16. XVI. Kapitola - O krvi a víne (časť 1.)

11. května 2018 v 16:43 | Kelly145 |  O krvi a víne

16. Kapitola



Yennet si nervózne prehliadla obal knihy.
"Čo je to?" Opýtala sa jej Alexa.
"Cítim to." Povedala potichu Yennet a zhlboka sa nadýchla. Zas pristúpila bližšie ku stolu a neisto sa na mňa pozrela.
"Čo?" Opýtala sa Alexam No
Yennet jej na otázku neodpovedala, jej pozornosť bola upriamená len na knihu. V očiach mala zvláštny výraz. Zdalo sa ako by sa ich modrá farba zvýraznila o ničo viac.

Kniha bola zameraná na démonov. Druhy aké som pred tým nikde nevidel ani som o nich nepočul tak, že som začínal mať predstavu o tom s čím bojujeme, aj keď idea toho, že by to bol len démon, mi stále pripadala nepravdepodobná. Aj keď niečo ako LEN démon neexistuje, sú to jedny z najnebezpečnejších stvorení na zemi je ich ťažko zabiť, väčšinou k tomu potrebujete veľmi silnú mágiu a aj to vám negarantuje, že stretnutie prežijete.

Keď Yennet otočila jednu stránku zamrazilo ma. Cítil som ako mi zimomriavky prešli celým telom, na chrbte a krku sa mi postavili všetky chlpy a na moment som v sebe mal zas ten zvláštny pocit, ako vtedy keď som sa prvý krát prebral v postelie v hrade, ako by sa na mňa niečo na malú sekundu prisalo a snažilo sa mi to zobrať všetku energiu.
Trvalo to len do momentu, dokým list strany nedopadol k ostatným, ale aj ten zlomok sekundy, bol extrémne neprijémny.
Navyše som nebol jediný kto niečo také pocítil. Yennet a Peter na tom boli rovnako. Pozreli se sa jeden na druhého.

Cítil som že sa mi uľavilo, pretože som vedel, že stránka na ktorú sa pozerám nám konečne prezradí niečo viac. A zároveň mi vnútro zovrelo, pretože som vedel, že to na čo sa pozerám nie je nič dobré.
"Do pekla, toto snáď nie je možné!" Zvolala Yennet. Na strane nebola napísaná ani jedna čiarka, bola úplne prázdna a aj keď kniha bola hrubá, tak žiadna iná strana nebola zapísaná.
"Zo mňa si už fakt niekto robí srandu." Povedal Peter. "Prázdne stránky? Vážne?"
"Nie sú prázdne." Povedala Yennet. "Len ich prečítanie má určité podmienky."
"Ako napríklad?" Opýtal sa Nathan.
"Hodinu, čas, dobu, miesto vyber si." Vymenoval som mu to. Veľmi som sa snažil neklesať na duchu, ale toto bolo veľa už aj na mňa.

"Ako na to prídeme?"
"Mala by byť k tomu niekde nejaká pomôcka." Povedala Alexa.
"Na to sa vykašlem nemám na to čas!" Zvolala Yennet.
"Čo chceš urobiť?" Ozval sa Ivar.
"Ja?" Zasmiala sa Yennet. "Ja nič!" Prešla ponad knihou rukou z ktorej jej svietilo jasne modré svetlo a vzduch okolo nás zas zavoňal po lesných plodoch.

Stránke sa nič nestalo. "Nemám šancu to prelomiť a aj kebyže sa o to pokúsim je možné, že ohrozím knihu, je možné že by sa zničila. Ale nemám čas na to aby som lúštila nejaký kód."
"Tak že čo?" Opýtal som sa.
"Vezmeme ju k Elfom." Povedala Yennet s veľmi otráveným tónom. Na čo sa Ivar pobavene zasmial. "V chráme Luny je oltár, ak je jedno miesto kde sa toto bude dať prečítať tak je to tam."
"Prečo práve tam?" Opýtal sa Peter.
"Pretože Elfovia sú sebecký hajzli." Odfrkla Yennet. "Je to miesto nabité mágiou, dá sa z nej čerpať, tak že okrem toho, že kúzla ktorých je tá miestnosť pomáhajú lúštiť dokumenty ako je tento, tak sa z ich magickej energie dá čerpať."
"Ja som strašne dúfal, že nebudeme musieť ísť za Elfami." Poznamenal som potichu.
"A predsa!" Yennet rozhodila ruky a prevrátila oči. Pozrela sa na Ivara a pomaly sa nadýchla. "Dúfam, že nemáte problém s tým, že si tu knihu vezmem."
Ivar sa na chvíľu zamračil a pozrel sa na mňa. "Nie." Povedal pomerne rázne a potom sa zas posadil do svojho kresla.
"Ale pochybujem, že Kráľ s Kráľovnou vám dovolia priniesť do ich najposvätnejšieho chrámu démonickú knihu z ktorej sa môže stať bohvie čo, po otvorení tých stránok pod svetlom mesiaca." Yennet sa zas pozrela na mňa.
"Tak ich budeme musieť veľmi naliehavo presvedčiť." Povedala rozhodne. "Odhádzame okamžite a ideme portálom."
"Súhlasím." Prikývol som.
"Nič v zlom." Zastavila nás Alexa. "Ale pred tým než sa obaja rozhodnete skočiť cez dieru v priestore bežte si dať jeden poriadny kúpeľ, pretože takto vás elfovia akurát tak vyhodia cez mestské brány."
"Podtrhne to ich dôležitosť." Poznamenal Peter.
"Ty s nami nejdeš?" Opýtal som sa prekvapene a otočil som sa na neho.
"Nie nejdem, myslím si, že tu budem o niečo užitočnejší. Čo ak tam bude len ďalší odkaz a nič viac. Navyše s vami dvoma hrdličkami sa cestuje ťažko, cítim sa odsunutý." Videl som nadšenie v jeho očiach. Bol som na neho hrdý, prišiel na to. Dostal nás bližšie než ktokoľvek iný, navyše nestrácal svoj humor aj keď sa tri dni neumýval a poriadne sa nevyspal.
Všetci sme boli nadšení, mizéria posledných pár dní, čo sme sa trmácali cez krajinu a snažili sa uvariť niečo z ničoho, bolo skutočne povzbudzujúce mať pred sebou ďalší nový cieľ.
"Teda pokiaľ by ste ma nechceli pribrať." Pozrel sa na Yennet, ktorá nadvihla oči od knihy a jedno obočie jej vystrelilo dohora. "Mňa by si nezvládol miláčik!" Žmurkla na neho.
"Nevie, kto s kým by mal problém, ale to nemôžeme Ridvanovi urobiť!"


****

Do Elfskej ríše sa nedalo premiestniť priamo, bola chránená tak ako väčšina kráľovstiev.
Portál, ktorým sme prešli nás zaviedol na okraj obrovského starého lesa, ktorý ohraničoval hranicu medzi Elfskou ríšou a kráľovstvom.
Bolo to tiché miesto, k hraniciam sa veľa ľudí neodvážilo priblížiť, Elfovia aj keď neboli vyslovene nepriateľský, veľmi jasne dávali všetkým najavo kde si myslia, že je ich miesto. Bol to národ, ktorý sa pýšil svojou ineligenciou a krásou. Boli to schopný mágovia, bojovníci a liečitelia v mnohom neprekonateľný a vedeli to.

"Si v poriadku?" Opýtala sa ma Yennet v momente keď som sa dotkol nohami zeme a portál sa za mnou zatvoril.
Prikývol som a prehodil som si koženú tašku, ktorú som mal na pleci dopredu aby som rukou skontroloval, či v nej stále je cenný náklad, ktorý sme zo sebou odniesli.
Je známe, že veľa magických predmetov sa nedá vyniesť z miestnosti nie to ešte teleportovať, ale aspoň v niečom sme mali šťastie a kniha bola na svojom mieste.
"Áno som." Odpovedal som jej a pribehol som k nej s pohľadom upreným na vysoké stromy, ktoré vyzerali ako by ich niekto namaľoval. Ten efekt bol spôsobený stenou, ktorá chránila elfské kráľovstvo.
Pre človeka, by bola neviditeľná úplne. Bola to ako tenulinká bublina.
"Tak poďme, nech to máme rýchlo za sebou." Povedala potichu Yennet a vystrela ruku pred seba. Z dlane jej vyšlo svetlo, ktoré keď ožiarilo štít vytvorilo v ňom malý priechod, ktorým som mohol prejsť.

Nie len farby lesa sa zmenili keď som doň vošiel, aj vzduch voňal inak, nejak čerstvejšie, čistejšie.

"Vytvorím portál čo najbližšie k mestu."
"Dobre."
Keď už ste boli za hranicami, mohli ste sa premiestňovať ľubovolne. Preto vzdialenosť, ktorú by sme prechádzali normálne niekoľko dní, sme zdolali za pár sekúnd.

Ocitli sme sa na okraji strmého svahu, ktorého sme mali priamy výhľad na celé hlavné mesto Elfskej ríše Al' Asebel. Sofistikovane bolo zabudované v hlbokej kotline, obklopenej lesom. Jeho stredom pretekala tenká rieka.
Musel som uznať, nech som Elfov akokoľvek nemal rád, ich architektúra bola jedna z najúchvatnejších aké som kedy videl. Biele budovy s farebnými sklami v oknách, plno oblúkov a stĺpov vyzerali jemne a ľahko, aj keď na sebe držali neskutočnú váhu. Aj napriek tomu, že mesto bolo pomerne veľké a žilo v ňom veľa ľudí, vyzeralo čisto, nie ako niektoré veľké ľudské está, kde je na uliciach viac odpadkov než podlahy.
Navyše mesto bolo tak dokonale vsadené do prírody naokolo, že vyzeralo ako by vyrástlo spoločne s lesom, ktorý ho chránil.

"Šikovná." Povedal som potichu a pozrel som sa kútikom oka na Yennet. Jej výraz sa dal pomenovať jedným slovom a to otrávený, veľmi otrávený.

V lese za nami som začul nejaký pohyb, vedel som, že do kráľovstva nebudeme môcť prísť bez toho aby si toho niekto všimol, ale že nás objavia takto rýchlo, som nečakal.
Otočil som sa za zvukom, ktorý znel ako keby sa vietor pohrával s lístím, ktoré padlo na zem zo stromov, ale bola v ňom pravidelnosť, ten, kto nevie čo počuje, by si v živote nepomyslel, že to sú kroky.
"Pôjdeme…" Povedala Yennet potichu ale zastavil som ju zdvihnutou rukou.
"Nie." Povedal som rázne a kývol som jej hlavou smerom k lesu. Yennet sa otočila a pozrela sa medzi stromy.
Vysoká postava sa k nám pomaly blížila cez les. Bol to muž oblečený v striebornej kráľovskej zbroji. Aj napriek tomu, že som bol pomerne vysoký, on ma ešte o niekoľko centimetrov prekonal. Mal dlhé biele vlasy zopnuté pevne do copu. Mal ostré rysi tváre, pleť na muža neprirodzene hladkú, oči mali jasne jantárovú farbu a neprestali sa na mňa pozerať po celý čas.
Poznal som toho muža, stretli sme sa už niekoľko krát. Bol to veliteľ kráľovskej gardy.
"Marhas da z'lu." Pozdravil ma. Znamenalo to niečo ako vítaj návštevník.
"Taktiež ťa zdravím Klaem." Odpovedal som mu v Spoločnom jazyku, elfský jazyk som nepoužil už nejaký ten čas. Oslovil som ho menom, čo by bolo považované za veľkú neúctu, kebyže sa nepoznáme. Elfovia, viac ako ktokoľvek iný dbali na správne oslovovanie. V zásade sa oslovovali titulmi, alebo prezývkami, ktoré si získali časom, za pomoci svojich schopností. Meno ako také bolo určené, len pre najbližších známych.
"Ridvan." Prezrel si ma od hlavy k pätám. Jeho pohľad sa za tie roky nezmenil, stále v ňom bolo niečo čo ma neskutočne rozčuľovalo.
"Zirael." Oslovil Yennet a uklonil trochu hlavu na stranu, v rámci slušnosti. Zir znamenalo modré, a Ael bol čarodejník. Tak že, jej oslovenie bolo Modrá čarodejnica.
"Rada vás opäť vidím kapitán." Odpovedala mu Yennet.
Klaem si nás oboch znovu premeral potom sa pozrel okolo seba a kývol rukou smerom dole.
Ukazoval svojim ľuďom, že nie sme nebezpečný a že nás nemusia na mieste zabíjať.
"Poďte." Kývol rukou aby sme šli za ním, samozrejme sme obaja poslúchli.
Kráčali sme dolu, k mestu.
Klaem sa nás cestou neopýtal ani jednu otázku, elfovia neboli známi tým, že by sa radi rozprávali.

V meste bolo veľa ľudí, rovnako ako ľudská rasa aj tá elfská mala veľa podôb. Nelíšili sa len farbou vlasov a očí, ale tiež výzorom tváre a v obliekaní.
V hlavnom meste bola zmes všetkých rás a druhov, bolo to miesto pre mnohých posledné útočisko. Verím že teraz je v ňom viac mágov ako kedykoľvek pred tým, ale aj napriek tomu som spozoroval, že sa niečo deje.
Na uliciach hrala hudba, v krčmách bolo počuť hlučnú vravu a všade voňalo jedlo.
"Oslavuje sa niečo?" Opýtal som sa potichu. Vedel som, že Klaem ma počuje.
"Áno." Odpovedal potichu. Čakal som trochu obšírnejšiu odpoveď, ale predpokladal som, že sa jej nedočkám.
Palác bol vyššie než ostatné budovy, jeho veľkosť bola ohromujúca. Rôzne odtiene modrej a zelenej skiel okien dodávali jasne bielym kameňom, z ktorých bol palác postavený magický nádych. Bol tvorený skôr z menších budov a obidiel, ktoré boli medzi sebou pospájané mostami. Hlavná budova, veľká sála v samom strede bola korunovačná miestnosť, každá slávnosť ktorá sa kedy konala na hrade bola tam.
Na severnej strane boli komnaty kráľovskej rodiny. Kráľ s Kráľovnou mali tri deti. Na elfov veľmi neobvyklí počet, väčšina párov má jedno maximálne dve deti. Ale to by to nebola kráľovská rodina, kebyže niečim nie je výnimočná.
Musel som uznať, že som sa cítil ako by som na moment vkročil od iného sveta.

Klaem nás previedol cez nádvorie, naša prítomnosť upútala pozornosť nejedných očí, ale nikto nám ju nevenoval dlhšie ako niekoľko sekúnd.
Keď sme vošli do hradu prešli sme cez niekoľko chodieb, ktoré tvorila len strecha a bol z nich výhľad na nespočetné nádvoria hradu.
Našu krátku cestu sme zakončili v malej sále s vysokými stropmi, kde okrem pár stolíkov s kvetmi nebolo vôbec nič.
"Ospravedlňte ma." Klaem sa na nás otočil. "Počkajte tu." Povedal zas mierne uklonil hlavu a potom sa z miestnosti rýchlo vytratil.
"No." Vzdychla si Yennet a pozrela sa okolo seba. "Nečaká nás žiadne veľké uvítanie."
"Čakala si nejaké uvítanie?" Opýtal som sa pobavene.
"Nie." Pousmiala sa. "Skôr som čakala, že nás zatvoria do väzenia. Poznajú nás oboch, ty a ja? Zvláštna kombinácia, určite je polovička hradu na nohách a snažia sa prísť na to, prečo sme tu. A ešte k tomu prečo sme tu spolu."
"Myslíš si, že ich to až tak trápi?"
"Áno, myslím si to."
"Myslíš si, že nevedia čo sa deje na severe?"
"Áno myslím si, že to nevedia. Aj kebyže im Crach pošle správu o tom, čo sa deje myslí si, že by ju ani neprečítali a zahodili, dobre vieš aký sú…"
"Ak by sme obdržali nejakú správu verím, že by som ju prečítal a prečítal by som si ju pozorne." Ten hlas som počul len pár krát v živote, nečakal som, že ho budem počuť ešte niekedy.
Vo dverách z ktorých pred niekoľkými minútami vyšiel Klaem stál samotný kráľ. Muž s ktorým som mal česť pred mnohými mnohými rokmi.
Nečakal som, že za nami príde. Nečakal som, že to bude v miestnosti ako je táto. Bez žiadnych veľkých ceremónií a pomerne neformálne.

Uklonil som sa, bol som prekvapený, že aj Yennet sklonila svoju hlavu na pozdrav. Keď som sa narovnal videl, som že je rovnako zmätená a vyvedená z miery ako ja.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sandy Sandy | 13. května 2018 v 12:22 | Reagovat

Takže Elfovia, na toto sa celkom teším, mám rada príbehy s nimi :-).
Zaujímalo by ma mimochodom, či máš v hlave už presnú predstavu celého príbehu, ako sa bude vyvíjať a ako skončí, alebo to proste nechávaš len tak plynúť počas toho, ako píšeš?

2 kelly145 kelly145 | 14. května 2018 v 16:33 | Reagovat

[1]: Mám predstavu cieľa ku ktorému sa chcem dostať, ale často krát ma napadne a toto by som tam ešte mohla dať, alebo musím urobiť toto aby sa potom vysvetlilo tamto :D tak že je to v tej mojej hlave pomotané, ale viem ako to skončí

3 Kristen Kristen | Web | 16. května 2018 v 15:52 | Reagovat

Och Elfovia :) Super!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama