Stratené - 48. Kapitola

18. května 2018 v 7:46 | Kelly145 |  Stratené

48. Kapitola



(Hanz)

Sophia sa potmehúcky usmievala popri tom ako mi chystala raňajky. Odkedy sme sa vrátili od jazera, stále sa usmievala, ako by s tým nedokázala prestať. Nevyčítal som jej to.
Nečakal som, že to spravím, ale bol som rád, že som sa na to konečne odvážil. Však mi to aj nejaký ten piatok trvalo. Asi som predsa len typický chlap, proste mi trvá dokým sa k niečomu odvážim.
"Čo sa usmievaš." Opýtal som sa jej potichu a oprel som sa o kuchynskú linku vedľa nej.
"Neusmievam." Odpovedala mi a zatriasla hlavou, ako by si myslela, že jej ten pohyb pomôže s tými červenými lícami.
"Usmievaš."
"Ty tiež." Mykla plecom a posunula smerom ku mne tanier.
"Áno." Prikývol som. "Mám na to dôvod." Naklonil som sa k nej a dal som jej ľahký bozk na líce, miloval som keď sa červenala, vyzerala ešte roztomilejšie ako obyčajne.
"Musíš ísť do práce, po tom čo sa predvčerom stalo to tam bude ako po výbuchu."
"Viem." Prikývol som a mykol som plecami. "Možno preto si môžem dovoliť prísť neskoro, musím sa pripraviť na to, že ma tá správa veľmi hlboko zasiahla a musím vymyslieť ako sa prestať usmievať." Odpil som si s čaju. Mali sme jediné šťastie, že ako dôstojník SA som mal prístup k veľmi dobrým zásobám potravín. Pretože ak by sme boli dokázaný len na tie biedne prídeli čo má Sophia už dávno by sme pošli hladom. Nechápem ako z toho dokážu ľudia vyžiť. Našťastie sa nikto nepýtal prečo si zo sebou beriem viac ako mi je pridelené a tak sme mohli trochu vypomôcť Ewe a Tomášovi.
"No ty môžeš prísť neskoro do práce, ja nie." Otočila sa na mňa.
"Chceš tam ísť s natáčkami na hlave?" Vydala sa chodbou ako by už bola na odchode.
"Nie." Zakričala na mňa a poriadne silno za sebou zatvorila dvere od kúpeľne. "Ale ty by si si mal dať z hlavy dole tie svoje, na mňa by sa možno pozerali s veľkým údivom ale teba by pravdepodobne zatkli do blázinca." Aj keď som vedel, že na hlave som žiadnu natáčku nemal, prešiel som si rukou po vlasoch, len tak pre kontrolu. Nedivil by som sa kebyže mi niekde cestou nenápadne pripne jednu niekde na telo, alebo oblečenie.
"Nebuď drzá." Prehodil som si cez plecia uniformu a pred zrkadlom som si opatrne zapínal jeden gombík po druhom.
"Ja? Drzá?" Vyšla s kúpeľne s vlasmi vypnutými dohora, nechápal som ako to za tých pár minút stihla. Mala na červeno namaľované pery a slabo modré krátke letné šaty, ktoré doteraz rozopnuté do pol pása už mali všetky gombíky na svojom mieste. Prehodila si cez plecia svetrík a do ruky chytila malú kabelku.
"Čo je?" Oborila sa na mňa, keď uvidela, že si ju v odraze zrkadla premeriavam.
Otočil som sa k nej, pritiahol som si ju k sebe a jemne som ju pobozkal na pery. Bol som poučený, že červený rúž pekne vyzerá na ženských perách, ale je to horčie keď ho má muž po celej tvári, a len tak mimochodom, strašne blbo sa to umýva.
"Si drzá." Prísne som sa na ňu pozrel. "Asi by som v tejto domácnosti mal zaviesť prísnejšie pravidlá." Zachychotala sa.
"A to nevieš, že domácnosti vedú ženy?"
"Ale hlavou rodiny je muž."
"Tak to si len myslia." Neveriacky som pokýval hlavou a ešte raz som sa k nej sklonil aby som ju pobozkal, na čo ma prudko zastavila.
"NIE! Pamätáš ako to dopadlo minule! Ja musím ísť do práce! Ty musíš ísť do práce a už nesmieš mať na perách červený rúž! Tak že mi láskavo pusti." Zas sa začervenala.
"Čo?" Nadvihol som jedno obočie.
"Zadok." Vyslovila to slovo ako keby bolo horúce. "A ideme!" Veľmi rád, by som v tejto našej malej hre pred dverami pokračoval, ale mala pravdu ja som sa musel vrátiť do tej prekliatej práce.
"No a že hlava rodiny." Zašomrala si popod nos keď som ju pustil a ona sa predo mňa postavila k zrkadlu a upravila si pramienky vlasov.
Len som prevrátil oči. Najhlasnejšie ako som vedel.

Pred tým než sme vyšli sa ku mne ešte naklonila aby mi upravila uniformu a odznaky na nej. Utrela mi pery na ktorých mi ostalo určite kúsok rúžu a potom sa pousmiala, so smutným nádychom.
"Bola by som rada, kebyže ta nemusíš ísť."
"Ja tiež."
"Tak sa skoro vrát. Ľúbim ťa."
"Aj ja teba."


Vošiel som do budovy SD.

Ako Sophia predpokladala bol to úplný chaos. Prebehol som cez chodby do mojej kancelárie kde na mňa Wilhelm - Dávid už čakal.
"Dobré ráno." Pozdravil som ho a zatvoril som za sebou dvere.
"Aj tebe dobré ráno." Postavil sa pred môj stôl za čo ja som ho obišiel aby som si mohol prejsť celú kopu papierov ktorá sa mi za tých niekoľko dní nahromadila na stole.
Po tom ako Sophia odišla jej miesto zabrala nejaká mladá slečna, ktorej meno som si nepamätal a chlapca, ktorý mi mal byť poruke poslali na Ruský front čo znamenalo, že na jeho miesto nastúpil Dávid, bol som rád, že tam je, mal som na koho prevracať oči.
"Tak, rýchlo." Kývol som rukou, ako by som sa tým snažil urýchliť monológ, ktorý sa mi chystá predniesť.
"Tých mužov, ktorých sme v zime zatkli popravili včera." Stislo mi srdce, keď to povedal. Ale vedel som o tom pri čítaní rozsudkov som stál. Nič iné ich čakať ani nemohlo, bu'd pôjdu do konca život do väzenia alebo skončia na šibenici, popravde rýchla smrť pre nich bolo vykúpenie. Nikdy som v žiadnom veľkom väzení tu v Poľsku nebol, ale z rečí ktoré sa šírili medzi dôstojníkmi, ktorí tam pracovali, podmienky pre väzňov boli hrozné.
"Zatkli dve skupiny zo židovskej skupiny odporu, našli niekoľko ďalších ktoré sa ukrývali, po farmách a tak. Väčšina z nich nedôležitý ľudia, civilisti. Len židia." Vzdychol si. "A našli malú skupinu ktorá pašovala zbrane. teda kradla ich zo skladu a pašovala. Tá ktorú si vlastne objavil… teda … emh ktorú ste objavili vy pane." Prikývol som a pozrel som sa na zvyšok papierov.
"A toto je?"
"Hlásenia a výpovede, po tom čo sa stalo… S Heydrichom sa strhla úplná kalamita, udania sú na všetkých stranách. Toto je len niekoľko hlásení."
"Dobre."
"A máte sa dostaviť k veliteľovi hneď ako prídete." Prevrátil som oči.
"Dobre ďakujem!" Pozdravili sme sa a nechal som ho odísť. Skontroloval som, či mám vo vrecku bundy tabatierku s cigaretami u veliteľa ich budem potrebovať niekoľko.

Tak nerád som sa bavil s tým človekom, bolo to ako sedieť v miestnosti veľmi nechutnou kopou hnoja a to som ešte veľmi veľkorysí.

V jeho kancelárií som bol sám.
"Oh Hanz!" Pozdravil ma a postavil sa. Nemal na sebe svoju uniformu len košeľu, zdalo sa že veľmi dlho nespal. Pre neho tento inak oslavný moment pre celý svet, bol najhoršou tragédiou v živote.
"Pane!" Pozdravil som ho a podal som mu ruku.
"Vyzeráte veľmi dobre." Ukázal mi na kreslo oproti nemu.
"Áno, pár dní dovolenky urobí zázrak. Aj keď jej koniec nebol taký ako som si myslel, že bude."
"Áno." Vzdychol si. "Tá nešťastná správa nás zasiahla úplne všetkých."
"Čo sa vlastne stalo pane? Viem len že bol spáchaný atentát, ale…"
"Boli to dve Československe svine, pravdepodobne odoslaný z Londýna, strieľali na neho na jednej z križovatiek. Včera ich vytopili! V Kostole."
"Prepáčte, vytopili?"
"Áno schovávali sa v jednom kostole nedokázali ich dostať von, tak že… Tam šikovne pustili vodu a vytopili ich. Obaja sa tak báli toho, že sa zadusia, alebo že ich chytia, že si radšej prehnali guľku cez hlavu."
"A ako je na tom veliteľ Heydrich." Veliteľ sa veľmi pomaly nadýchol a potom pokrútil hlavou.
"Prosím?" O jeho stave sa samozrejme nepísalo, nie popravde.
"No utrpel veľmi veľa zranení. Jeho stav je vážny, ale predsa je to mladý muž, silný!"
"To určite pane!" Tak že ten odporný upír ešte žije. To snáď nie je ani možné. "Nepochybne." Dúfal som, že mi povie, že je dávno po smrti ale preto aby upokojili verejnosť, to ešte nevyhlásili. Alebo preto aby prišli na to kto nastúpi na jeho miesto, zdá sa ale, že tieto debaty sú ešte predčasné.
"Plánuje sa zmena vedenia?"
"Máte veľmi trúfalé otázky."
"Pane som len realista, liečba z takých zranení môže byť celoživotná."
"Máte pravdu Hanz." Veliteľ sa pozrel okolo seba ako by sa bál, že nás niekto počuje. "Zatiaľ, dočasne padlo niekoľko mien, ale nič nie je isté. Dokážem si ale predstaviť Himmlera ako zúril."
"No…" Veliteľ nadvihol zvedavo obočie.
"Nechcem byť drzí pane, ale…"
"Nebuďte Hanz…" Viem, že vedel čo som chcel povedať. Himmler oslavoval svoje víťazstvo, ešte chvíľu a Heydrich by ho skopol zo stoličky, to sme všetci dobre vedeli.
"Áno pane, prepáčte pane." Sklonil som trochu hlavu. V chvíle ticha ktoré nastalo som rýchlo siahol pre tabatierku a samozrejme som jednu ponúkol aj veliteľovi. Samozrejme, že ju ochotne prijal.
"Chceli ste ma vidieť pane, prečo?" Opýtal som sa po tom ako sme si obaja potiahli z cigarety.
"Áno Hanz, to som chcel." Nadýchol sa. "Náš informátor nám dal niekoľko ďalších zaujímavých typov tak že na zábavu cez leto máte vystarané."
"To je skvelá správa pane."
"So skupinou, ktorú ste chytili vtedy v zime. To bol veľký úspech. Vďaka nim sme našli veľa ľudí ktorí sa ukrývali, pre ktorých vyrábali falošné doklady, navyše nám dali do rúk niekoľko významných spisovateľov a novinárov, ktorí stále písali a zhadzovali našu krásnu Nemeckú ríšu a nášho vodcu." Čakal som, čo z toho vyplynie. "Neustúpil ste, výsluchy ste prevádzal prvotriedne a väzni… som si istý že povedali aj to čo možno nevedeli že vedia. Vaša práca je jedna z najprecíznejších, nikam sa neženiete všetko riešite s pokojom a chladným uvažovaním. Ste muž na svojom mieste."
"Ďakujem pane."
"Ešte som neskončil." Prikývol som. "Povedal som vám, že pokiaľ sa osvedčíte bude vás čakať povýšenie." Nadvihol som prekvapene obočie. "A tak sa aj stalo." Veľmi pomaly som prehltol. "Je na tom podpis samotného Heydricha, pretože hodnosť ktorú získavate musel podpísať on. Pretože okrem toho, že sa vaše pracovisko sa bude meniť, tak sa zmení aj vaša hodnosť a to na Sturmbannführer (major)." Takmer mi vypadla z ruky cigareta. Bolo to tretie najvyššie postavenie ktoré som mohol v SD dosiahnuť. nado mnou už boli len podplukovníci- čo bola najvyššia možná hodnosť ktorú bolo možné v tejto organizácií dostať a ktorú mal človek sediaci predo mnou ako jeden z mála a už len Himmler.
"Pane…" Úprimne som nevedel ako sa mám vykoktať.
"Nie vždy úspech vo vojne závisí od sile na bojisku Hanz a vy ste toho veľmi žiarivým dôkazom."
"Ja neviem čo mám povedať." To bola pravda nevedel som. Osud je skutočne veľmi ironický.
"Nič, poďakujte."
"Ďakujem pane." Chcel som sa postaviť, pretože tak by som mal správne poďakovať, ale on mi naznačil aby som ostal sedieť.
"Oficiálne záležitosti si necháme keď vá budem pripínať placky."
"Samozrejme pane." Musel som sa nadýchnuť a veľmi si potiahnuť s cigarety aby som sa trochu upokojil.
"Boli vám ponúknuté miesta po celej Ríši, dokonca padol aj návrh, že by ste viedli svoju vlastnú kanceláriu, všetky ponuky sú na vašom stole. Bol som veľmi odvážny a dovolil som si mnohým naznačiť. že nás neopustíte. Samozrejme s vašimi schopnosťami a hodnosťou neočakávam, že by ste ostal vo svojej kancelárií, preto je moja ponuka položená ako prvá na všetkých ostatných samozrejme aj splatovým ohodnotením a ďalšími výhodami, ktoré pre vás mám. Rád by som bol kebyže si to premyslíte. A ešte radšej, ak by ste sa rozhodli u nás ostať."
"Pane ja…."
"Nemusíte nič hovoriť Hanz, prečítajte si ich, v kľude. Premyslite si to a potom sa rozhodnite. Možno…." Nadýchol sa. "Pred tým než sa však rozhodnete vás budem musieť poslať na jedno veľmi dôležité stretnutie. Budete tam prezentovať náš oddiel SD vo Varšave. Odídete tento piatok po tom ako sa vrátite od vás budem chcieť hlásenie, samozrejme. A rozhodnutie, či chcete ostať s nami alebo nie. Odovzdávanie znakov hodnosti prebehne zajtra ráno."
"Pane bol by som rád ak by sa z toho nerobila nejaká…."
"Čo Hanz."
"Dráma."
"Ste mladý, táto hodnosť sa niekomu s vašim vekom nedáva, a vy to nechcete osláviť."
"Popravde nemám s kým pane. A sám pre seba si oslavu robiť nemusím."
"Ach… počul som áno." Len som rýchlo prikývol a zahasil som cigaretu.
"Samozrejme, ako si len budete priať…"
"Nebuďte prehnane skromný."
"Nie som pane."
Veliteľ si potiahol z cigarety. "Tak, môžete ísť."
"Pane, veľmi pekne vám ďakujem! A ďakujem, za prejavenú dôveru." Postavil som. "Ďakujem pane!"
"Ďakujte hlavne sebe Hanz. Pekný zvyšok dňa."
"Vám tiež pane!"

Keď som kráčal do kancelárie srdce mi prudko bilo. Prešiel som dozadu do svojej miestnosti a rýchlo som si sadol na kreslo. Roztriasli sa mi totižto kolená, ruky sa mi začali potiť. Uprel som si hlavu do dlaní a snažil som sa upokojiť dýchanie.
"Pane." Počul som Dávidov hlas, zatvoril dvere a jeho kroky smerovali ku mne.
"Za to, že mlatím, strieľam, popravujem, zatýkam a pomáham vyhladiť celú jednu ľudskú rasu som dostal povýšenie!" Zašepkal som potichu, vedel som že stojí vedľa mňa a telefón, ktorý som mal napichnutý bol na stole, vedel som, že to nik nemôže počuť.
"Wow." Sadol si oproti mne. Pozrel som sa na neho cez hánky. "Dýchaj si celý biely."
"Snažím sa." Odpovedal som mu.
"A čo teda budeš robiť, prevelili ťa niekam? Na nejakú dobre platenú úradnickú pozíciu?"
"Urobili zo mňa Sturmbannführera." Zašepkal som potichu.
"WOW!" Teraz to bolo obdivné, dokonca na mňa vyvalil oči. "Nie si na to trochu mladý."
"Nepomáhaš mi a zas tak mladý nie som! Som starší než ty!"
"No tak to asi… gratulujem!"
"Ďakujem!" Vydýchol som a oprel som sa o operadlo.
"Mám niečo čo ti pomôže." Vytiahol z vnútorného vrecka na uniforme malú placku.
"Nosíš si alkohol do práce?" Opýtal som sa ho potichu a popravde trochu nahnevane.
"HA! A aký si za to teraz vďačný!" Natiahol som sa k placke a napil som sa. Bol v tom nejaký domáci alkohol, ktorý si vypálil cestu až do žalúdka, ale mal pravdu hneď mi to pomohlo.
"Bože!" Pokrútil som hlavou a napravil som si pár prameňov vlasov.
"Čo budeš teraz robiť."
"No každopádne sa najprv priprav, cez víkend ideme niekam…. kto vie kam."
"Výborne výlet." Mojou rekaciou bolo len prevrátenie očí.
"A potom… Na stole mám kopec ponúk, kde by ma chceli."
"Môžeš si vybrať?"
"Netuším, podľa mňa sa snažil byť veliteľ len veľmi milý a kebyže mu oznámim, že chcem ísť k moru do Talianska veľmi rýchlo ma uzemní. Vojak si predsa nemôže vyberať kam ho pošlú."
"Ak ideš do Talianska k moru chcem ísť s tebou."
"Nikam nepôjdem…"
"Prečo mohol by si vypadnúť z tohto prekliateho mesta na miesto kde sa budeš tváriť že bojuješ proti partizánom a budeš mať kľud."
"Nikto to takto nerobí."
"No len tí poctivý nie." Potichu sme sa zasmiali. Potom sme sa od seba odtiahli a David nahlas predniesol.
"Tak to vám skutočne gratulujem Sturmbannführer!"
"Ďakujem!"
"Vzdialim sa."
"Samozrejme."


Mal pravdu? Skutočne by som mohol niekde takto utiecť, zašiť sa? Možno by to bolo bezpečnejšie, lepšie pre Sophiu, možno by som ju takto mohol viac ochrániť!

Som zvedavý čo mi na to povie, keď prídem domov.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | Web | 28. května 2018 v 19:11 | Reagovat

No fasa. Toľko kapitol na čítanie.
Táto bola super už keď som zistila, že je z Hanzovho pohľadu. A aj celkovo, veľmi sa mi páčila. Tie opisy, situácia... som zvedavá ako to dopadne... utečú či nie?

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama