Stratené - 47. Kapitola

4. května 2018 v 10:01 | Kelly145 |  Stratené


47. Kapitola




Ďen sme strávili tým, že sme sa váľali vedľa jazera. Užívali sme si slnečné lúče a teplo, ktoré zo sebou prinášali, tešila som sa z každéj jednej minúty, toho bezstarostného krásneho dňa.

Večer Tomáš naladil na rádiu stanicu, ktorá hrala celkom pekné tanečné pesničky. K tomu sme si samozrejme otvorili fľašku, ktorú nám Ewina Teta poslala a všetci sme sa nechali trochu uniesť.
Dokonca aj Hanz sa konečne uvoľnil. Škoda, že mu k tomu muselo dopomôcť niekoľko pohárov celkom silného alkoholu, ale bola som rada, že na jeho tvári konečne nie je silený úsmev, ale že sa konečne baví.
Tiekli mi slzy keď s Tomášom predvádzali spoločný tanec a do toho spievali jednu zo známych pesničiek.
Túto jeho stranu som veľmi dobre nepoznala, ale bola som šťastná, že konečne vyplávala na povrch.

"Poď!" Zašepkal mi potichu do ucha a chytil ma za ruku.
"Kam?"
"Proste poď! Oni dvaja tiež chcú byť sami." Kývol hlavou smerom k Tomášovi a Ewe, ktorí sa viac venovali bozkávaniu než tancu. Určite si ani nevšimnú, že sme odišli.
Pred tým, než sme vybehli cez dvere, Hanz chytil deku, ktorá bola položená na lavici a spoločne sme vybehli do teplej noci.
Po pár rýchlych krokoch sme obaja spomalili a nechala som ho aby si am k sebe pritiahol a objal ma rukou okolo pliec.
Tiež som ho objala okolo pása a hlavu som si položila do jeho náruče. Bola to poloha, v ktorej sa veľmi neprakticky kráčalo na klzkej tráve, tak že sme to vydržali len niekoľko metrov.
Chytili sme sa pevne za ruky a nechala som ho aby ma previedol až na opačný koniec jazera, kde sme sa schovali do tieňa stromov, aby nás nebolo vidieť keď sa náhodou niekto pozrie cez okienko v domčeku.
Hanz na jeden pokus rozprestrel deju a prudko sa na ňu položil. Stavila by som sa, že sa mu trochu zamotala hlava.
Posadila som sa tesne vedľa neho, tak že sa naše telá dotýkali. Položila som mu ruku na hruď. Pod prstami som cítila ako mu bije srdce.
Pohľad mu smeroval k nebu. Cez koruny stromov boli hviezdy vidieť len trochu, ale keď som sa naklonila mohla som nebo uvidieť v jeho plnej kráse.
Svetlá vo Varšave často bránili tomu aby som videla nočnú oblohu, ale tu nebola žiadna pouličná lampa, ktorá by tomu bránila a ja som si všetky hviezdy mohla prehliadnuť ich v ich nádhere.
Odrážali sa v hladine jazera, ktorého voda sa skoro nehýbala, ako by príroda vedela, že dnes bude jasne čisté nebo a chcela nechať mliečnej dráhe priestor sa poobdivovať v odraze vody, ktorá slúžila ako zrkadlo.
Ak by vodu a nebo neoddeľovali okolité stromy, vyzerali aby ako jedno. Nedalo by sa poznať kde končí jedno a začína druhé.
Dokonca ani cvrčky tak silno dnes v noci nespievali. Vzduch bol teplý, čistý. Jeho vôňa bola dokonalou čiarou, ktorá podtrhávala krásu celého toho večera.
Zatvorila som oči a položila som sa na deku vedľa Hanza. Cítila som ako sa jeho ruky okolo mňa obmotali, pritiahla som sa k nemu a nechala som ho aby ma objal.
Jeho ruka mi pohladila tvár, čo ma prinútilo pootvoriť oči a pozrieť sa na neho.
Mal pokojné oči, milé a láskyplné.
"Áno?" Opýtala som sa potichu.
"Nič." Odpovedal mi a naklonil sa ku mne aby ma pobozkal. Bozky som mu opätovala. Boli jemne, ako by si vychutnával každý jeden z nich a ja som si ich vychutnávala s ním.
V jeden moment sa prevalil a opatrne sa na mňa položil.
Naklonila som hlavu do strany a on mi začal bozkávať krk, tak že mi po celom tele nabehli zimomriavky.
Prešiel mi perami po kľúčnej kosti a potom mi oboma rukami začal rozopínať gombíky na šatách až k pupku pričom sa jeho pery neodtrhli od mojej pokožky.
Postupne se sa vyzliekli, jeden kus oblečenia pod druhom, nebola v tom žiadna dravosť. Užívali sme si to, že sme spolu, že sa jeden druhého môžeme dotýkať. Boli chvíle, keď sme jeden druhého len tak držali v náručí a pozerali sme sa navzájom do očí. Ako by sme si ten moment chceli vtlačiť do mysli naveky.
Bolo v tom toľko vášne, toľko lásky. Nikdy som nič podobné necítila, to spojenie s druhým človekom, ktorého ako by ste poznali celý svoj život a snáď aj tie všetky pred tým. Ako by ste vyrástli a žili len preto aby ste tu pre neho boli a aby tu on bol pre vás.
Nemalo to nič spoločné s fyzickou príťažlivosťou, nebolo v tom nič telesné. Toto bol ten pocit, ktorý sa dá zažiť len jeden krát, za celý život, ak má človek dostatočne veľa šťastie a podarí sa mu stretnúť niekoho, kto ho skutočne doplňuje. Presne tak som sa cítila keď sa mi pozeral do očí.
Cítila som sa celistvá, ako by časť mňa, ktorú som hľadala zrazu našla svoje miesto a zapadla presne na to správne miesto a ja som ďalej nemusela tápať sama v tme, pretože som pri sebe mala niekoho, ako je on. Našla som niekoho kto pri mne bude napriek všetkému, ktorý ma nikdy neodsúdi za nič čo urobím, alebo čo si pomyslím. Niekoho, koho budem schopná milovať, nech sa stane čokoľvek aj keď bude na druhom konci sveta.
Cítila som ako sa naše srdcia otvorili a navzájom sa spojili v tom najčistejšom cite, ktorý je možný cítiť, bolo to tak šokujúce a mätúce a zároveň to všetko dávalo zmysel. Bolo to desivé, ale zároveň som cítila, že som presne tam kde mám byť, cítila som pokoj a mier. A najkrajšie na tom bolo to, že som vedela, že on cíti presne to isté.
A keď sa naše telá skutočne fyzicky spojili, ten pocit to všetko ešte prehĺbil, na chvíľku som bola mimo svoje telo, mimo čas a priestor, len s ním v mojom náručí.

Ten pocit neodchádzal ani po tom ako sme skončili, ostával tam stále a hrial ma pri srdci a to mi dávalo vedomie toho, že je to to práve. Že je to to čo som hľadala, presne tá láska o ktorej rozprávajú všetky veľké romány, všetci veľký spisovatelia.

Hanz cez nás prehodil deku, aby nás ochránil pred chladným vetrom, ktorý prišiel s niekoľkými oblakmi, ale popravde viac ma hrial on. Bol ako najlepšie ohnisko na svete.
Schúlila som sa do jeho náruče a spokojne som zatvorila oči. Špičkami prstov mi prechádzal po ruke, ramenách a chrbte, pri každom tom pohybe sa mi zježili všetky chĺpky.
Počula som ako sa nad tým zasmial.
"Nesmej sa mi." Povedala som potichu. Viečka som mala ťažké a unavené preto som zvládla otvoriť len jedno oko.
"Nesmejem sa tebe." Povedal mi potichu a oprel si hlavu o svoju ruku. Jeho tvár na chvíľu zvážnela. Ostala som ticho, čakala som dokým si sám povie nad čím premýšľa.
"Tak šťastný ako som s tebou, som nikdy s nikým nebol." Pousmiala som sa. "Nemusím sa pretvarovať, nemusí sa na nič hrať. Nemusím nič skrývať. Som tým kým som v mojom vnútri, privádzaš na tento svet moju najlepšiu, ale aj tú najhoršiu stránku a obe príjmaš." Pokrútil hlavou. "Nechápem ako si toho schopná."
Položila som mu ruku na tvár a odpovedala som mu jednoducho. "Pretože, ťa milujem." To bolo jedné čo som mu na to mohla povedať, jediné vysvetlenie, ktoré som mala.
"Nedokážem si predstaviť, že by som bez teba prežil čo i len jeden deň. Nedokážem si predstaviť bez teba svoj život. Nechápem ako som ho doteraz mohol žiť. Príde mi ako by som žil len na pol." Nadýchol sa. "Chcem aby to tento krát bolo správne. Tento krát sa chcem zachovať správne." Stiahlo mi vnútro. "Chcem aby si si ma vzala, Sophia." Zdalo sa, ako by sám nečakal že to povie. Na moment som videla ten šok v jeho tvári z vlastných slov.
Moje srdce mi bilo ako o závod.
"Vezmeš si ma Sophia?" Opýtal sa ma ešte raz, teraz rozhodným hlasom. S neistým úsmevom na tvári. Zrazu som videla ako znervóznel.
Vnútro sa mi stiahlo a zrazu som mala strašne sucho v krku, mala som chuť ho objať, kričať od radosti a zároveň plakať. Veľmi som mu chcela povedať áno, pretože! Jasné, že to je áno! Nad inou odpoveďou som ani nepremýšľala, ale to jednoduché slovo sa v tom momente vyslovuje ťažšie než by sa zdalo.

"SOPHIA! HANZ!" Zavolal Tomáš z domu. "POĎTE RÝCHLO SEM." Náš očný kontakt sa prerušil a obaja sme sa pozreli smerom k domčeku. Tomáš stál vo dverách a aj keď nevedel kde sme mával aby sme šli dovnútra.
Oboch nás to vytrhlo z tranzu v ktorom sme boli. Zmätene som zaklipkala očami a začala som si na seba navliekať šaty, ktoré mi Hanz podal.
Neobťažovala som sa tým aby so si obula topánky, dokonca má pocit, že som ich tam nechala na deke.
Hanz ma chytil za ruku a viedol a ku chate.
"Počkaj!" Povedala som ticho a potiahla som ho k sebe, aby som ho prinútila otočiť sa ku mne. Nemohla som sa tam takto vrátiť, konečne mi začal naplno fungovať mozog a v ten moment som doslova spanikárila.
"Hm?" Hanz sa na mňa otočil, v tme ktorá okolo vládla som jeho tvár nevidela dobre, aj keď svetlo z domčeka jeho tvár aspoň čiastočne osvetľovalo.
Zdalo sa, že tiež nevedel ako sa má zachovať.
"Myslíš to vážne?" Opýtala som sa ho a urobila som krok k nemu, tak že naše tváre boli len kúsok od seba.
"Samozrejme." Odpovedal mi bez premýšľania. "Viem, že som to na teba vybalil rýchlo a nemyslím si, že by si mi na to mala odpovedať hneď ja pochopím keď nechceš, alebo keď na to nie si pripravená, skutočne to pochopím, ale ja som si nikdy nebol ničím tak istý ako týmto, ale skutočne pochopím keď…." Bľabotal jednu vetu cez druhú, vlastne ani poriadne nedávali zmysel, ako keď sa v strese snažím niečo vysvetliť ja.
Zastavila som ho tým, že som zdvihla ruku a položila som mu dva prsty na pery.
"Nadýchni sa." Povedala som potichu. "Nikdy." Zašepkala som. "Som si nepriala nič viac a nikdy som o ničom menej nepochybovala. Samozrejme, že chcem byť tvojou ženou." V ten moment sa mu uvoľnili plecia a doširoka sa usmial.
"Tak dobre." Povedal a zasial sa. Natiahol sa k môjmu pásu a prudko si ma k sebe pritiahol. Pobozkal ma na pery a ja som mu bozk vrátila.
"Milujem ťa." Zašepkala som, keď sa naše pery oddelili.
"Aj ja ťa milujem." Odpovedal mi.

"HEJ VY DVAJA!" Zakričal na nás zas Tomáš.
"Ten nedá pokoj." Vzdychol si Hanz a otočil sa k domčeku.
"Ako ho poznám nie." Odpovedala som mu pobavene a naraz sme vykročili ku dverám. Do dverí sme vošli narovnako.
Tomáš a Ewa sedeli za stolom. Ewa mala trochu rozstrapatené vlasy, nebolo pochýb že ich činnosť v dobe našej neprítomnosti sa veľmi podobala tej našej.
Teraz boli obaja tvárami otočenými k rádiu.
"Čo sa deje?" Opýtal sa Hanz a tým si získal ich pozornosť. Keď Tomáš uvidel naše tváre podozrivo privrel oči. Pravdepodobne sme sa obaja tvárili úplne priblblo.
"Čo sa vám stalo?" Opýtal sa.
"Nič." Odpovedali sme naraz na sekundu presne.
"To je teraz jedno, poďte sem!" Mávol rukou a dal hlasnejšie rádio. "Niečo tam hlásia, opakujú to už niekoľký krát, teda aspoň si myslím, ale ja im nerozumiem, znie to dôležito."
"Čo je to za stanicu?"
"Ja som si nie istý."
"Angličania." Povedal Hanz po prvých troch slovách hlásateľa. Ten prízvuk sa nedal prehliadnuť.

Dnes je významný deň pre tento svet! Významný deň, pre každého človeka, ktorý bojuje za slobodu a mier na tejto Zemi.
V ranných hodinách v meste Praha spáchali dvaja Československý bojovníci za slobodu atentát na jedného z najvýznamnejších predstaviteľov Nacistického Nemecka - Reynarda Heydricha, ktorý je prezývaný aj Pražským katom. Podľa všetkých dostupných údajov, je možné sa domnievať, že Heydrich svojim zraneniam podľahol v jednej z nemocníc.
Toto je významný deň priatelia, ktorý sa zapíše do histórie, pretože potvrdzuje že Nemci a jeho dôstojníci nie sú neporaziteľní, že ich je možno zlomiť a aj keď tento boj bude ešte dlhý a veľmi náročný, svitá pre nás nádej na lepšie zajtrajšky…


"Pane Bože." Vzdychla som si a pri tom som sa posadila na dlhú lavičku vedľa stola.
"Čože?" Opýtala sa ma Ewa. Pozrela som sa na Hanza a neveriaco som pokrútila hlavou.
"Tak toto je dnes až tá druhá dobrá správa." Povedal mi so široký úsmevom na tvári.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | Web | 5. května 2018 v 18:15 | Reagovat

Ach som taká rada za nich ako si užívajú romantiku. Tak dobre sa mi to čítalo a to zasnúbenie :)
No a ešte aj tá druhá dobrá správa hell yeah :) Úžasná kapitola

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama