XIV. Kapitola - O krvi a víne

11. dubna 2018 v 8:52 | Kelly145 |  O krvi a víne

14. XIV. Kapitola - O krvi a víne




Keď som sa ráno zobudil do izby fúkal studený vetrík, ktorý sa pohrával so závesmi. Za oknami sa objavovalo slnko. Vychádzalo z poza majestátnych hor a na červeno osvetľovalo krajinu pod sebou.
Yennet spala vedľa mňa, vlasy mala prehodené cez plece. Ruku zloženú pri tvári a oči pokojne zatvorené. Zdalo sa že spí tvrdo. Bola krásna a vo svite ranného slnka. Chcel som sa jej dotknúť, ale neplánoval som ju zobudiť takto skoro. Cesta ktorú sme absolvovali bola dlhá a vyčerpávajúca, zaslúži si sa poriadne vyspať.
Potichu som si vzal svoje veci a zbehol som o niekoľko poschodí nižšie, k miestu kde som kedysi mal izbu. Predpokladal som správne, že ju pre mňa Alexa pripravila. Nemohol som uveriť, že po tých rokoch stojím v tých istých dverách a pozerám sa na tie isté kamenné steny.
Z nábytku, ktorý tam kedysi bol samozrejme neostalo nič.
Na zemi bola len provizórna posteľ z kožušín, miska s džbánom vody, aby som si mohol umyť tvár a na kôpke uložené veci z môjho koňa.
Vzal som si do ruky meče a poťažkal som oba z nich. To bola jediná hmotná vec, ktorá mi z minulosti ostala.

Prezliekol som sa do inej košele, čistejšej a potom som zbehol po schodoch dole.
Do veľkej miestnosti kde sme včera spoločne všetci sedeli.
Bola prázdna, nikde nikoho. V túto hodinu budú ešte určite všetci spať.

Vybehol som na zadný dvor, tam kde sme kedysi cvičili boj. To miesto nikdy nebolo prázdne, dokonca ani v noci.
Ako malý sme pozorovali starších žiakov, ako medzi sebou bojujú. Nevedeli sme sa na nich vynadívať a snívali sme, že jeden deň budeme ako oni. Len málo z nás sa skutočne dostalo na koniec toho sna.

Prekvapilo ma keď som počul pohyb.

Pozrel som sa cez okraj schodiska, ktoré viedlo z hradu dolu. V strede nádvoria stál mladý muž, nemusel som sa pýtať na to, kto je to. Poznal by som ho aj bez toho aby mi Alexa povedala o jej synovi.
Podobnosť s Borisom nezaprel. Vyzeral ako jeho verná kópia v mladšom a samozrejme s prímesou Alexy.
Nathan cvičil zostavu, ktorú som si pamätal aj po tých rokoch. Bolo to niekoľko jednoduchých pohybov rýchlo za sebou, ktorými sa mala rozprúdiť energie v tele, aby bol bojovník pripravený na to čo ho čaká. Cvičili sme to tri krát denne.
Bolo jasné, že ho vyučoval Ivar, bolo to jasné z jeho pohybov.
Aj napriek tomu, že pohyby vyzerali jednoducho, naučiť sa predviesť ich bez jedinej chybičky dalo zabrať. Boli to otočky, úskoky, výpady… Ak noha nebola správne natočená, alebo ruka nebola v tej správnej výške, bolo veľmi jednoduché stratiť rovnováhu. Niekedy, keď nemal cvičiteľ dobrú náladu, tak nás nútil opakovať zostavu pri každej chybe, ktorú sme spravili. To človeka dokáže priviesť do zúfalstva, pretože to nezačne byť náročné len telesne ale aj psychicky a čím viac v nerovnováhe je telo s mysľou tým viac chýb sa robí.

Nathan pri jednom pohybe položil nohu do iného smeru ako mal a pri otočke stratil rovnováhu. To ho vytrhlo zo zamyslenia.
Počul som ako potichu zanadával a otočil sa mojim smerom. Trvalo mu len pár sekúnd dokým na mňa zaostril svoj pohľad.
Skutočne mal Borisové oči, vo farbe neba, keď na ňom zúri búrka. Tak isto v nich bola aj rovnaká bojovnosť.
Premeral si ma a popri tom si v ruke prehodil drevenú palicu s ktorou cvičil.
"Pravú nohu si mal v zlom uhle." Povedal som a začal som schádzať pomaly zo schodov.
"Viem." Odpovedal mi a pousmial sa. Mal hrubší hlas než som čakal. Bolo šialené si uvedomiť, že o toľko mladší ako ja a predsa vyzerá ako by nás delilo len niekoľko málo rokov.
"Ste Ridvan." Povedal a urobil ku mne krok. Za ten čas som stihol zísť dole po schodoch až k nemu.
"Je to tak." Nepýtal som sa ako to vie, odpoveď som poznal- od jeho matky.
"Teší ma." Natiahol ku mne ruku. "Nathan."
"Aj mňa teší." Bol rovnako vysoký ako ja. Zatriasol som mu rukou a pousmial som sa.
"Mama vravela, že prídete." Pousmial som sa. "Popravde som jej to veľmi neveril."
"Prečo?"
"Komu by sa chcelo ísť sem." Ukázal na hrad.
"Pravda."
"Musíte mať na to dobrý dôvod."
"Verím, že áno."
"Hovorila, že ste spolu vyrástli."
"Aj to je pravda."
"A že ste slúžil ako kapitán v kráľovskej armáde." Zasmial som sa. Ani toto sa nikdy nezmenilo. Alexa nedokázala držať jazyk za zubami. Ak niekto chcel aby sa jeho správa rozšírila do celého okolia, bolo nutné to povedať jej a zdôrazniť, že to má udržať ako tajomstvo.
"Osobnej stráže, áno." Vedel som, že sa chce spýtať na Borisa, ale neurobil to. Namiesto toho sa otočil stranou ku mne a natiahol ruku v ktorej držal palicu smerom k rohu.
"Cvičíte?" Pozrel som sa smerom kam ukazoval. Boli tam uložené ešte dve. Rovnaké ako držal v ruke on.
"Už chvíľu nie."
"Chcete si to zopakovať?" Pousmial som sa.
"Vyzývaš?" Odpovedal som mu otázkou na otázku a natiahol som sa po jednu z palíc. Mali rúčku obalenú v koži a ich povrch bol jemne opracovaný, aby pôsobili ako meče, hoci boli o dosť ľahšie.
"Nebojte sa bude vás šetriť." Pousmial som sa. Ako by som počul sám seba.
"Tú dúfam, už mám svoj vek." Popravde, chcel som vedieť ako veľmi dobrý je. Najlepšie sa pozná povaha v boji. V technike pohyboch, to veľa vypovie o tom kto ste.

Začali sme zvoľna, len niekoľko ľahkých pohybov oboma stranami. Pár výpadov a úhybov. Postupne sme však začali zrýchľovať tempo. Popravde plne som si to užíval. Každý jeden pohyb, ktorý som urobil.
Bojovať s niekym, kto mi je rovný- teda skoro rovný schopnosťami, bolo úžasné. Zdalo sa, že moje telo si pamätalo úplne všetko čo som sa ho celé roky snažil naučiť. Bolo pekné zistiť, že sa to nikde nestratilo.
Nathan bol mladý, tomu odpovedali aj jeho pohyby, nepremýšľal veľmi dopredu, pohyboval sa rýchlo, agresívne. Vyčerpávajúco. Nebolo jednoduché ho poraziť.

V jednej sérií úderov si nedal pozor, zívla sa mu noha a na moment stratil rovnováhu. Spadol by kebyže som ho jednou rukou nezachytil tesne nad zemou. Koniec palice som mu priložil na stranu krku.
"Vravím, že nohu máš v zlom uhle." Povedal som, rýchlo som dýchala srdce mi bilo prudšie ako obyčajne.
"S tým som mal vždy problém." Pousmial sa a nechal ma aby som mu pomohol zas do zvislej polohy. Prešiel si rukou po vlasoch aby si odstránil pramienky z tváre.
"Natoč chodidlo do vonkajšej strany." Poradil som mu. Otočil sa na mňa s pokrčeným obočím.
"Vždy keď budeš dávať nohu dozadu, natoč chodidlo do vonkajšej strany, aj keď nohu posunieš niekde kde nemáš, udrží ťa to na nohách, alebo ťa to aspoň prinúti urobiť dlhší krok.
"Hm, to by ma nikdy nenapadlo." Obliekol si na seba vyšívaný župan, dlhý až k zemi z hrubej látky. Vlasy si chytil do rúk koženou ničou si ich zviazal do drdola.
"Bojujše dobre. Je vidieť, kto ťa cvičil." Nadýchol som sa. "A koho si synom." Pozrel sa na mňa. Pousmial sa.
"Chcete povedať, že bojujem ako môj otec?" Pousmial som sa a pokrútil som hlavou.
"Nie. Vyzeráš ako on, veľmi. Ale talent máš skôr po mame."
"Ako to myslíte?"
"Borisa sme volali lomidrevo. Bol silný, ale nemotorný. Malé zbrane ako toto." Ukázal som na palicu, ktorú som položil na zem odkiaľ som ju vzal. "Boli jeho nepriateľom. Možno preto že bol tak vysoký. Za to tvoja mama, nás svojou rýchlosťou dokázala všetkých prekonať. Máš z nich viac ako si myslíš."
"Poznali ste sa s otcom dobre, však?"
"Áno. Bol mi bratom."
"To z teba robí môjho strýka?"
"Dá sa to tak nazvať." Pousmiali sme sa.
"Mali by sme ísť dovnútra." Povedal Nathan a pozrel sa na dvere.
"Áno."


Keď sme sa spoločne vrátili do veľkej sály Alexa a Ivar tam už sedeli za stolom. Yennet s Petrom práve prichádzali od schodiska, mohol som počuť ich kroky, aj keď som ich nevidel.
"Mami." Oslovil Alexu Nathan a ohol sa k nej aby ho mohla objať.
"Som rada, že si sa na chvíľu ukázal doma."
"Nie na dlho." Odpovedal jej a pozrel sa cez jej rameno aby videl čo je na stole. Boli to vajíčka.
"Dedko." Pozdravil Nathan Ivara a naklonil sa k nemu, aby sa ho Ivar mohol dotknúť. Pousmial som sa. Museli si byť veľmi blízky, keď mu Ivar dovoľoval ho tak oslovovať.

"Ako sa ti páči, Ridvan?" Opýtal sa ma Ivar, keď som si sadol za stôl. Pousmial som sa.
"Je šikovný." Odpovedal som mu a pozrel som sa na Alexu, pousmiala sa - úsmevom hrdej matky.
"Porazil si ho?" Otočila sa na syna s otázkou. Ten len pokrútil hlavou.
"Na to nemám." Odpovedal jej a pozrel sa jedným okom na mňa.
V pokoji sme sa všetci najedli, prehodili sme len niekoľko slov, ale väčšinou sme sa venovali tomu čo sme mali na tanieri pred sebou. Na vážnu konverzáciu bude čas až neskôr.
Videl som na Yen, že je nervózna a čím ďalej tým viac. Svojho jedla sa dotkla len z ľahka. Nervózne klepala nohou pod stolom. Nikto iný to nemohol vedieť, pretože stôl bol tak ťažký že aj kebyže doň kopne tak sa veci na ňom ani len nepohnú, ale naše nohy sa skoro dotýkali, preto som to mohol cítiť.
Pod stolom som natiahol nohu smerom k nej a kolenom som sa jej dotkol stehna, aby som ju prinútil prestať.
Pozrela sa na mňa.
Čierne výrazne linky na očiach jej ich ešte zvýraznili. Zaborili sa do mojich oči a na moment ma úplne zhypnotizovali.
Niečo sa dialo, ale nevedel som čo a možno to ani ona sama nevedela.
Kútikom oka som si všimol ako sa Alexa pousmiala.

Po tom ako sme dojedli, sme sa presunuli ku kozubu, pri ktorom sedel Ivar v momente keď sme vošli. Alexa si sadla vedľa neho. My ostatný sme si zo sebou vzali stoličky. Nathan sa postavil vedľa krbu, snažil sa byť čo najviac nenápadný.
"Tak, prečo ste prišli?" Prerušil ticho Ivar, ktorý položil otázku a pri tom sa pozrel mojim smerom. Avšak nie presne na moju tvár.
Pozrel som sa na Yennet a snažil som sa čo najlepšie sformulovať žiadosť, ktorú mu prednesiem. Tušil som, že toto nebude jednoduché.
"Potrebujeme prístup do knižnice." Povedal som nakoniec, bez obalu, bez prikrášlenia. Nedalo sa to nejak vylepšiť. Usúdil som, že najlepšie bude keď sa s ním budem baviť priamo a na rovinu, ide nám všetkým o krk, na tom sa nedá nič prikrášliť.
"Čo prosím?" Alexa sa na mňa prekvapene pozrela. Ivarovi sa nadvihlo obočie do neuveriteľných výšin. Potom ale zvážnel. Vrásky sa mu na tvári prehĺbili a obočie sa mu zrazilo k sebe.
"Prečo?" Opýtal sa a tvárou sa otočil smerom k Yen.
"Potrebujeme pomoc." Odpovedala mu.
"S čím."
"Je to ťažké vysvetliť."
"Yennet!" Oslovil ju prísne. "Knižnica a knihy v nej, jej kúzla a tajomstvá sú prísne tajné. Nik nemá právo do nich nahliadnuť, pokiaľ nie je majstrom v našom ráde."
"Ale to ty si." Odpovedala mu.
"Ale vy nie! Nikto z vás nie je! Nie! Niečo také nepovolím!"
"Ivar." Oslovil som ho. "Skutočne potrebujeme pomoc."
"Čo by mohlo byť tak závažné aby ste mohli žiadať o niečo také! Veľmi dobre vieš, Ridvan že siahať na to na čo nemáš je nebezpečné. Zvitky a knihy ta sú staršie než my všetci dohromady, sú tam kúzla o ktorých vy nemáte ani tušenie, dať vám k nim prístup by nie len že narušilo všetky pravidla, ale postavilo by vás to na veľmi tenkú hranu. Pravidla…"
"Aké pravidla?" Oboril som sa na neho.
"Prosím?"
"O akých pravidlách tu hovoríš?!"
"Zákony rádu sú nemenné. Dokým stojí posledný z nás."
"Chceš povedať posledný hlupák."
"Ako sa opovažuješ?!"
"Rád je dávno preč, pravidla ktorými sa riadil sú preč spoločne s ním."
"A ak si dobre spomínam, si jeden z nich ktorý sa k tomu pričinili." Ivar na mňa ukázal prstom. V miestnosti by v tom momente bolo počuť dopadnúť na zem špendlík.
"Skutočne? Ja si to pamätám trochu inak." Ivar sa prudko postavil zo stoličky.
"Ja som tu! A dokým dýcham, nikto z vás do tej knižnice nevkročí!"
"Za cenu toho že nás to všetkých bude stáť život."
"Tak BUDIŠ!" Prudko sa otočil a odkrivkal preč.
Prevrátil som oči.

"Och, ako mi len chýbali tie vaše hádky." Vzdychla si Alexa a v hlase mala viac spokojnosti ako by som čakal. Pozrel som sa na ňu a nadvihol som obočie. "Je to ako by som bola doma. Ešte mi tu chýba Boris ktorý pridáva olej do ohňa a bolo by to úplne dokonalé." Prevrátil som oči. "Netvár sa Ridvan, nebola to večera bez toho aby ste si vy dvaja neskočili do vlasov, čakal si, že dnešný deň bude iný."
"Teraz ide o trochu viac."
"A o čo ide Ridvan?" Pozrela sa na nás všetkých a rozhodila rukami aby nás prinútila jej niečo povedať.
"Niečo napadlo sever." Povedal nakoniec Peter.
"Prosím?" Opýtala sa Alex a pozrela sa na neho.
"Niečo napadlo sever, nevieme čo. Na to sa snažíme prísť." Odpovedal jej.
"Niečo napadlo sever." Zopakovala po ňom Alex a pozrela sa na mňa. "A ani jeden z vás nevie čo je to." Prikývli sme, všetci traja úplne svorne.
"Nikdy som to nevidel."

"Čo si nikdy nevidel?" Ozval sa Ivarov hlas zo zadných dverí a počul som ako jeho kroky zas smerujú k nám.
Teraz bol tón jeho hlasu iný. Zdalo sa že sme ho konečne zaujali. Povedať mu však, že to je veľké čierne niečo, mi prišlo nezmyselné. Preto som sa otočil na Yennet.
"Vyzeralo to ako veľká pohybujúca sa hmota. Nemalo to formu, len to proste bolo. Ako by sa to vznášalo nad zemou, nezanechávalo to žiadnu stopu a pohybovalo rýchlejšie než čokoľvek čo som doteraz videl. Mal som problém to vidieť, keď s tým Ridvan bojoval." Ozval sa Peter. "A bolo to agresívne, útočné. Skoro to zabilo Ridvana a vlastne nás všetkých." Uvedomil som si, že Peter bol jediný, ktorý to videl z diaľky. Okrem Druidna, ani ten dokonca nemal tak dobrú šancu, si to prehliadnuť ako on. Doteraz mi to nedošlo a on nič nepovedal. "Ako by to z nás vysávalo energiu." Dokončil a pozrel sa na mňa. Pousmial sa keď videl môj výraz.
Ivar pristúpil ešte bližšie k nám a potom zastal. Naklonený zvláštne do strany. Jeho pohľad bol temný, zamyslený.
"Musí to vidieť." Povedal nakoniec a natiahol ruku.
"Neukážem vám to." Povedala Yennet potichu a pristúpila k nemu.
"Ale ukážem vám niečo iné." Vzala mu ruku a položila si ju na miesto kde mala jazvu. Žiadne zranenie tam nemala, tým som si bol istý. Po bodnutí jej ostala len malá jazva, ale zdá sa že za tým bolo viac než moje oči mohli vidieť.
Videl som ako ju myklo a v tom momente od nej Ivar prudko odtiahol ruku. Otočil sa na stranu a dych sa mu zrýchlil.
"My potrebujeme pomoc majster." Povedala Yen potichu a urobila krok k nemu. "Dobre viete, že som jedna z mála ktorá dokáže prečítať staré knihy."
"Tie knihy ťa môžu stáť život Yen, dobre vieš, čo neskúsenosť dokáže, ako veľmi rýchlo dokáže zabiť."
"Viem, ale mne už nie je dvadsať." Nadvihol som obe obočia a ostal som sa pozerať na Yennet. Kútikom oka sa na mňa pozrela a zachytila môj zvedavý pohľad. Túto časť jej príbehu si veľmi rád vypočujem, keď na to bude vhodná príležitosť.
"Je to veľmi temná mágia, to čo ti spôsobilo zranenie." Povedal potichu, jeho hlas bol zastretý, znel temne. "Aj keď nemáš na tele jazvu stopa ostáva s tebou. Vidím ju, je okolo teba." Zameral sa na Yennet. "Neviem čo je to, ale má to veľkú silu."
"Áno to má."
"Ľudí, ktorých to zasiahlo to pripravilo spôsobom akým som doteraz nepoznal. Ako by sa ich telá premenili na prach." Spomenul som si na koňa, ktorý ležal mŕtvi v stajni, na jeho telo z ktorého neostalo nič, len zvláštna hmota. Bez krvi, alebo iných známok toho, že kedysi to bola chodiaca bytosť s dýchajúcimi pľúcami a bijúcim srdcom.
Ivar sa zamračil ešte viac.
"Premyslím si to." Povedal nakoniec.
"Ivar!" Oslovil som ho. Nemal som na tieto nezmysli čas.
"Povedal som." Nadýchol sa. "Že si to premyslím." Pomalým krokom odišiel a nás tam nechal čakať v mrazivom tichu.

"To čo opisuješ, znie…" Ozvala sa nakoniec Alexa a pozrela sa na nás troch. "Nevidela som nič také." Otočila sa na mňa. "V žiadnej budúcnosti."
"Ako ďaleko do budúcnosti môžeš vidieť?" Opýtala sa jej Yennet, bolo to prvý krát čo na ňu prehovorila priamo.
"Ako ďaleko je potreba." Odpovedala jej Alexa a narovnala sa v ramenách. "Ale väčšinou je to spojené s osobou, alebo miestom. Pozerať sa do budúcnosti niekomu o kom som nikdy nepočula nedokážem. A neprichádza to na povel."
"Škoda."
"Áno." Vzdychol som si a pozrel som sa na Petra. Ten al stále pohľad uprený smerom k miestu kde sa Ivar stratil z nášho dohľadu. Asi ucítil, že sa na neho pozerám, pretože sa ku mne otočil. Mal potemnelé oči, prísny pohľad.
"Prečo to nechce povoliť?" Opýtal sa ma a kývol hlavou.
"Je to stará generácia." Odpovedal som mu. "Drží sa pravidiel."
"Aj za cenu toho, že to ohrozuje toľko ľudí?"
"Ivar nie je hlúpi." Zapojil sa do toho Nathan. "Aj keď má svoj vek a občas sa chová ako starý páprda, vie čo robí. Pravidla v ráde boli ustanovené z nejakého dôvodu. Nie sú tam ukryté žiadne drahé kamene ani zlato, ale informácie, knihy a kúzla. Mágia, ktorá by sa nemala niektorých ľuďom dostať do rúk."
"Mladý a koľko má v sebe rozumu!" Ozvala sa Alexa a premeriala si svojho syna.
"Má pravdu." Odpovedala Yennet. "Niektoré veci musia ostať skryté pred očami tých, ktorí na to nie sú pripravení."
"Zdá sa že hovoríš z vlastnej skúsenosti." Odfrkla si Alexa.
"Hovorím."
"Vlastná blbosť sa nevypláca čo?" Ich pohľady sa stretli. Cítil som ako ma z toho zamrazilo. Bolo lepšie tie dve od seba oddeliť, pretože si ešte skočia do vlasov.
Videl som ako sa Peter pobavene zasial a pokrútil hlavou.
"Yennet." Oslovil som ju. Otočila ku mne tvár. Pery mala pevne zopnuté a na čele mala dve vrásky, tie tam boli len vtedy, keď jej niečo skutočne žralo nervy.
"Poď." Povedal som a kývol som jej smerom ku dverám. Narovnala sa a bez toho aby mi niečo odsekla poslúchla, čo ma popravde veľmi prekvapilo.
Keď sme prechádzali okolo Alexy, videl som kútikom oka ako otvorila ústa a chcela niečo povedať. No než to stihla Nathan jej položil ruku na plece a tým odpútal jej pozornosť. Určite chcela vypustiť ďalšiu uštipačnú poznámku o ktorú nikto nestál.


Vyviedol som Yennet z hradu a nechal som ťažké dvere aby za nami udreli.
"Nemusel si to robiť." Odsekla Yennet a pozrela sa na mňa s pomerne urazeným výrazom na tvári.
"Prosím ťa nehundry a poď!" Kývol som jej aby ma nasledovala, no ona ostala stáť.
"Namiesto toho aby som sa pozeral na štyri steny a čakal na spasenie sa chem prejsť, napadlo ma že radšej budeš tráviť čas so mnou ako tam. Ale ak som sa mýlil, tak prosím." Ukázal som rukou na dvere a čakal som ako sa nakoniec Yennet rozhodne. Samozrejme, že sa neotočila späť.

Viedol som ju za hrad a jeho hradby. Namiesto toho aby sme zišli dole k jazeru, začali sme stúpať po kopci.
Les, ktorý obkolesoval hrad bol pustý a veľmi tichý. Nie pretože by v okolí nebolo dostato zveri, ale pretože všetko živé bolo zalezené niekde v teple. Aj napriek tomu, že po snehu tu nebolo ani počuť vzduch bol chladný.
Yennet kráčala bez jediného slova za mnou. Bol som prekvapený, že po pár krokoch do kopca nezačala frflať.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama