16. XVI. Kapitola - O krvi a víne (časť 2.)

11. května 2018 v 16:44 | Kelly145 |  O krvi a víne

16 Kapitola 2 časť


Elfský kráľ bol vysoký statný muž. Jeho vek sa na tvári prejavil len niekoľkými vráskami. Vlasy mal zopnuté do niekoľkých vrkočov. Krátke ale špicaté uši sa mu jemne klenuli do strán. Väčšinou chodil oblečený v dlhej striebornej róbe, teraz mal na sebe len tuniku, nohavice a hnedé kožené topánky.
Vlastne jedná vec, ktorú mal na sebe odpovedala jeho postaveniu bol prsteň s kráľovskou pečaťou, ktorý bol jediný svojho druhu.
Ruky zopnuté a držal si ich pred sebou.
Pohľadom si ma pozorne premeral.
"Dlho sme sa nevideli De'arme." Čo znamenalo v Čierny bojovník- v časoch keď sme sa videli som nosieval čiernu uniformu, alebo brnenie. "Popravde som si myslel, že ste to neprežili." Mal veľmi nízko položený hlas, ale nebol neprijemny. Otočil sa na Yennet, vymenili si jeden dlhý pohľad a nakoniec povedal. "Aj vás Zirael, je to dlho čo ste opustili naše mesto." Prešiel pred nás, samozrejme si držal úctyhodnú vzdialenosť.
"Čo vás privádza?" Opýtal sa priamo. S Yennet sme si vymenili rýchli pohľad, ako by sme sa chceli dohodnúť, kto začne hovoriť prvý, prekvapivo som to bol ja a nie ona.
"Prišli sme so správou a žiadosťou."
"Samozrejme." Jeden kútik sa mu nadvihol. Nadýchol sa, že ešte niečo povie, ale nakoniec ma nechal rozprávať.
"Pred niekoľkými týždňami sa na severe objavila…"
"Dosť." Zastavil ma a zdvihol ruku. "Nechcem po vás aby ste plytvali mojim časom, chcem aby ste mi povedali, prečo ste se prišli." Musel som si zahryznúť do jazyka aby som po ňom v tom momente nevyštekol niečo čo by som veľmi ľutoval. Toto je strana elfov, ktorú neznášam, myslia si, že ich svet je ten najdôležitejší a nič čo sa deje mimo neho ich nezaujíma a dokonca tým pohŕdajú, myslia si, že sú nedosažiteľný.
"To by sme si v žiadnom prípade nedovolili." Odpovedal som mu rázne a rozhodol som prestať chodiť okolo horúcej kaše a povedať mu to proste na rovinu, či ma bude prerušovať alebo nie. "Zo severu sa šíri niečo čo nedokážeme opísať. Napadlo to niekoľko dedín a máme dôvodné podozrenie, že pri tých to neostane. Máme knihu ktorá by nám mohla pomôcť a potrebujeme váš Mesačný chrám na to aby sme knihu mohli prečítať."
Jeho pohľad stvrdol a zvážnel. Pozrel sa na kapsu, ktorú som mal prehodenú cez hruď a mal som na nej položenú ruku.
"Pred tým, než začnete namietať a hovoriť nám o tom ako je vaša rasa dokonale úžasná." Skočila do toho Yennet jej úžasným spôsobom. "Kniha patrila rádu Nepoškvrnených, dobre viete že niektoré ich znalosti idú za hranice tých elfských a tiež ich knihy sa nedajú nájsť vo vašich knižniciach."
"A predsa prichádzate k nám, v najdôležitejší sviatok v roku, aby ste nás požiadali o láskavosť spôsobom, ktorý sa dá zhodnotiť, len ako…" Pozrel sa mi do očí. "Ľudský."
"Verte mi neboli by sme tu kebyže nemusíme." Zašomrala si Yennet popod nos, ale počul som ju a keď som ju počul ja musel aj on.
"Yennet." Zahriakol som ju. Jej podrezaný jazyk skutočne nevedel kedy prestať. Na moje veľké prekvapenie ostala ticho.
"Vaše Veličenstvo." Oslovil som ho. "Na Severe sa deje niečo, čo môže ohroziť vaše kráľovstvo. Nech už si o nás myslite čokoľvek, viete, že ani jeden z nás nie je nejaký blázon, ktorý verí poverám.
Bojoval som s niečím, čo som nikdy pred tým v živote nevidel a čo ma zmietlo silou s akou som sa pred tým nestretol. Zabilo by nás to, kebyže nemáme šťastie. Niečo čo ma tak veľkú silu aby to mág so silou akú ma Yennet nedokázal skoliť vás predsa musí znepokojovať. Nech si už o nás myslíte čokoľvek, dobre viete že ani jeden z nás nie je neschopný." Nadýchol som sa natiahol som ruku ku knihe, ktorú som mal schovanú v taške a vytiahol som ju. "Táto kniha v sebe skrýva tajomstvá, ktoré sú tak nebezpečné, že sa k nim nedokázal dostať ani Ivar." Vedel som, že musím spomenúť jeho meno. Ich história mi je dobre známa, Ivar bol jeden z mála Nepoškvrnených, ktorý dokázal vyjednávať s Elfami a so samotným kráľom sa stretol nespočetne veľa krát.
"Nepripravovali by sme vás o čas, kebyže to nepovažujeme za nevyhnutnosť." Otvoril som knihu na prvej prázdnej stránke. Zas som cítil ako mnou prebehla zima a vedel som, že to cítil aj on sám.
Pozrel sa na knihu a potom sa pozrel na mňa.
"Zvážim vašu žiadosť." Povedal nakoniec potichu. Počul som ako Yennet nahlas zacmukala. Prudko som k nej otočil hlavu aby som ju utíšil. Našťastie sa mi to podarilo, doký zas vypustila nejakú poznámku.
"Zajtra sa uvidíme." Povedal.
"Ďakujeme." Odošiel bez toho aby sa na nás pozrel.

"Zasraný elfovia!" Zanadávala Yennet a prevrátila oči. Knihu som rýchlo schoval do kapsy a pozrel som sa na ňu s úsmevom na perách.
"Čo sa škeríš?" Oborila sa na mňa.
"Pretože má strach." Povedal som jej. "Keď som vytiahol knihu a otvoril som ju až s ním myklo. Vie o tom čo sa deje na severe."
"Ako to vieš?"
"Pretože sa nikdy s nikým nebavil, videl som ho dva krát v živote a aj to okolo mňa len prešiel, nikdy s nikým neprehovoril. To že za nami prišiel a prišiel za nami tajne znamená, že vie prečo sme tu a vie aj o tom čo sa deje na Severe a bojí sa toho. Ten výboj museli cítiť až tu, elfský mágovia sú síce arogantný ale nie sú hlúpy."
"Tak prečo nám nepomôže rovno? Prečo nás necháva čakať?"
"Pretože elfovia sú svine. Namyslený idioti, to sa nezmení, len tým že zo Severu sa šíri nejaký mor!"
"Obdivujem ťa. Vieš o tom?"
"Skutočne?"
"Dokážeš si zachovať chladnú hlavu, ako to robíš?"
"To mám už nejako v napísané v mojej povahe."

"Mala si ho vidieť pred rokmi! Bol ako kamenný stĺp niekedy sme sa predbiehali v tom kto ho skôr uvidí dýchať!" Ozval sa od dverí silný chlapský hlas.
Prekvapene som sa za ním otočil. Takmer mi vypadli oči z jamiek. Keď som uvidel mohutného trpaslíka s pomerne atletickou postavou ako ku nám kráča ráznym krokom.
Mal jasne ryšavé fúzy, ktoré už boli preriedené niekoľkými striebornými vlasmi. Na hlave mu už z nich veľa neostalo preto ju mal dokonale oholenú. Oči mal jasno zelenej farby a boli skryté pod hustým obočím.
Postavu mal róbustnu a mohutnú, ale nebol tučný. Nemal pred sebou veľké brucho, ktoré pripomínalo pivný sud ako niektorí trpaslíci.
Oblečenie mal veľmi bohaté, plné farieb a okolo krku al kožušinu.
"Tarag?!" Zvolal som a prikročil som rýchlo k nemu. Natiahol ku mne veľkú ruku ktorou som mu hneď potriasol a dokonca sme sa objali. Keď na mne dosadla jeho obrovská ruka skoro mi to vybilo dych.
"Ci pána, nečakal by som že práve ty tu budeš!" Zasmial sa Tarag a pozrel sa na Yennet.
"Toto je Yennet." predstavil som ju a ukázal som rukou smerom k nej.
"Teší ma!" Tarag k Yennet natiahol ruku a ona mu ju ochotne podala. "Tarag meno moje."
"Aj mňa teší pane."
"Och aký pane!" Tarag mávol rukou a otočil sa zas na mňa s veľkým širokým úsmevom. "Porozprávame sa, ale poďme odtiaľto! Tento palác ma príliš veľa uší."

Zaviedol nás do svojho domu, ktorý bol hneď za bránami paláca. Bola to krásna dvojpodlažná budova, okolo ktorej sa pohybovalo niekoľko trpaslíkov. Ani jeden nám nevenoval pozornosť viac ako niekoľko sekúnd.
V momente keď sa za nami zatvorili dvere pracovne Tarag spustil.
"Tak, tu sa budeme môcť normálne porozprávať, tie elfské špicaté uši sem nedočiahnu." Usmial som sa a zhodil som zo seba kabát. V miestnosti bolo prijemne teplo. Yennet si tiež odložila plášť, ktorý položila na veľké kreslo, do ktorého si potom bez pozvania sadla. Tarag nám všetkým nabral pohár s vínom a keď mi ho podával usmial sa.
"Nečakal som, že ťa uvidím myslel som si že si mŕtvi."
"To isté som si myslel ja o tebe."
"Odkiaľ sa vy dvaja poznáte?" Opýtala sa Yennet keď jej Tarag podal víno.
"Och boli sme spolu v ráde." Odpovedal jej Tarag pohotovo. Yennet skoro zabehol hlt vína, ktorý mala v ústach.
"Prosím?" Tarag sa zasmial a pozrel sa jedným okom na mňa. Tiež som si sadol do kresla tak aby som na nich oboch videl.
"No áno, nie veľa z nás dostalo ten dar, ale pár nás je. Ridvan a ja sme spoločne slúžili na kráľovskom dvore. Pracoval som ako veľvyslanec nášho drahého kráľa, nech je mu zem ľahká."
"To som nevedela." Yen sa na mňa prekvapene pozrela.
"Nie je to veľmi známa skutočnosť." Odpovedal som jej.
"Ale houby, o trpaslíkov sa nik nestará, všetkým je jedno či starneme pomaly alebo rýchlo, alebo či máme nejakú zvláštnu schopnosť." Tarag sa pousmial a pozrel sa na mňa.
"Čo ťa sem priviedlo Ridvan! Ako si sa sem prosím ťa dostal."
"To je na dlhé rozprávanie."
"Máme celú noc."
"Nie najprv mi povedz, čo tu robíš ty! U elfov! TY!"
"Áno, je to skutočne zaujímavý príbeh to ti môžem povedať." napil sa vína. "Po tom ako sme prehrali, schoval som sa, tak ako väčšina z nás. Kráľ bol ochotný a niekoľko rokov ma schovával, dokým najväčšia búrka neprehrmela. Nejak som sa snažil prežiť. V týchto časoch nemôžeš ostať na jednom mieste veľmi dlho. Keď Kráľ zomrel musel som sa skutočne zakopať pod čiernu zem, pretože nejeden trpaslík zdieľal názory nového režimu. Ale po pár rokoch búrka prehrmela úplne a šťastnou náhodou som sa dostal k službám nášho milovaného Hardora. Vyslal ma ako veľvyslanca sem k elfom." Odfrkol si. "Neviem či sa mi tým chcel pomstiť, alebo poďakovať.
"Neskutočne."
"To áno, radšej by som si sekerou uťal nohu to ti môžem povedať, baviť sa s týmito namyslenými hlavami, je skutočne zážitok, neviem si predstaviť ako Ivar zvládol celé tie ruky."
"Ja tiež nie." Usmial som sa. "Není možné, že si tu." Naposledy som ho videl na hrade, keď nás napadli, bolo to pred toľkými rokmi. Vtedy mal na hlave ešte nejaké vlasy.
Boli sme priatelia.
Trpaslíci nedostávali rovnaký tréning ako my, ich schopnosti boli rovnaké ale predsa len boli zvyknutý na iný druh boja my. Ako som povedal bolo veľa rádov Nepoškvrnených a trpaslíci si od nás držali vždy slušnú vzdialenosť. Nebolo ich veľa, ale predsa bolo pár šťastných, ktorí dostali rovnaký dar.
Tarag bol dobrý bojovník a verný priateľ. Nečakal som že ho ešte niekedy uvidím.
"Ako dlho si tu?"
"Už niekoľko rokov, radšej to nepočítam z toho by mi bolo smutno. A čo ty? Ako si sa sem prosím ťa dostal."
Povedal som mu môj príbeh, veľmi rýchlo a stručne, mal som pocit, že v poslednej dobe ho rozprávam každému na počkanie.
Tarag pozorne počúval a keď som sa dostal až na koniec. Ku stretnutiu s Ivarom a ku knihe veľmi zvážnel.
"Ci pána!" Zvolal a rozhodil rukami a potom sa zasmial.
"Čo?" Opýtala sa Yennet.
"Vysvetľuje prečo všetci chodia posledných pár týždňov po hrade s tým neprijemným výrazom v tvári." Nadýchol sa. "V jeden večer bol celý hrad na nohách, toľko mágov som nevidel pohromade ani nepamätám."
"To dáva zmysel, keď som ten výboj cítila ja určite ho zaznamenali aj oni, zaujímalo by ma čo všetko o tom vedia."
"Myslíš si, že sa boli na severe pozrieť čo sa tam deje?" Opýtal som sa Yennet. Prudko sa na mňa otočila.
"Ako to má vedieť. Pochybujem že ten páprda riskoval také odhalenie. Dobre vieš, že keby skupina elfov prekročila hranice ani Cracha by to nenechalo pokojného."
"Áno sú známi tý, že všade kde vkročia si vyrábajú priateľov." Povedal Tarag.
"Zajtra by sme mohli na neho trochu pritlačiť." Zamyslel som sa nahlas.
"Ako pritlačiť."
"No ak sa boja toho čo je na severe sme pre nich cennejší než oni pre nás. Všetci chceme vedieť čo tá kniha má v sebe ukryté, možno by sme ich dokázali prinútiť k spolupráci."
"Ako, že by poslal na sever svojich vojakov?"
"Áno presne tak. Ak to teda bude potreba, že áno."
"To nie je veľmi dobrý nápad." Ozval sa Tarag.
"Prečo?" Predbehla ma Yennet. Ja som odpoveď na tú otázku však poznal.
"Pretože terajší všemožný kráľ, ktorý si sedí na tróne na svojom hrade po tom ako pozabíjal všetkých príslušníkov svojej rodiny, ktorá by ho mohla zvrhnúť, teda až na svojho strýka, ktorý sa teraz ukrýva niekde v horách na východe a líže si svoje rany, je veľmi veľmi neprijemny človek. Navyše je vysadený na všetky rasy, ktoré nevyzerajú ako ľudia, presunutie čo i len malej armády vojakov na Sever by si mohol vyložiť ako útok na jeho osobu a prehlásiť Severné kráľovstvo za svojho nepriateľa." Vzdychol si. "Popravde to je posledná vec, ktorú momentálne na tomto svete potrebujeme.
Juh je úplne odtrhnutý od sveta, potápajú im lode, niektoré ostrovy nevideli zásoby týždne, pretože ich kráľ oficiálne ponúkol pomoc všetkým tým, ktorí sa rozhodnú odísť z Kráľovstva.
Elfovia balancujú na tenkom ľade a jediný dôvod prečo ich nepostihol rovnaký osud ako Južanov je pretože aj napriek tomu ako je ten človek sprostý, tak by si nedovolil napadnúť elfov, vie dobre že jeho ľudská armáda akokoľvek dobrá, by proti elfom nezmohla nič. Aj keď." Neveriacky pokrútil hlavou. "Už neraz prišla správa, že nejaký elf zhorel na hraniciach po tom ako ho chytili Gardisti, alebo lovci." Yennet si potichu vzdychla.
"Zaos." To bol prvorodený syn Elfského kráľa. "Sa na Malej Rade neraz vyjadril, že nesúhlasí s tým ako jeho otec vedie svoju krajinu." Povzdychol si a pokrútil zas hlavou.
"Prečo je to problém?" Opýtala sa Yennet potichu a pozrela sa na mňa.
"No." Zasmial sa Tarag. "Pretože synáčikovi sa možno nebude chcieť na to dokým jeho ote urobí nejaké rozhodnutie. Aj keď musím povedať že s jeho postojmi súhlasím. Nepotrebujeme si robiť viac nepriateľov než máme však že."
"Myslíš tým, že by sa pokúsil zabiť vlastného otca?"
"A čo myslíš ako sa na trón dostal terajší kráľ?" Opýtal som sa pobavene.
"Áno." Doplnil ma Tarag. "Žiadnému mladému elfovi sa nechce čakať dokým jeho tatino pôjde na starobu. Hoci z toho čo som počul, ten čo na tom pekelnom tróne sedel pred tým bol poriadny hajzel, ak by tu ešte bol pravdepodobne by polovička miest bola už dávno vypálená do tla."
"Bože!"
"To je politika." Zasmial som sa.
"Nie je to hlúposť." Oponovala mi Yennet.
"To teda!" Tarag zdvihol ruku a udrel s ňou o kreslo. "Vieš si predstaviť toho mladého páprdu na tróne s jeho na elfa veľmi horúcou hlavou. Navyše Crach tiež nemladne a ten jeho vnuk Ha'Jahr je milý človek, ale tiež má príliš horúcu hlavu." Tarag pokrútil hlavou do strán. "Kde sú tí starí správny chlapi, ktorí si najprv premysleli svoje činy."
"Prosím ťa takí sme nikdy neboli a ak aj áno, tak už sme dávno vymreli." Tarag sa pobavene zasmial a zas sa napil vína. Rukou si prešiel po fúzoch a na chvíľku sme sa všetci odmlčali.
"Čo kebyže vám ukážem izbu, dám vám nejaké čisté šaty a potom by sme sa spoločne šli pozrieť na slávnosť. Ja tam musím byť a rád by som bol kebyže mám na koho prevracať oči."
"Nie, my si nájdeme nejaký…" Začal som ale Tarag zdvihol ruku aby ma zastavil.
"Nie ste moji hostia, navyše v meste nenájdete jednu voľnú posteľ."
"Čo sú to vlastne za slávnosti?"
"Výročie spojenia elfských národov. Spojená s oslavami Mesiaca. V tomto období, je že vraj jeho sila najväčšia."
"Aha."
"Hromada hovadín a dôvod na to aby sa medzi sebou klany pohádali do krvi ako každých sto rokov. Nič zvláštneho, ale je veľmi zaujímavé ich pri tom pozorovať. Mali by ste vidieť Veľkú radu, je to horšie ako keď sa zídu nejaké staré babky na trhu. A že elfovia sú sofistikovaní a múdri, to určite!" Odfrkol si.
"Nechceme ti byť príťažou." Povedal Yennet keď Tarag zazvonil na sluhu.
"Ale nie ste! Som rád, že je tu konečnie niekto s kým sa dá porozprávať."

***

"Je od neho milé, že nás privítal vo svojom dome." Povedala Yennet v momente keď za sebou zatvorila dvere. Položil som si tašku aj s mečmi na ustlanú posteľ a sadol som si vedľa nich.
"Povedal by som skôr, že nás chce mať na očiach." Poznal som ho až príliš dobre, vedel som, že toto nie je len gesto z lásky a z nostalgie zo starého priateľstva.
Yennet sa na mňa zamračene otočila.
"Myslíš?"
"Som si tý úplne istý. Je to múdry muž, nechce aby se urobili niečo bez toho aby o tom vedel. Má toho za sebou dosť na to, aby vedel, že to prečo sme tu je dôležité natoľko, že si nemôže dovoliť nevedieť… všetko."
"Veríš mu?" Opýtala sa ma na rovinu.
"Áno." Odpovedal som jej priamo. "Ale tiež viem, že presne vie ako ťahať za nitky." Yennet len nadvihla jedno obočie, tým si vyžiadala ešte ďalšie vysvetlenie. "Ponúkol nám jednu izbu, ani jeden z nás sme nič nenamietli. Nenápadný spôsob ako zistiť, aký máme medzi sebou vzťah." Zamračila sa.
"To som si ani nevšimla." Pousmial som sa.
"Že nejaký vzťah máme?" Yen nadvihla jedno obočie a pousmiala sa.

"Staré triky dobré triky." Dokončil som myšlienku a Yennet len pokrútila hlavou a hodila plášť na stoličku vedľa zrkadla. "Prekvapuje ma že ich nepoznáš."
"Prečo?"
"Čarodejníci milujú politiku."
"Ja sa od tých vecí držím čo najďalej, lepšie je sa starať sama o seba než o celú krajinu."
"Pravda."
"Aj keď, pár krát som sa nechala strhnúť davom."
"To ti verím." Sadla si na posteľ vedľa mňa a vyvalila sa do perín. Vzdychla si, ťažko a zatvorila oči.
"Unavená?"
"Strašne." Pozrela sa na mňa a pretočila sa na stranu, podoprela si hlavu rukou a premerala si ma.
"Čo je?" Oboril som sa na ňu, ale s úsmevom na perách.
"Nič." Mykla plecom. "Občas zabúdam na to, že si celkom múdry." Pokrútil som hlavou do strán a potom som sa postavil aby som si opláchol tvár vo vode pred zrkadlom. Pozrel som sa na svoje dlhé fúzy, takto dlhé neboli ani nepamätám. Nejak nebolo čas na to aby som si ich oholil, vlasy boli tiež dlhšie než som zvyknutí.
"Pôjdeme sa pozrieť na tie oslavy?" Opýtal som sa Yennet.
"Popravde by som najradšej spala." Odpovedala mi otrávene a prevalila sa na posteli. Natiahla si k sebe nohu a začala si vyzúvať topánky.
"Myslím si, že by to bol dobrý nápad."
"Čo? Ostať či ísť?"
"Ísť." Odpovedal som jej rázne na čo veľmi hlasno prevrátila oči.
"Pozri sa okrem toho, že budeme mať možnosť prezrieť si mesto, uvidíme aj kráľovskú rodinu."
"Nemám záujem ich vidieť."
"Ja tiež nie." Pousmial som sa.
"Radšej by som sa nenápadne vlúpala do toho chrámu."
"Nemyslím si, že je to dobrý nápad." Otočil som sa na ňu cez plece.
"Prečo nie?"
"Pretože to nie je žiadna debilná pracovňa ale naj najposvätnejší chrám v tomto kráľovstve Yen!" Otočil som sa a prekrížil som si ruky na prsiach. "Nevieme čo nás čaká, možno by nebolo na škodu si vyrobiť všade kam prídem nepriateľov."
"Zatiaľ, sme si žiadneho nevyrobil."
"Áno to slovo zatiaľ je podstatné!"
"Pozri, strácame čas."
"Áno, to je pravda."
"Drahocenný čas!"
"Aj to viem!" Nadýchol som sa "Ale budeme ich možno potrebovať, nevieš čo sa na nás chystá a predsa nech ich akokoľvek nemám rad, tak elfovia sú silnejší než ľudia, ich mágia môže byť užitočná. Nejdeme si robiť nepriateľov, pretože na to môžeme doplatiť." Zas prevrátila oči ale nepovedala ani jedno slovo.
Chytila si stužku ktorou mala zopnuté vlasy a rozpustila si ich.
"Preto sa chceš ísť niekde predvádzať?" Zas mala ten protivný tón.
"Keď sa na verejnosti ukážeme vedľa Taraga bude to znamenať, alebo to tak aspoň bude vyzerať, že na svojej strane máme trpaslíkov. Nemyslím si, že je to na škodu, čím viac na neho zatlačíme, tým lepšom postavení budeme zajtra."
"Povedal, že pomôže."
"Povedal že si to premyslí to je veľmi závažný rozdiel."
"Ako že?"
"Ako že vezme knihu a nás vyhodí cez bránu. Nemôžeme oficálne priznať spojenie zo Severom ani s tým čo sa tam deje, na to tu je príliš veľa uší. Nesmie nikto vedieť, že Crach zhromažďuje jeho ľudí, pretože by si to všetci mohli vyložiť úplne inak.
Nepríde ti výhodné mať vedľa seba niekoho kto predstavuje jednu z veľkých rás na tomto kontinente?"
Yennet ostala ticho a nespokojne sa na mňa pozrela. Chvíľu si moje slová nechala prejsť hlavou.
"Máš pravdu." Povedala nakoniec a mykla plecom.
"Som rád, že to vidíš." Túto hru som hral tak dávno, ale zdalo sa že som v týchto vodách nezabudol plávať, čo bolo na jednu stranu veľmi potešujúce zistenie.
To čo sa dialo bolo nebezpečné, balancovali sme na strašne tenkom ľade. Situácia je napnutá tak, že stačí malinko vybočiť a všetko to vybuchne a potom si nedokážem predstaviť, čo by sa dialo.
Desila ma však jedna predstava. Podľa toho, čo som videl, podľa toho čo som si pamätal zo Severu, bol som istý jednou vecou, ktorú som nevyslovil nahlas pred nikým. To stvorenie, ktoré tam je neprišlo kvôli tomu aby tu bolo a prežilo. Neprišlo kvôli tomu aby sa stratilo niekde v hlbinách. Prišlo pretože chce dobývať. Zvuk jeho železnej zbrane mi doteraz znel v ušiach. Aj keď to nemalo tvar, bolo to silné a bojovalo to. Nemal som ideáli o úmysloch toho stvorenia.
Nemal som ideáli o tom čo nás čaká. Zničilo to niekoľko dedín v priebehu pár dní.

Nevedel som ako sa to stane, ani kedy to príde, ale vedel som, že budeme musieť bojovať a na to aby sme vyhrali budeme potrebovať všetky sily ktoré máme.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sandy Sandy | 13. května 2018 v 12:46 | Reagovat

"Ja tam musím byť a rád by som bol kebyže mám na koho prevracať oči." :D :D Ešte som tuším nečítala nič, kde by boli elfovia opísaní až v takomto extréme :D Ale aspoň som sa zasmiala opäť na tých hláškach a som celkovo zvedavá na nasledujúce časti :-))

2 Kristen Kristen | Web | 16. května 2018 v 16:12 | Reagovat

No mega Kelly! Elfovia sa mi páčia, dobre si opísala ich namyslenosť a povahu a ten Tarag no wau. Teším sa na pokračovanie :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama