XIII. Kapitola - O krvi a víne - časť 2

5. dubna 2018 v 8:50 | Kelly145 |  O krvi a víne

13. XIII. Kapitola - o Krvi a víne 2/2


Sadli sme si ku drevenému stolu. Samozrejme Ivar sedel za jeho vrchom ja a Alexa vedľa neho a potom Yennet a Peter oproti sebe.
Alexa na stôl priniesla niekoľko tanierov s jedlom. Bola tam polievka, syry, chlieb a samozrejme mäso.
"Zdalo sa, že ste čakali hostí." Poznamenala Yennet keď sa rozhliadla po stole a po tom množstve jedla, ktoré na ňom bolo položené.
Alexa sa usmiala.
"Áno, čakala som vás." Sadla si vedľa Yennet. Vymenili si veľmi zaujímavý pohľad, ak by som ho mal nejako pomenovať, nazval by som to dve mačky pred tým než sa na seba vrhnú a budú zo seba chcieť vymlátiť dušu.
"Ako to?" Opýtal sa Peter, nezaujímajúc sa o to, čo sa práve pred ním odohralo. Alexa sa na neho pozrel a odpovedala mu. "Nie len čarodejníci majú rôzne schopnosti. Niekedy to postihne aj iných - skoro smrteľníkov." Pousmiala sa. "Mám dar videnia. Niekedy vidím veci, ktoré sa dejú, stali alebo sa len majú stať. Dnes som mala pocit, ako…" Nadýchla sa. "Ako by som vedela, čo sa má stať a nasledovala som môj inštinkt."
"Za čo som rád, aspoň máme k večeri niečo iné ako suchý chlieb." Povedal Ivar pobavene a zahryzol sa do stehienka, ktoré pred tým pred neho Alexa položila.
"Nemávame na večeru len suchý chlieb!" Oborila sa na neho Alexa.
"Áno niekedy je k tomu kus syra. To máš pravdu."
Alexa len prevrátila oči k stropu a potom povedala. "A z teba sa stáva starý hundroš."
"Som starý, mám právo hundrať." Poznamenal Ivar. Usmial som sa. Zdalo sa, ako by sa nič nezmenilo.
Alexa sa na mňa pozrela a prevrátila oči.
"Neznamená, že keď nevidím že neviem ako sa tváriš, na to vás ženy poznám až moc dobre. Tak na mňa neprevracaj oči." Nahnevane pokýval stehnom pred sebou. Musel som sa zasmiať, áno aj keď cez svoje oči nevidel, stále vedel všetko. Dar ktorý mal už keď sme boli deti.
Nikdy som nechápal ako mohol prísť na všetky neplechy, ktoré sme za tie roky vyviedli s Borisom. Nevedel som, či to bolo kvôli tomu že sme sa chovali inak, alebo automaticky vedel za kým ma ísť, pretože nech sa snažil ako chcel ja a Boris sme boli veľmi živá dvojka. A nepodarilo sa mu nás skrotiť, až dokým sme neboli dospelý a samím nám nedošlo, že niektoré veci, ktoré robíme nie sú správne.

Konverzácia za stolom sa viedla v duchu spomienok, smiechu a veselých historiek. Nepúšťali sme sa do prítomnosti, ani do toho čo sa stalo odkedy sme sa naposledy videli. Na to bude čas niekedy inokedy.
Užíval som si každú minútu z toho rozhovoru a nebol som jediný. Peter hltal každé slovo, ktoré som povedal a ktoré bolo povedané o mne. Konečne mal niekoho koho sa mohol pýtať na minulosť, na moju minulosť a Ivar a Alexa boli obaja veľmi ochotný mu odpovedať na každý jeden hlúpy dotaz, ktorý hodil do pléna.
Za to Yen sa tvárila ako kyslá uhorka. Za celý večer povedala tak tri slová a aj to keď sa jej niekto niečo priamo opýta.
Väčšinu svojho času venovala poháru pred sebou a vínu v ňom.
Rozhodol som sa, ale že v tento moment to odmietam riešiť. Pretože príležitosť aká mi bola daná, sa deje len jeden krát za život a ja som ju mal v pláne využiť naplno.


Za oknami bola už tma keď sa Ivar postavil zo stola. Alexa mu chcel pomôcť, ale on ju rukou odsunul na stranu a pokýval hlavou. "Postaviť sa zvládnem sám." Povedal namosúrene a potom sa otočil mojim smerom.
"Zajtra sa pozhovárame."
"Ďakujem." Povedal som mu a postavil som sa. Uchopil som mu pažu na natiahnutej ruke smerom ku mne a pred tým než odišiel sme sa ešte raz navzájom potľapkali na chrbte.
"Neuveriteľné, že si tu." Povedal mi potichu. Pochybujem, že to niekto z prítomných počul.
"Tiež pôjdem." Povedal Yennet, ktorá využila príležitosť.
"Za touto miestnosťou je ešte jedna, dvere do nej nájdeš za tými poličkami. V pravo sú kovové dvere ktoré vedú na schody. Pripravila som pre vás izby, ktoré sú ešte použiteľné. Myslím si že tá úplne na vrchu vo veži sa ti bude páčiť." Povedala jej Alexa a ledva sa na ňu pozrela.
"Ďakujem." Odsekla jej Yennet a spoločne s Ivarom sa vybrali preč.
Peter sa na mňa pozrel a pousmial sa.
"Verím, že máte veľa vecí o ktorých sa chcete porozprávať." Postavil sa zo stoličky s pohárom vína v ruke.
"Môžeš ostať." Povedal som mu a natiahol som k nemu ruku. Peter sa pousmial a pokýval hlavou. "Zajtra je tiež deň." Prešiel okolo stola a vzal si do ruky sklenenú fľašu so zvyškom vína. "Bude tam izba aj pre mňa?" Opýtal sa Alexy.
"Áno, druhé poschodie." Povedala mu a pousmiala sa.
"Výborne! Ďakujem!" Peter sa pozrel na mňa a žmurkol.

Ostali sme s Alexou sami. Pozreli sme sa na seba cez stôl. Chvíľu sme jeden druhému pozerali do očí, bolo to len otázkou času dokým jeden z nás niečo povie.
"Poď!" Povedala vzala do ruky nádobu s vínom a kývla mi aby som šiel za ňou.
Za kuchyňou, teda miestnosťou, ktorá kedysi bola kuchyňa, teraz to bola len prázdna miestnosť s prepadnutým stropom, boli dvere na hradby.
Chodili sme tam ako deti a kradli sme sladkosti z kuchyne, vždy sme si sadli za tie dvere a pozorovali sme.
Pd kuchyňou bolo cvičisko pre starších učencov. Vždy sme ich obdivovali a snívali sme o časoch kedy budeme tak dobrý ako oni.
Z toho cvičiska teraz ostalo len prázdne nádvorie.

Krajina pred nami už bola zahalená v tme. Nebo bolo úplne čisté a žiarilo na ňom milióny hviezd, ktoré obdivovali svoju krásu v jazere, ktorého hladina sa ani nepohla.
Ten pohľad bol veľmi upokojujúci.
Alexa si vzala pohár a sadla si na hradby predo mnou, prekrížila si nohy a pozorne si ma prezrela.
"Tak že." Začala a odpila si z vína. "Čarodejnica hej?" Zatiahla.
Vedel som, že tú rasu veľmi nemá rada, popravde jej ležali v žalúdku od prvého momentu, kedy v živote nejakého čarodejníka stretla.
Zasmial som sa. "To je prvé na čo sa ma chceš opýtať?" Povedal som jej s úsmevom na perách. Mykla plecom.
"Len by som rada vedela čo ťa k tomu viedlo."
"Okolnosti, povedal by som."
"Hm. Pamätám si, že si o nich nevedel povedať jedno pekné slovo." Mykla plecom a položila pohár s vínom vedľa seba na kameň.
"Stále s tým mám problém…" Priznal som sa. Alexa sa na mňa pozorne zahľadela a premeriavala si moju tvár. "Zostarol si." Poznamenala.
"Áno. To sa s vekom stáva."
"Ale ešte nemáš šedivé vlasy."
"Nie." Zachechtal som sa "Možno trochu v brade." Prešiel som si rukou po fúzoch a usmial som sa.
"Možno." Nadýchla sa. "Ale inak si sa nezmenil."
"Ani ty nie." Povedal som jej a potom som sa musel zasmiať. "Aké zvláštne je, že tu spoločne stojíme a pijeme víno, ktoré sme nemuseli ukradnúť."
"Neviem!" Rozhodila rukami. "Keď som mala tu víziu, neverila som tomu. Niekedy moje vízie neodpovedajú tomu čo sa skutočne stane, pretože budúcnosť je možné toľko krát zmeniť, ale…" Vzdychla si. "Bohovia som tak šťastná, že ťa vidím Ridvan."
"Aj ja teba Alexa." Usmiali sme sa. Na chvíľku se sa obaja nechali uniesť spomienkami, na to čo bolo.

Nakoniec som sa nadýchol a tým som prerušil ticho. Urobil som krok k nej a oprel som sa o časť hradby, ktorá bola o kúsok vyššie otočil som sa na ňu a opýtal som sa jej.
"Teraz vášžne…" Pozrela sa na mňa. "Čo tu robíš Alexa?" Vzdychla si hneď ako som vyslovil tú otázku.
Pozrela sa za seba dole na cvičisko a otočila sa na mňa. Tak že jednu nohu si skrčila pred seba a tou druhou visela dole cez okraj hradby.
"Nemohla som inak." Povedala nakoniec.
"Nemohla inak?" Opýtal som sa jej a neskryl som posmešne prekvapený tón. "Vybrala si sa sem do Bohmi zabudnutej starej pevnosti a rozhodla si sa tu stráviť zbytok svojho života. To si poprosím lepšie vysvetlenie než, že si inak nemohla."
"Nemala som na výber Ridvan." Zdvihla ruku aby som ju nestihol prerušiť. "Po tom…" Zmraštilo sa jej obočie a hlas sa jej na konci zlomil. Musela sa pár krát nadýchnuť aby dokončila vetu, ktorú chcela povedať. "Po tom ako sme sa videli naposledy som bola stratená, nešťastná a popravde hrozne nahenevaná. Bola som sama. Na celom svete."
"Mohla si ostať so mnou! Mala si ostať!" Oboril som sa na ňu.
"Ako?!" Zosunula sa na zem a urobila dva kroky odo mňa. "Ako som s tebou mohla ostať Ridvan?! Za každým keď sa na teba pozriem. Tak sa to všetko vráti, všetky spomienky. Aj teraz po tak dlhom čase keď ťa vidím, tak to stále bolí rovnako! Pretože keď vidím teba." Vzdychla si. "Vidím jeho." V očiach sa jej zjavili slzy. "Vidím jeho! Všetky tie momenty, ktoré sme spolu strávili všetko mi to udrie do tváre v momente keď sa ti pozriem do očí.
Ako som s tebou mohla ostať? Však by nás to oboch zničilo to dobre vieš. Museli sme sa pohnúť ďalej a spolu by sme to nedokázali, nech sme boli akýmikoľvek priateľmi." Po chvíli sa vrátila zas ku mne a oprela sa chrbtom o stenu. Zložila si ruky na prsiach a zahľadela sa do zeme.
"Navyše. Navyše som musela nájsť bezpečné miesto. Nie len pre seba. Musela som nájsť miesto kde bude môj syn v bezpečí." Dokončila a sklonila hlavu zas späť. V momente keď sa na mňa pozrela zamrazilo ma. Neviem ako bolo možné, že sa mi spojilo v hlave to čo povedala, s tým čo som dnes videl v lese. Tie oči… boli to Borisove oči, ale nepatrili jemu.
"Vedela si to? Vtedy keď nás chytili?"
"Nie." Odpovedala potichu. "Ale keď sme sa my dvaja lúčili tak áno." Dokončila. "Musela som nájsť miesto, kde bude môcť vyrastať ako normálne dieťa, kde ho nikto nebude prenasledovať. Kde… ak by to bolo treba ho budem môcť naučiť zvládať jeho schopnosti."
"A je ako my?"
"Áno." odpovedala mi a pousmiala sa. "Je ako my, ba dokonca mi príde, že sa jeho schopnosti znásobili. Starne pomalšie než sme starli my, alebo sa mi to možno len zdá. A jeho zmysli sú lepšie ako naše."
"A má Borisové oči." Nešťastne si povzdychla.
"Áno, to má. Aj jeho povahu." Zmätene sa na mňa pozrela, hneď ako tú vetu dopovedala. "Ako to vieš?"
"Pri našom príchode, myslím si že som ho videl v lese, myslel som si, že vidím ducha."
"Nebol doma už pár dní. Niekedy odíde aj na týždne. Ako dospel je ťažšie udržať ho doma, ale vďaka Ivarovi sa o seba vie postarať. Aj keď som si nie istá, že je to dobrá forma obživy, už pár krát som ho zošívala dohromady…" Vzdychla si. "Ale je to dobrý človek, je veľmi múdry." Pousmiala sa. "Bola by som rada, kebyže sa spoznáte." V jej hlase som počul ako sa jej uľavilo. Keď vedela, že jej syn je na blízku.
"Bolo by mi potešením." Prikývol so.

"Ako ste sa s Ivarom vlastne stretli? Ako ste sa dostali sem?"
"Nestretli. Bol tu keď som sem prišla. Hrad vyzeral hrozne. Teda ešte horšie ako teraz. Väčšina ako vidíš bola zničená. Ivar povedal, že pri prevrate sa tu odohrala veľká bitka, väčšina hradu jej padla za obeť.
Ostal tu, po tom ako ho zastihla prvá mŕtvica. Po tej ešte bol schopný chodiť a hýbať oboma rukami. Tak že ako tak dal hrad doporiadku, samozrejme s mojou pomocou.

Keď sa narodil Nathan, tak ho začal cvičiť, starať sa o neho. Vyučoval ho všetko to čo kedysi učil nás, myslím si, že to ho držalo nad vodou. Dobre vieš ako si vždy užíval, keď nás mohol komandovať za všetko čo robíme zle." Pousmiala sa. "Časom však začal starnúť o niečo rýchlejšie a potom ho zastihla druhá mŕtvica. Pri nej padol z pomerne veľkej výšky, mysleli sme si že to neprežije a že sa nepreberie, ale dedko má korene zapustené pekne hlboko. Ale po tomto raze jeho ruka ostala taká ako ju vidíš dnes. Pri páde si zlomil nohu, snažila som sa ju napraviť najlepšie ako som len dokázala. Ale jeho telo už nemá toľko sily, nedokáže sa zregenerovať tak ako pred tým.

O zrak prišiel tak pred rokom, teda neprišiel oň úplne vidí, ale nie veľmi dobre. Ešte si dokáže prečítať knihu, keď má na to veľkú lupu." Pozrela sa pred seba. "Povedala som si, že ho neopustím, nie po tom všetkom čo urobil pre mňa a Nathana. Však nás vlastne vychoval, všetkých! Zaslúži si aby sa o neho niekto na staré kolená postaral. Preto som tu ešte ostala."
Prikývol som.
"Navyše, na toto miesto všetci zabudli, sme tu úplne sami, máme tu svoj kľud. Nathan z času na čas prinesie novinky z okolitého sveta a čím viac ich počúvam tým radšej som od toho pekla ďalej." Smutne som sa pozrel na krajinu pred nami. A to ešte nevie čo príde…

"Tak že, čo ty a čarodejnica? Nedá mi to pokoj!" Otočil a tému vzala do ruky pohár s vínom a zas vysadla na kamene.
"To vidím… Nič." Odpovedal som jej.
"No tak! Ako ste sa stretli!"
"To by som ti radšej povedal zajtra." Ak by som o tom začal rozprávať, musel by som jej povedať všetko a nechcel som myslieť na prítomnosť. Ako povedal Ivar dnes sa nebudeme strachovať. Budúcnosť necháme zajtrajšku.
"No dobre, dobre. A čo ten druhý chlapec?"
"Priateľ, dobrý priateľ." Povedal som jej.
"Si skúpy na slovo ako vždy Ridvan." Pousmiala sa. "Som rada, že sa nič nezmenilo." Zasmial som sa.
"Niektoré veci sa nemenia."
"Dobré vedieť po toľkých rokoch… Čo si robil celý ten čas?"
"Po tom ako sa naše cesty rozišli, som sa väčšinou schovával. Pár krát som sa dostal do veľmi neprijemnych situácií. Bojoval som s Nepoškvrenými proti ľuďom, ale neúspešne. Potom som usúdil, že je lepšie sa niekam zašiť. Robil som to čo som musel aby som prežil. Pár rokov som pracoval ako Zaklínač. Potom som dostal nápad a založil som si svoj vlastný obchod. Väčšinou som prevážal suroviny. Ale niečo také nemôžeš robiť veľmi dlho na jednom mieste, si príliš ľuďom na očiach. Začnú sa pýtať a to nikdy nie je dobré.
Preto som prešiel na iný spôsob. Viedol som svoje obchody ako tichý partner, nikto ma nikdy nevidel a dostával som z nich profit." Pousmial som sa. "A tak nejak som prežil až doteraz, dokým mi do života nevpadla tamtá!" Kývol som hlavou smerom k veži kde sa svietilo.
"To ony vedia, rozhádzať život."
"To áno."

Alexa sa na mňa usmiala. "Som rada, že ťa tvoj osud zaviedol sem Ridvan."
"Ja tiež, Alexa."


Rozlúčili sme sa. Aj keď ešte nebolo neskoro, vedel som, že mám ešte niečo čo musím vyžehliť a rozhovor, ktorý musím absolvovať. Navyše niekoľko denná cesta a vyúätie, ktoré som v sebe mal celý ten čas mi nejak nepomáhalo, už som nebol najmladší. Potreboval som si oddýchnuť.
S Alexou sme sa rozlúčili, namiesto toho aby som však zamieril do svojej izby, som sa vydal na horné poschodie. Za Yennet.

Miestnosť v ktorú si vybrala bola jedna z najlepších v celom hrade. Viem to, pretože tam spávali najvyšší majstri, keď prišli navštíviť hrad.
Nikdy som tam nebol, videl som ju len z diaľky, keď som stál pred dverami a odovzdával správu.

Otvoril som si dvere bez klopania.

"Slušné spôsoby sa už nepestujú!" Ozval sa nahnevaný hlas Yen, hneď ako som vkročil do miestnosti. To bola teda pozitívna nálada.

Miestnosť bola okruhlá a aj napriek tomu, že v nej určite roky nikto nebol vyzerala pomerne zachovane.
Dvere boli schované za drevenú prepážku. V strede miestnosti bol okruhlí nekrytý kozub v ktorom horeli plamene a svojim teplom prijemne vyhrievali celú miestnosť.
Na zemi boli rozložené kožušiny, ktoré vyzerali veľmi pohodlne a teplo. Okrem nich a jedného stolíku s misou a vodou v miestnosti nebol žiadny nábytok.
Za tam bol prechod na kamenný balkón, z ktorého bol výhľad na celý hrad a údolie. Bol som si istý, že kedysi tam bolo vsadené sklo, aby vietor nefúkal priamo do miestnosti. Nie, že by bol studený vzduch prekážkou, dokázali sme zvládať zimu lepšie ako ľudia, ale predsa len pre obyvateľa tejto miestnosti bolo určite prijemnejšie, keď mu vietor nerozfukoval papiere po celej miestnosti. Teraz mu bránilo len pár závesov, ktoré boli na pevno priviazané k zemi.

"Neviem, to mi povedz ty." Otočil som sa na Yennet. Ktorá v nohaviciach a bielej košeli sedela na kožušinách a pred sebou mala položenú nejakú knihu. Líčenie z jej tváre už bolo preč. Vlasy mala voľné rozpustené a padali jej na plecia.
Keď na mňa zdvihla zrak videl som jej len časť tváre, druhú jej zakrývali pramene vlasov.
"Prosím?" Vyzerala ako šelma, ktorá mi každú chvíľu skočí po krku.
"Neviem, že by si bola rovno vzorom milosti to sa nedá povedať." Poznamenal som a dovolil som si k nej urobiť krok. Yen sa prudko postavila a prešla ku svojim veciam.
"Na milé správanie, tu zdá sa máš dobrovoľníčiek až až." Hodila knižku na svoju tašku. Založil som si ruky na prsiach a nemohol som sa neusmiať.
Tak to preto sa celý večer tvárila ako kyslá uhorka? Pretože žiarli?
"Toto má byť začiatok nejakéj žiarlivostnéj scény?" Poznamenal som a neskrýval som svoje pobavenie.
"Nie." Odpovedala chladne. "Ak by som žiarlila, znamenalo by to, že medzi sebou máme nejaký vzťah a k tomu sa my ani zďaleka neblížime."
"Uf to bolo chladnejšie ako som čakal?"
"Neviem čo si si myslel." Mykla plecom a otočila sa na mňa. Postavila sa do rovnakého postoja ako som stál ja.
Nevedel som presne definovať čo sme, ale vedel som čo nie sme- dva ľudia čo sa len náhodne stretli a vyspali sa spolu.
Obaja sme vzťahy brali z veľkým nadhľadom, pretože po tých rokoch sme neboli ochotný žiaden pestovať.
Ale niečo nás zviedlo dohromady a niečo nás lákalo k sebe tak, že sme tomu nedokázali ani jeden odolať. Nemôžem povedať, že by to bola láska, nemal som motýliky v žalúdku, nepremýšľal som nad ňou celé dni, alebo nebol to túha po nej ako žene, aj keď jej telo, pery, oči, prsia ma dokázali dostať do šialenstva a často krát mi na to stačil len pohľad.
Bolo to niečo čo som dovtedy so žiadnou ženou nezažil, ako by medzi nami bolo puto, ktoré nie je možné pretrhnúť či chceme alebo nie.

"Nič." Povedal som popravde. Na to aby som sa s ňou hádal bol dnešný deň až príliš výnimočný.S povzdychom som sa pozrel preč.
"Môžeš mi povedať prečo si tu?" Oborila sa na mňa a div po mne nehodila najbližšiu vec, ktorú mala po ruke.
Nadýchol som sa pozrel som sa jej smerom. "Myslel som…"
"Myslel si zle!"
"Mohla by si mi prestať skákať do reči."
"Nie."
"Vidím!" Chvíľu sme jeden druhého pozorovali. Premýšľal som, prečo som ešte nehodil spiatočku a nedokráčal som preč. Čo bolo to čo ma držalo v miestnosti a snažilo sa niečo vysvetliť?
Pokrútil som hlavu, otočil som sa a zamieril som si to ku balkónu, nie ku dverám.
Postavil som sa ku zábradliu a oprel som si oň obe ruky. Naklonil som sa dopredu aby som trochu uľavil nohám a zahľadel som sa na ten očarujúci výhľad, na neskutočnú panorámu. Krajinu zahalenú v ľahkej hmle, v tme a vo svetle jasných hviezd na oblohe.

Počul som ako sa Yennet zdvihla z postele a zamierila ku mne. Bosé nohy na kamennej podlahe vydávali špecifický zvuk. Bol som prekvapený, keď sa postavila vedľa mňa a ticho sa na mňa pozrela. Namiesto toho aby ma prehodila cez zábradlie dole.
"Prečo si tu a nie s ňou?" Opýtala sa priamo.
"Bol som s ňou."
"Ah tak že z postele do postele." Pousmial som sa. Skutočne žiarlila.
"V jej posteli som nebol a do tej tvojej to s dnešným tónom tak isto nedotiahnem." Pozrel som sa na ňu.
Zahemžila sa na mieste a potom ma prebodla očami, až ma to zabolelo.
"Myslela som si, že na lásky z minulosti sa nezabúda."
"To nie." Pousmial som sa. "Pokiaľ ich nenahradia nové." Otočil som sa preč. "Ale ona nie je… Teda dlho nie je mojou láskou." Vzdychla si, vyhupla sa na zábradlie a prekrížila si nohy. Naznačila mi aby som hovoril, tak som začal. "Vyrástli sme spolu. Bola to jedna z mála dievčat na hrade, tak že myslím si, že chlapci boli tak rovnomerne zamilovaný do každej jednej." Pousmial som sa. "Ale Boris, ten…" Vzdychol som. "Ten ju zbožňoval." Zasmial som sa. "Tak ako nikdy nikoho po tom ani pred. Bol ňou úplne posadnutý od prvého momentu, čo ju uvidel. Ale ona veľký záujem nemala. Navyše s Borisom sme neboli úplný vzor disciplíny, aspoň zo začiatku nie. Ivar to s nami nemal vôbec jednoduché. Ale nejak, nakoniec…" Pozrel som sa dole k jazeru. Kde kedysi prebehol obrad, na ktorom bolo len pár hostí.
"Vzali sa. Asi rok pred tým, než sme odtiaľto odišli na dvor. Slúžili sme všetci spolu. A boli by sme spolu aj umreli."
Yennet, ostala ticho. Čakala dokým si premyslí, čo jej chcem povedať. Nemal som v pláne ale nič skrývať.
Ako by mi z pliec opadla veľká váha, vždy keď som jej povedal nejaké tajomstvo, ktoré som v sebe nosil. Bolo to prijemne.
"Hovoril som ti, že v prevrate bojovali aj Nepoškvrnený, tí čo si mysleli že nový kráľ prinesie nový poriadok. Alebo aspoň navráti rád tomu starému.
Dôverovali sme nesprávnej osobe. Skočili sme im priamo do pasce. V boji Alexa stratila vedomie a ostala ležať na zemi.
Boris od nej bol ďalej, jeho šance boli menšie ako moje. Tak že som ju vzdal a utiekol som s ňou. A nechal som ho tam."
"Urobil si správne."
"Nechal som umrieť môjho brata, nechal som aby ho zajali a potom popravili. Neviem čo je na tom správne."
"Zachránil si jeho lásku."
"Ale mal som zachrániť oboch, aj za cenu vlastného života." Vedel som, že toto nikdy v živote nepochopí. Nemohla. Nikto kto si neprešiel tým čo my, nemá šancu pochopiť zmysel nášho rádu. Ten prapôvodný a neskazený- že náš život nikdy nie je dôležitejší ako životy ostatných.
"Alexa ho chcela vyslobodiť z väzenia, ale nedovolil som jej to. Nemohol som bola by to samovražda. Vedel som, že Boris ak by mohol, tak by ma zabil kebyže jej to dovolím. Musel som ju ochrániť, aj za cenu toho, že ma do konca života bude nenávidieť.
Naše posledné stretnutie bolo plné nepekných slov a prekliatí. Bol som popravde prekvapený, keď sa mi dnes hodila okolo krku."
"Uvedomila si, že si konal správne."
"Možno. Alebo časom odpustila."
"Nie som si istá, že bolo čo." Ostal som ticho. "Prečo je vlastne tu?" Opýtala sa ma po chvíľke odmlky.
"Skrýva sa, ako všetci."
"A dedo je tu pretože je tu ona?" Zamračene som sa pozrel jej smerom. Prevrátila oči, keď videla môj pohoršený výraz.
"Ale prosím ťa!" Mávla rukou. "Tak veľavážený majster."
"Yen!" Zasmiala sa a rozhodila ruky.
"Ivar." Prevrátila oči.
"Ten tu bol prvý." Odpovedal som jej. "Prišla sem keď sa jej narodil syn." Vysvetlil som jej. "Ivar sa o neho stará, tak ako sa staral pred tým o nás."
"Syn?" Prekvapene na mňa vyvalila oči.
"Áno."
"Koho?"
"Borisov."
"No páni, nevedela som, že môžete mať deti."
"A to z akého dôvodu?"
"No vieš ako Nepoškvrnený." Mykla plecom. "Evokuje to veľa vecí." Dvoma prstami naznačila nožničky.
"Bola si so mnou v posteli, to ti už mohlo dojsť, že všetko je tam kde má a všetko aj tak funguje."
"No, ale od konca rádu to už je nejaký ten piatok, to by som sa divila, kebyže dodržiavaš všetky tradície."
"Myslím si, že ak by mi túto tradíciu vzali, tak rýchlo by mi nedorástla späť." Yen sa začala smiať, úprimným zvonivým smiechom.
Každá škola sa ku výchove svojich učencov stavala inak. Preto sa šírili rôzne fámy, ale že by niekto niekedy niekoho kastroval o tom som skutočne nepočul.

"Som rada, že som ťa pobavila." Odfrkla si a zašla zas späť do spálne.
"Och to teda áno."
"A by si sa divil, čo všetko ja dokážem pričarovať späť." Otočila sa na mňa cez rameno a položila sa na postel. Nohy si prekrížila jednu cez druhú a ruky si oprela o lakte za sebou.
Jednu chvíľu z nej sršal oheň a blesky a v tú druhú bola ako milé mačiatko. Bol som si takmer na sto percent istý, že jeden deň mi z tej ženskej preskočí.

Otočil som sa k nej a oprel som sa stĺp, ktorý predeľoval okná. Preložil som si ruky na prsiach a zahľadel som sa na Yen.
Venovali sme si jeden veľmi dlhý pohľad. Pozerali sme sa jeden druhému do očí a snažili sa prísť na to čo ten druhý skrýva v duši. Niekedy som mal pocit, že jej rozumiem, inokedy bola pre mňa záhadou.

Možno niekedy prídem na jej riešenie. Hoci o tom veľmi pochybujem.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | Web | 7. dubna 2018 v 12:45 | Reagovat

Bože ja milujem tento príbeh. Som rada, že som sa dozvedela niečo viac zase o Ridvanovi. Teším sa na Alexinho syna mám pocit, že to bude zaujímavá postava a niečo mi vraví, že s nimi poputuje ešte dalej. Pecková kapitola!

2 Sandy Sandy | 3. května 2018 v 20:16 | Reagovat

"vedel som, že mám ešte niečo čo musím vyžehliť a rozhovor, ktorý musím absolvovať." Tak prakticky chlapsky povedané 😃 lol, celkovo tie rozhovory s Yen ma nikdy neomrzia 😃

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama