XIV. Kapitola - O krvi a víne časť 2.

11. dubna 2018 v 8:50 | Kelly145 |  O krvi a víne


Miesto, kam sme merili bola malá lúka schovaná medzi stromami. Vlastne ani to nebola lúka, len niekoľko metrov dlhé miesto na okraji skaly, na ktorom nerástli žiadne stromy a prekvapujúco bolo takmer celé pokryté trávou a nie pevným bielym kameňom, ktorý tvoril horu okolo nás.
Z tohto miesta bol výhľad na hrad a celé údolie pod nami. Fúkal tam vietor, nebolo nikde kde sa pred ním schovať. Okrem balvanu, ktorý pravdepodobne spadol zo skaly tíčiacou sa nad našimi hlavami.

Yennet sa postavila kúsok odo mňa, takmer na okraj priepasti.
"Páči?" Opýtal som sa jej a prešiel som vedľa nej.
"Veľmi." Odpovedala spokojne. "Ale mohla som nás sem premiestniť."
"Nemohla."
"Prečo?"
"Pretože po vlastných si to užiješ o niečo viac." Posadil som sa na zem vedľa nej a čakal som dokým urobí to isté.
"Toto miesto má v sebe veľké čaro." Povedala keď sa konečne posadila. Plecia mala spustené a uvoľnené.
"To má." Odpovedal som jej a pozrel som sa na hrad. Stále mal v sebe majestátnosť, aj keď z neho z väčšiny ostala už len ruina. Kedysi sa tiahol ešte viac do strán. Zo strážnych veží a malých domov kde bývali naši velitelia a ľudia, ktorí sa starali o hrad popri jazere však neostalo nič čo by som mohol vidieť voľným okom, predpokladá, že ich ruiny ale stále stoja.
"Koľko dievčat si sem priviedol aby si sa im zapáčil?" Opýtala sa ma a pozrela sa na mňa cez plece.
"Nikoho." Odpovedal som jej.
"Klamár."
"Nie vážne. Na dievčatá tu platili iné manévre." Pousmial som sa. "Navyše to s nimi nebolo tak zložité."
"Chceš tým povedať čo?"
"Nič."
"Že som komplikovaná?"
"Bola by si hlúpa ak by si o sebe tvrdila opak Yen. A pre mňa by to nebolo tak zaujímavé." Pousmiala sa a zabodla do mňa tie modré oči.
"Vieš o tom, že som nikdy nestretla nikoho kto by ma dokázal zviesť a uraziť jedným dychom?"
"Na to treba mať talent." Rozhodil som ruky do strán a zatváril som sa ako najväčší svätec, ktorý kráča po tejto zemi.
"V skutku." Pousmial som sa. Namiesto toho aby som otočil tvár niekde inde, ostal som sa pozerať na ňu a ona na mňa. Bol to krátky moment, kedy sme obaja premýšľali nad tou istou otázkou. "Čo to do pekla robím?"

"Povieš mi ako si sa spoznala s Ivarom?" Opýtal som sa a tým som prerušil ticho.
"Možno." Prevrátil som oči dohora a pozrel som sa konečne niekde inde ako na ňu.
"Ivar ma trénoval." Povedala nakoniec. Šokovane som k nej otočil hlavu.
"Prosím?" Yennet stisla pery k sebe a rýcho si premerala moju tvár.
"Moja mama." Nadýchla sa. "Moja mama patrila k jednéu rádu čarodejníc, sídlo mali blízko elfských hraníc. Môj otec, jeho meno nepoznám, ani som sa k nemu nikdy nedopátrala bol členom Rádu Nepoškvrnených." Obočie sa mi možno až stratilo z čela, tak vysoko som ho vytiahol, keď vyslovila túto vetu.
"Robíš si srandu však?"
"Nie." Odpovedala smrteľne vážne. Vzdychla si. "Vyrastala som v jeden osade neďaleko veľkých jazier. Nebola to žiadna sláva, tí ľudia čo sa o mňa starali nemali veľa, navyše mali svoje vlastné deti. Nikdy som nechápala, prečo sa ku mne chovajú inak ako ku ostatným mojim súrodencom. Neboli zlí, ale nikdy. Ako to mám povedať… nikdy tam nebola tá práva rodičovská láska, teda aspoň nie taká ako si predstavujem, že by mala byť.
V jeden moment som pochopila, že som iná.

Nebola som jedné dieťa v rodine, ktoré dokázalo hýbať vecami okolo seba, alebo prinútiť kvety aby sa otvárali a zatvárali, ale proste časom to neustávalo skôr sa to zhoršovalo, teda moja sila sa stávala neovládateľnou. Bola som malá keď ma otec- teda ten muž čo sa o mňa staral proste posadil na loď a poslal ma preč. Pristála som v meste kde som nikoho nepoznala, nikto nehovoril jazykom a ako ja a popravde bolo každému jedno že sa nejaké decko potuluje ulicou.
Ako som ti povedala vtedy, raz. Vzala si ma k sebe jedna žena, ktorá… no nazvala by som ju ježibabou. Vieš človek, ktorý skutočne nemá magické schopnosti od prirodzenia, ako čarodejníci, ale predsa sa ich dokázal naučiť a využívať.

Pomáhala ľuďom, miešala nápoje, liečila zvieratá. Jednoduché úkony, obyčajné. Len že nejak mi to nestačilo. Chcela som vedieť viac. Moju matku som stretla náhodou. Chcela som sa dostať do Al Shannu, tá veľká škola pre mágov, ale ako žena, mladé dievča som samozrejme nemala šancu." Pousmiala sa. "Al Shannu bola postavená v strede mesta na Juhu, bol si tam niekedy?" Pokrútil som hlavou.

"Magické miesto, pre dievča zo severu to bolo ako kráčanie po raji." Pousmiala sa. "Boli tam všetky rasy, obchody a zvieratá. Povedala som si, že ak nebudem môcť študovať, tak aspoň k tomu miestu budem čo najbližšie. Chcela som sa zamestnať v kuchyni, napadlo ma že by som sa mohla tajne vykradnúť do knižnice a tam študovať sama." Zasmiala sa. "Bože bola som riadne hlúpa čo. To som mala tak štrnásť!" Pokrútila hlavou a potom sa jej pohľad na moment niekde stratil.
"Stretla som tam mamu." Povedala nakoniec a otočila sa na mňa. "Teda skôr by som povedala, že ona stretla mňa. Zbadala ma a vedela, že som to ja. Podobali sme sa, mali sme podobné oči, navyše, myslím si že a nikdy neprestala jedným očkom sledovať." Vzdychla si. "Povedala, že sa ma musela vzdať, schovať ma niekde kde ma nik nenájde. Pretože vzťah jej a môjho otca nebol povolený, nie to ešte dieťa. Kombinácia Nepoškvrneného a čarodejnice… aj teraz by to vzbudzovalo pohoršenie." preto sa ma včera pýtala, či sme mohli mať deti?

"A moja mama ma zoznámila s Ivarom. Učila som sa nie len mágiu mojej rasy, pretože som viac čarodejník ako Nepoškvrnená, ale mám talent daný z oboch strán. To sa mi vypomstilo." Zakrúžila si prstom okolo očí. "Toto sa mi nestalo samé od seba, prirodzene som mala hnedé očí. Dostala som sa ku kúzlam s ktorými som sa nemala zahrávať a môžem byť rada, že to dopadlo, len tým že sa mi zmenila farba očí na toto divné čúdo, ktoré tam teraz mám." Zasmiala sa. "A to už som na tom dobre pred tým boli fialové."
"Tak, že to tým Ivar myslel."
"Áno."
"Čo sa stalo s tvojou mamou?"
"Neviem. Odišla som na Charlesov dvor, jeho manželka si okolo seba držala veľmi šikovnú skupinu čarodejníc." Nadvihol som obočie. "Po prevrate som o nej nepočula a to je dlhá doba. Neviem či je mŕtva, alebo sa len zašila pod zem ako vlastne všetci, ktorý niekedy mali niečo spoločné z bývalím režimom. Každopádne všetky moje pokusy ju nájsť skončili neúspechom a tak som prestala hľadať."

Pozrela sa na mňa. Neklamala, vedel som to.
Odkrytie minulosti nebolo jednoduché. To sme si vždy nechávali pre seba, pretože tam bolo veľa rán, ktoré stále krvácali, keď sme ich odokryli. Preto zdôveriť sa mi s niečim takým, úprimne, skutočne niečo znamenalo.

"Som rád, že si mi to povedala." Povedal som.
"A ja som rada, že to vieš."



 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | Web | 12. dubna 2018 v 21:31 | Reagovat

No táto kapitola bola úžasná. Ja neviem ten Ivar... tá postava sa mi strašne páči. A Yenn som rada, že som sa dozvedela aj niečo nové o nej. Super kapča!

2 Sandy Sandy | 3. května 2018 v 20:48 | Reagovat

Tiež sa teším, že sme sa dozvedeli čosi nové o Yen :-). Idem ďalej!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama