sa mi chce hráť s ohňom? Myslíš si, že sme tak hlúpy? Yen možno urobila kedysi chybu, ale tiež sa z nej poučila, pamiatku na to a doteraz! Ivar nebuď tvrdohlavý a poď! Náš čas sa kráti a ak nie si ochotný nám nejak pomôcť potom musíme ísť ďalej!"
"Ridvan!"
"Čo! Prisahal si nie? Prisahal si, že budeš chrániť! Že budeš pomáhať."
"Ja sám mám strach z toho čo tam môže byť. Do tých kníh nahliadali muži ďaleko múdrejší a silnejší v mágií ako ja." Nadýchol som sa a veľmi som sa snažil znovu neprevrátiť oči.
"Ale ani jeden z nich nežije! My." nadýchol som sa. "Potrebujeme pomoc. No tak!"


***

Kráčali sme tmavou chodbou vyhĺbenou do pevného kameňa v hore. Jej steny boli mokré od vody ktorá miestami stekala po jej okrajoch.

Neveril som tomu, že Ivar nakoniec zvoľnil, neveril som tou, že nás skutočne vedie na miesto, ktoré je… Ktoré je takým posledným útočiskom v týchto temných časoch.
Nikdy som v knižnici nebol, nemal som to privilégium, počul som len príbehy a rozprávky, ktoré si medzi sebou rozprávali chlapci, ktoré boli viac fantáziou ako realitou, ale predsa. Každý chýr je založený aspoň na troške pravdy, preto som mal v sebe zvláštnu nervozitu.

Pomaly som sa nadýchol keď sme zastali na konci chodby. Pred nami nebolo nič, len veľká kamenná stena, vyzerala ako by robotníci, ktorý kopali v zemi rýchlo odišli a nechali za sebou nedokončené dielo.
Ivar sa na mňa pozrel a natiahol ku mne ruku v ktorej držal fakľu. Chytil som ju do ruky a podržal som ju tak aby videl pred seba.
Zložil si z ruky rukavicu a pozrel sa na mňa. Vedel som ako veľmi nechce pokračovať v tom čo práve robí, ale už s tým raz začal. Neprestane.Teda aspoň v to som dúfal.

Položil ruku na stenu pred sebou a niečo si zamumlal, potom potiahol ruku dole a ja som ucítil závan krvi, pozeral sa na jednom z ostrejších kameňov. Avšak nestiahol ruku späť, čakal.

Potom natiahol rýchlo zdravú ruku mojim smerom. Keď sa ma dotkol cítil som ako by mnou prešla nejaká vlna energie, ale prekvapivo to nebol neprijemny pocit, nabehla mi z neho husia koža. Dokým som vydýchol ten zvláštny pocit bol preč.
Pozrel som sa na Yennet ktorá si ma zo záujmom prezrela. Pravdepodobne bola jediná, ktorá si všimla že sa niečo so mnou stalo.
Zahľadel som sa do jej očí, len na krátku chvíľu a keď som potom znovu zdvihol zrak aby som sa pozrel na Ivara zo šoku som o krok ustúpil.

Chodba a jaskyňa v ktorej sme boli zmizla. Stáli sme na hladko opracovanom kameni na ktorom boli rôzne ornamenty Smerovali k dvom pásom rún, ktoré svietili v šere jasným bielym svetlom a tvarovali dvere.

Dvere sa pred nami pomaly otvorili, ľahko ako by boli vyrobené z peria a nie pol metra hrubéj bielej žuly.

Miestnosť do ktorej sme spoločne vošli bola… neskutočná. Vysoké poličky, všetky vbudované do kameňa s množstvom kníh a zvitkov. Tiahli sa do výšky k stropu kde svietilo jasne biele svetlo, ktoré vyzeralo ako slnko, dokonca aj prijemne hrialo.
Pod nim bol kruhový stôl, rovnako vyrobený s kameňa s runamy ako na dverách, až na to, že tam ich bolo omnoho viac, zdalo sa ako by rozprávali nejaký príbeh, alebo to možno boli kúzla?
Aj napriek tomu, že v knižnici nikto nebol už pravdepodobne celé storočia, nikde nebola ani smietka prachu, nebola tu zima ale ani teplo a v miestnosti bol zvláštne čistý vzduch.
"Páni." Povzdychla si Yennet a postavila sa do stredu miestnosti k veľkému stolu a pozrela sa hore na malé slnko.
"To je neskutočné."
"Áno." Povedal Ivar a prešiel k jednej zo stoličiek, sadol si. Unavene vydýchol a pozrel sa okolo seba.
"Kde máme začať?" Opýtal sa Peter a postavil sa oproti Ivarovi. Ten si vzdychol ešte viac.
"Podľa toho čo som cítil a čo ste sa snažili opísať." Vzdychol si. "Nemám ani najmenšie tušenie." Natiahol ruku pred seba a pomaly došiel k veľkému kamennému stolu za ktorý si sadol.
Zamyslene stiahol obočie k sebe a otočil tvár k veľkému svetlu nad našimi hlavami.

Pozrel som sa na Yennet. Jej oči prechádzali po miestnosti s výrazom dravca. Bola vo svojom živle. Popravde ma prekvapilo, že sa ešte nevrhla na knihy a nezačala si ich strkať do tašky.
"Možno tam." Ukázal nakoniec Ivar niekde do prázdna. "Sú tam knihy o démonoch."
"Myslíš si, že démon by mal takú moc?" Opýtala sa Alexa.
"V tomto svete je veľa silných zabudnutých stvorení, možno ste narazili na jedno z nich." Oprel sa a kývol rukou. "Ridvan poď sem."

Postavil som sa na jedno koleno a oprel som si ruky o operadlo jeho kresla.

Ostatný vrátane mladého Nathana sa vybrali k regálom s knihami. Počkal dokým sa všetci od nás vzdialili na bezpečnú vzdialenosť a potom ma chytil za ruku a potiahol k sebe.
"Ak by ti bolo v najbližších pár hodinách zle, nezľakni sa." Zašepkal mi.
"Prosím?"
"Nebudem tu naveky a môj čas sa kráti, pravdepodobne som posledný, kto ma prístup na toto úžasné miesto. Teda teraz som to ja a ty." Ukázal na mňa. "Keď som otváral knižnicu, preniesol som na teba odkaz." Nadvihol som obočie. "Toto miesto nie je len knižnicou ktorá uchováva vedomosti, ale aj miestom poslednej nádeje. Je tak dobre chránená ako žiadne iné miesto v našej zemi, kebyže je najhoršie môžete sa sem schovať." Vzdychol si. "Neraz nám zachránila život. Neraz zachránila život mne.
Ten, ktorý v sebe nesie magickú stopu, odkaz sa do knižnice môže dostať z hocijakého miesta na svete a môže zo sebou vziať pár vyvolených. Je to naša stará mágia."
"Nemusíš mať hlbšie zasvätenie v ráde aby si…"
"Nie nemusíš, ak by to tak bolo ani jeden z vás by sa sem nedostal. To pravidlo tu je preto a to som povedal už niekoľko krát. Že na tomto mieste je toľko tajomstiev, ktoré v nesprávnych rukách môžu namiesto pomoci spôsobovať strašnú bolesť a utrpenie. Mágia, ktorou vládli najväčší majstri z nášho Rádu boli omnoho silnejší ako elfovský mágovia či samotný čarodejníci. Pozri sa na Yennet má len časť z toho daru a predsa je jej sila väčšia než mágia väčšiny mágov v jej veku a to je ešte stále mladá, keď neustane dokáže ešte väčšie veci."
"Prečo je naša mágia tak iná?"
"To sa opýtaj svojej spoločníčky. Tá o tom vie už viac ako ja." Kývol prstami do priestoru.
"Povedala mi, že si ju učil."
"Áno, to je pravda." Prikývol. "Jej mama bola veľmi silná čarodejnica, čo po nej Yennet zdedila ale vďaka svojej tvrdohlavosti a arogantnosti ju prekonala, dokonca prekonala aj mňa a mnohých nado mnou."
"Prečo si zveril teda odkaz mne a nie jej?" Opýtal som sa, hľadajúc Yennet pohľadom medzi knihami.
Ivar sa zasmial. "Preto čo som práve povedal. Neviem aká je teraz, ale keď som ju naposledy videl bola to mocná žena s magickými schopnosťami, ktoré sa vidia len málokedy a predsa jej veľkosť ponižovala jej povaha.
Tento dar nie je pre každého, bremeno nášho Rádu môže niesť len pravý Nepoškvrnený. Toto je jediné dedičstvo, ktoré sme tu zanechali, jediná spomienka na veľkoleposť akou sme kedysi vládli,. Boli sme tí, ktorí vyrovnávali váhy zbrklých ľudí, upokojovali vášne trpaslíkov a snažili sa zotnúť namyslený hrebienok elfom. Boli sme tým tajným elementom v tom chaose, ktorý sa všetko snažil udržať pohromade, aj keď sme si na seba uznávam zobrali veľké bremeno.
A ja som nikdy nebol na nikoho zo svojich študentov viac pyšný ako na teba. Aj po tých rokoch čo sme sa nevideli si sa nezmenil. Aj keď už nemáš ten papek v zadku ako si mal pred tým stále máš všetkých päť pohromade a najprv premýšľaš než urobíš nejaký krok.
To potrebuje toto miesto- rozvahu."
"Ďakujem."
"Za toto sa neďakuje, neviem či je to viac darom, alebo prekliatím." Vzdychol si. "Možno jeden deň, jeden deň toto miesto zas bude plné žiakov a učiteľov lačných po vedomostiach. Možno tento temný svet zmúdrie a dopraje rovnováhe aby si konečne nastolila svoj poriadok, tak ako to bolo za mojich mladých čias."
"Popravde? Myslím si, že sme skôr na okraji veľkej priepasti, do ktorej rýchlo padneme a svet zachváti ešte väčšia temnota."
"Celá história je pretkaná katastrofami Ridvan, nekonečnými bojmi, vojnami, požiarmi a záplavami. Všetko to má spoločné jedno a to, že dobro prežilo aj keď len v malej iskričke, ktorá vyčkávala na svoj čas aby sa zas mohla stať plameňom.
Náš čas nie je o lineárnosti, žiadna rieka netečie rovno, ale ma zákruty, uššie miesta plné kameňov a dokonca miesta kde sa úplne stráca z povrchu zeme, ale to neznamená, že neexistuje, ale to neznamená, že jej sila je preč."
"Pripadá mi, ako by som zas sedel na jednej z tvojich hodín."
"To vieš, staré zvyky sa ťažko odnaučíš." Pousmial sa a nechal ma aby som sa posadil do kresla vedľa neho.
"Navyše toto miesto, dýcha energiou, ktorá je neopakovateľná, ako by tu boli všetci naši predkovia, ktorí na nás dohliadajú." Pozrel som sa okolo, rovnako ako on.

Vedel som o čom hovorí, nepotreboval som aby mi to vysvetľoval hlbšie, pretože som cítil presne to isté.
Nebol to len úžas z krásy toho miesta, ale aj rešpekt ktorý vo mne vzbudzoval a vďačnosť, za to, že som bol jeden z tých, ktorí mali to privilégium kedy do tejto miestnosti vkročiť.

Ako povedal Ivar, je to jediný odkaz ktorý tu náš Rád zanechal, posledná horiaca sviečka s jej posledným Majstrom. Teda predposledným.


* * * *

Tému nášho malého rozhovoru sme si nechali pre seba, bolo to tak lepšie. Nikto to nepotreboval vedieť.
Aj keď jeden deň sa opýtam Yennet ako skutočne fungujú jej kúzla, je to záhada kde som sa nejak nedokázal dopracovať k zmysluplnej odpovedi.

Z knižnice sa stal náš malý tábor, prechádzali sme snáď každú jednu knihu, ktorá tam bola, snažili sme sa nájsť čokoľvek čo by nám pomohlo. Pár kárt sa nám podarilo nájsť niečo ako liek na zranenia podobné ako mala Yen, alebo sme našli obranné kúzlo, ktoré chránilo pred neviditeľným zlým duchom ktorý odpovedal nášmu popisu, čoho sme sa samozrejme hneď chytili a vyhľadali sme všetky knižky na ktoré nás to odkázalo, no všetko nakoniec viedlo k rovnakému neuspešnému výsledku. Bolo to ako hľadanie ihly vo veľkej kope sena a čas pri tom neúprosne utekal.
Dúfam som, že Crach na severe drží svoje slovo a nerobí žiadne urýchlené závery.
Dúfal som, že Sever stále žije.

Nakoniec sme sa uchýlili k tomu, že sme v knižnici aj spali, väčšinou sme si na chvíľu sklonili hlavu, popri tom ako sme sa snažili prelúskať knihy, ktoré nie len že boli často krát hrubšie ako moje zápästie, ale boli napísané v starých jazykoch, niektoré písma som ani nepoznal. To samozrejme všetko spomaľovalo trojnásobne, pretože dokým sme sa dostali k tomu, že nám kniha v ničom nepomôže strávili sme nad ňou hodiny.
V tomto a veľmi prekvapil Peter, nevedel som ako veľmi vzdelaný je, len pár kníh nedokázal prelúskať, našťastie tu bola v takých situáciách Yennet. Vychádzali sme ojedinele, väčšinou si prečistiť hlavu na čerstvý horský vzduch.

Alexa spoločne s Ivarom boli hore v hrade. Ivar sa potreboval vyspať v normálnej posteli a Alexa usúdila, že je načase aby sme zjedli niečo iné ako kus chleba a syr.
Peter hlasno chrápal na stoličke s ústami otvorenými dokorán a knihou položenou na hrudi. Nathan sedel na zemi a aj keď mal knihu otvorenú pred sebou jeho pohľad nebol prítomný. Jeho myseľ lietala niekde úplne inde.
Yennet sedela vedľa mňa. Boli sme schovaný medzi regálmi.
"Ako dlho si nespal?" Opýtala sa ma a prezrela si ma.
"Príliš dlho." Odpovedal som jej a ustarostene som sa pozrel okolo seba. "Sú to skoro štyri dni." Vzdychol som si. "A nič."
"Áno, ja viem." Prešla si rukou po kučeravých vlasoch a poriadne sa poškriabala po hlave.
"A prešli sme ani nie polku jednej poličky."
"No trošku viac."
"Áno, ale… Kebyže je len cesta ako preložť všetky tie knihy." Prevrátila oči a natiahla sa v sede do strán aby si trochu pretiahla unavené svaly. "Ako veľa času tu môžeme stráviť?" Opýtala sa ma a prezrela si vysoké regály. "Je to na roky! Toľko času nemáme."
"Nie." Pokrútil som hlavou a dal som jej za pravdu. No nič iné ma nenapadalo, nemal som cestu ako to všetko urýchliť, ako ná pomôcť.
"Možno by sme sa predsa len mali rozdeliť." Povedala nakoniec.
"Ako to myslíš?"
"Pôjdem k Elfom."
"Ty?"
"Dobre tak ty pôjdeš k Elfom." Nadvihol som jedno obočie. "Musíme!" Pozrela sa na mňa prísne. "Pozri, netušíme čo sa deje okolitom svete, nevieme čo sa deje na Severe, sme tu príliš dlho!"
"Ja viem ale…" Prúd myšlienok prerušili kroky. Práve sa vrátil Ivar a Alexa. Chcel som sa postaviť a pozdraviť ich no Peter na seba strhol všeku pozornosť zrazu prestal chrápať, počul som ako na zem dopadla kniha, ktorú mal položenú na hrudi, čo znamenalo, že sa prebral. Naklonil som sa aby som cez regál kníh videl čo robí.
Sedel s oboma rukami položenými na stole a šokovaným výrazom na tvári.
"Peter?" Postavil som sa a kráčal som k nemu. Pričom som si vymenil pohľad s Alexou, ktorá v rukách držala upečené kura.
"U Svätého Aherdota!" Vzdychol si Peter a rukou si otrel z kraja úst slinu, ktorú mu tam zanechal tvrdí spánok. "Ja som vôl!" Pozrel sa na mňa. "Máte tu kroniku?" Opýtal sa Peter a pozrel sa na Ivara, ktorý si sadal oproti nemu za stôl.
"Prosím?" Opýtal sa Ivar.
"Máte tu kroniky?"
"Samozrejme že máme!"
"Kde?" Ivar ukázal na úplne prvý regál pri dverách. Peter sa k nemu rozbehol.
"Buď mu začalo šibať, alebo na niečo prišiel." Poznamenala Yennet a pozorovala Petra rovnako zmätene ako my.
"Nechápem! Že mi to doteraz nenapadlo!" Zvolal Peter, ktorý sa škriabal po rebríku k jednej z obrovských kníh, ktorú silou začala ťahať z poličky, než som sa k nemu dostal aby som mu pomohol už bol zas na zemi a obrovskú kroniku ťahal späť.

"Počuli ste niekedy o Horánskom nešťastí?" Opýtal sa Peter a pozeral sa na Ivara.
"Ja áno, prekvapuje ma že si o tom počul ty, stalo sa to ešte pred tým než som sa narodil." Odpovedal mu Ivar a pozrel sa na mňa.
"Strašili nás tým staré mamy keď sme boli malí a odmietali sme ísť do postele. Hovorili ná, že po nás prídu Horánske príšery!"
"Čo je to?" Opýtala sa Alexa.
"Horánsko bola malá oblasť na juhu, nebolo to zoskupenie viac ako desiatich dedín, každá mala tak sto obyvateľov. Veľmi suchá oblasť, ďaleko od mora a nie dosť blízko jazier a močiarov. Nechodilo tam veľa ľudí. Jeden večer." Peter hodil knihu na stôl a začal v nej rýchlo listovať. "Hovorí sa, že dedinou prehádzal strašiak, ktorý každého kto nebol vo svojom dome a v posteli premenil. Tým nás strašili, hovorili nám že príde a unesie nás, alebo nás premení v piesočný stĺp." Konečne dolistoval, pohľadom rýchlo prešiel cez stranu na ktorej zastal a potom začal nahlas čítať.
"K večeru tretieho veľkého červeného mesiaca v roku sa v jednej z dedín na Horánsku rozpútal obrovský požiar. Obyvatelia, ktorí sa uchýlili do príľahlej osady hovorili, že ich dedinu postihla nejaká choroba, ktorá takmer naraz zabila všetky zvieratá- prenos na ľudí zatiaľ nepotvrdený.
Keď na miesto prišiel Rád, našli dedinu zrovnanú zo zemou avšak! Ani jedno telo mŕtveho zvieraťa nebolo spálené avšak ich telá mali veľmi zvláštnu konzistenciu- pôvod nepotvrdený.
Možná súvislosť s… Je tu názov nejakej knihy." Ukázal prstom.
"Tu nepoznám." Povedal Ivar a na moment sa zamyslel. "Ale bude niekde v tých poličkách." Ukázal pred seba. "Nathan pozri sa tam prosím ťa."


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sandy Sandy | 3. května 2018 v 21:12 | Reagovat

Ooo tak toto začína byť napínavé, super! Pokračujem 😊

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama