Stratené - 55. Kapitola - časť 2.

7. září 2018 v 10:24 | Kelly145 |  Stratené

časť 2.

Išli sme peši.
Pršať celú dobu neprestalo, ale aspoň nepadali tak veľké kvapky.

K Tomášovi se sa dostali pomerne neskoro ráno.

Zabúchali sme potichu na dvere. Ešte nespali, pod dverami bolo vidieť rozsvietené slabé svetlo a tiene ako sa pohybujú, určite tam neboli len dvaja ľudia.
"Kto je tam?" Ozval sa Tomášov hlas. "Koho sem čerti nosia takto neskoro večer?" Znel rozčúlene. "Otvor." Povedala so. V momente keď počul môj hlas dvere sa začali odomykať a konečne sa pred nami otvorili. Ešte pred tým než sa dvere otvorili naplno ich Hanz chytil vtiahol ma dovnútra a potichu ich za sebou zatvoril.
V miestnosti bolo ďalších šesť ľudí, okrem Tomáša Ewi a Jozefa som poznala asi len dve tváre. Všetci sa na nás prekvapene pozreli. Teda všetci až na Tomáša.
V momente keď si nás prehliadol vedel ktorá bije.
"A kurva!" Zanadával nahlas a otočil sa na Ewu. "Kurva!" Zanadával znovu a pozrel sa zas na Hanza. "Kurva!" Všetkých prítomných tváre zrazu skameneli a neveriaco sa pozerali z Hanza na Tomáša.
Ewa sa pomaly postavila zo stoličky.
Hanz s Tomášom si vymenili jeden pohľad a potom sa obaja naraz vybrali do obývačky. Ja som nenápadne urobila pár krokov pred seba aby som ich videla.
"Čo sa stalo?" Opýtal sa niekto potichu, nik mu na to neodpovedal.
"Hanz, kto?" Opýtal sa Tomáš, to bola jediná otázka, ktorá ho zaujímala. Nepotreboval vedieť čo sa deje, to mu bolo jasné od prvého pohľadu.
Vyzerali zosynchronizovane, ako by predvádzali nacvičenú choreografiu. Tomáš sa postavil ku stene zložil z nej obraz a začal zo steny strhávať kus tapety.
"Ten čo robí s tebou v tvojej lekárni." Tomáš sa zasekol na mieste. Pozrela som sa na Ewu, ktorej oči sa nešťastne rozšírili a pozreli sa mojim smerom.
"Prosím?" Zašepkal Tomáš potichu a pozrel sa na Hanza.
"Dnes v noci, videl som ho ako vychádza z kancelárie veliteľa, triasol si s ním rukou. Nestihol som sa schovať, uvidel ma. V tú dobu som tam už nemal čo robiť, v momente keď ma uvidel tak sa naklonil k tomu hajzlovi a niečo mu začal vyprávať o hodinu neskôr sme mali v dome gestapo."
"Ale však… on ťa pozná už dlho?"
"Myslím si, že ma neprezradil kvôli tebe. Vedel že ako náhle sa príde na to čo robím prídu aj na teba. Ale keď ma uvidel, uvedomil si, že skončil pretože a to mi odpusť, za to že to hovorím. Rodina nerodina, keď sa mi ten malý bastard dostane do rúk tak ho zabijem!" Tomáš neveriaco hľadel na Hanza.
"Ale však… rodina…" Vzdychol si pozrel sa na svoje ruky kde držal alý balíček zabalený v hnedom poštovnom papieri.
Otočil sa na Ewu.
"Nechcem ťa nejak súriť, alebo kaziť tvoje obdobie smútku, ale nebude trvať dlho a SD spoločne s Gestapom budú búchať na tvoje dvere, tak že prosím ťa rád by som tu nebol keď sa tak stane."
"Áno… jasné." Tomáš sa pozrel na všetkých v miestnosti.
"Tak ľudia, myslím si, že nie ste tak blbí aby som vám musel hovoriť aby ste vypadli! Ewa poď sem!" Ewa sa okamžite postavila.
"Ako ťa nájdeme?" Opýtal sa jeden muž ktorý si na seba obliekal kabát.
"Nájdem si ja vás. Nebojte sa! Vypadnite!" Zavolal Tomáš a potom sa pozrel na svoju ženu. "Bež po tašku!" Prikázal jej.

Ewa ma cestou chytila a začala ma ťahať do spálne.

Celú dobu nepovedala vôbec nič, len po mne hodila dva kusy oblečenia, nohavice a blúzku spoločne s nejaký kabátom.

Hádzala veci do dvoch tašiek, rýchlo presne vedela kde a po čom má siahnuť.

"Neverila som, že sa to stane." Povedala potichu keď sa na moment zastavila a pozrela sa na miestnosť. "Nepočítaš s tým dokým sa to nestane."
"Ja viem." Povedala som potichu naklonila som sa k nej a vzala som ju za ruku.
"To zvládneme."
"To zvládneme!" Odpovedala mi. S jedným batohom a taškou ktorá sa dá držať v ruke sme sa vrátili ku chlapom.
"Dobre, tak to urobíme." Pokývol Tomáš hlavou a pozrel sa na nás.
"Na vezmi si to." Hanz ku mne natiahol ruku a podal mi doklady. Napadlo a ktoré v poradí od začiatku vojny to už sú? Asi som začala strácať prehľad.
"Pamätáš si to miesto, kde nám vybuchol a zhorel nám všetko benzín?" Opýtal sa Tomáš a pozrel sa na Ewu.
"Áno, je to v prístave." Odpovedala mu pohotovo a podávala mu rupsak.
"Tak že sa tam stretneme." Povedal Hanz a pozrel sa na mňa, s obavami v očiach.
"Ako?" Opýtala sa nervózne Ewa.
"Pôjdete spolu, my dvaja zas spolu. Už je zákaz vychádzania nebude to tak neuveriteľne nápadné. Na páry sa sústreďujú viac."
"To sa máme ako rozdeliť?" Pozrela som sa na Hanza
"Áno." Odpovedal pohotovo Tomáš.
"Nie som z toho nejak nadšený!" Povedal Hanz a pozrel sa na Tomáša. "Ale vo štvorici ísť skutočne nemôžeme." Nadýchol sa. "Ak by sa pýtali prečo ste mimo domu. Povedzte im, že ste prišli vlakom z Krakowa, ktorý mal meškanie, nikde sa nezastavujte na nikoho nereagujte, nechoďte po hlavných uliciach. Stretneme sa pod prvým mostom sprava." Povedal Tomáš a pozrel sa na svoju ženu.
"Dobre." Prikývla Ewa. Prudko sa objali.
No ja som sa pozrel na Hanza. "Opovážte sa robiť nejaké blbosti!" Ukázala som na neho prstom. Poznala som ich, vedela som, že určite si chcú ísť ešte niečo zariadiť! A to niečo je nebezpečné natoľko, že tam nesmieme byť.
"Poďme! Nech tam sme čo najskôr." Otočila som sa na Ewu.


Kráčali sme vedľa seba. Ruky som mala vložené do vreciek na nohaviciach, ale ruku som mala prepletenú s Ewou.
Museli sme kráčať rýchlo ale nie tak aby sme vzbudili nejakú pozornosť.
Ewa niesla tašku, ja som mala cez plece prehodený náš batoh.
"Ewa?" Opýtala som sa jej potichu.
"No?"
"Čo budem teraz robiť?"
"Prosím?"
"Kde budem pracovať?" Ewa sa na mňa prekvapene otočila.
"To je to čo teraz ideš riešiť?"
"Mám riešiť to, že lásku môjho života a tvojho manžela možno teraz niekto niekde zabil, alebo to že nás ktokoľvek môže zatvoriť teraz do väzenia? Nie ďakujem na to som nervózna dosť."
"Máš pravdu." Pokrútila hlavou a skontrolovala ulicu okolo nás. "Neboj sa v tej práci si nikdy oficiálne nebola, rovnako ako ja. Polovička žien tam neexistujú."
"Ako to myslíš?"
"To ti vysvetlím potom."
"Dobre."
"Tak že neboj sa neprídeš o prácu, to som tým chcela povedať."
"Dobre…" Popravde, aj kebyže o ňu príde bolo by mi to v ten moment úplne jedno. Musela som zamestnať moju myseľ, musela som premýšľať nad niečim v ten moment tak nelogickým ako je moja práca, pretože ak by som si pripustila v akej situácií sa práve nachádzam, tak by som sa asi len posadila na ten studený chodník a začala by som strašne kričať a plakať.
"Dúfam, že chlapi neurobia žiadnu hlúposť." Zašepkala som potichu.
"Čo tým myslíš?" Ewa sa na mňa otočila.
"No napríklad, nepôjde do hlavného stanu, varovať všetkých ktorí tam sú." Ewa si hlasno vzdychla a pokrútila hlavou.
"Stále mi to nejde do hlavy Sophia, on je tak dobý človek, často nám pomáhal. Jeden deň sme do lekárne priniesli zraneného a pomohol nám ho ošetriť." Hlas sa jej zlomil. "Ako je možné, že nás niekto ako on proste zradil. Ja tomu nerozumiem." Pokrútila hlavou.
"Ja tiež nie."
"A navyše je to naša rodina, odkedy začala vojna mala som pocit, že sme si blízky aj Tomáš ho bral ako svojho brata a on predvedie toto?"
"Hovoríš, to ako by si stále verila, že ho neudá."
"Ak by ho aj neudal na celej veci to nič nemení. Udal Hanza a tým pádom aj teba tým som si úplne istá. V byte ti teraz prehrabávajú každú jednu poličku, v obývačke máš naše fotky, knihu ktorú som ti dala s venovaním."
"Ale nič, čo by naznačovalo kde žijete alebo pracujete."
"To je jedno… Nemohli by sme ostať doma. Ako aj…"

Rýchlo sme prešli cez cestu a zabočili sme do jednej z uličiek na ktorej fungovala len jedna pouličná lampa.
Boli sme veľmi blízko pri rieke. Už len niekoľko blokov a mali sme tú cestu za sebou.

Za nami sa ozvalo auto.
"Do pekla." Zanadávala som a nenápadne som sa obzrela cez jedno rameno.
"Kráčaj." Povedala naliehavo Ewa a obe sme trochu pridali do kroku.
"Slečny." Ozval sa nemecký hlas. Vedela som, že sme nahraté. Obzrela som sa okolo seba, snažila som sa nájsť cestu kadiaľ by sme mohli prejsť. Tmavá ulica na ktorej konci sme stáli nebola veľmi vhodná, cesty za ňou sú veľmi široké. Ak by sa nám podarilo dostať na druhú stranu, tam medzi domami by sme sa im mohli stratiť.
Otočili sme sa skoro naraz.
Boli to traja vojaci, vyzerali ako nejaké kancelárske krysy. Ani jeden z nich nemal zbraň, tak že to nebola hliadka, ktorá prechádza cez mesto. Na jednu stranu úľava, na tú druhú som vedela, že týmto mužom nejde o to aby nám skontrolovali papiere a overili si, prečo se v strede noci po zákaze vychádzania na ulici.
"Dobrý večer." Mohli byť rovnako starí ako my. Auto ktoré šoférovali bolo veľmi luxusné, aj cez jasné svetlá som ho jasne videla. Čierny lak sa leskli svetlá z pouličnej lampy.
"Dobrý večer." Pozdravila som.
"Zaujímalo by ma, čo takto neskoro v noci, dve mladé slečny robia sami na ulici." Opýtal sa jeden, ktorý vyšiel z auta. Ďalší zhasol svetlá a vypol motor a tiež si vystúpil.
"Kto a prečo sa pýta?" Odpovedala som mu na otázku a pevne som stisla ruku Ewe. Počula som ako vedľa mňa prehĺbene nadychuje a vydychuje, ale tvár mala zatiaľ úplne pokojnú.
"Aký drzí tón." Pustila som Ewu a urobila som od nej opatrne krok do strany, skrytý za to, že som sa otočila na toho muža.
Vedela som, ako sa ku mne priblížil, že nemá čisté úmysly. V momente keď sa priblížil až príliš blízko, neváhala som. Nemala som v pláne sa nechať niekde zatiahnuť.
Nemierila som na rozkrok, pretože tam to všetci chlapi čakajú. Namierila som rukou a plnou silou som ho udrela dolnou stranou dlane do nosa, tak silno, že som cítila ako mi pod rukou niečo puklo. Až potom som mu uštedrila poriadnu ranu kolenom do brucho.
Schmatla som Ewu a začala som s ňou tekať po ulici na druhú stranu.

Pustila som ju tesne pred tým než som zabočila do uličky, pozrela som sa na ňu. Vedela že sa musíme rozdeliť.
Už som počula rýchle kroky tých ďalších dvoch ako za nami bežia.
Ako som bežala prehodila som si tašku dopredu, v topánkach, ktoré som mala a na mokrej ceste sa mi nebežalo jednoducho. Navyše zas začínalo pršať.
Na veľkých kameňoch z ktorých bola vystavaná ulica som sa prudko šmykla. Zletela som na zem a poriadne som si udrela koleno.
Dokým som sa stačila postaviť, niekto ma schmatol za rameno a hodil a na chrbát. Moja taška, ktorý sa mu nepodarilo strhnúť a odhodiť na stranu na prvý pokus mi poskytol čas a miesto aby som pred seba posunula koleno a tým ho odhodila preč.
Cítila som ako z neho tiahne alkohol, to bola asi jedniná výhoda, ktorú som mala pretože inak by som proti jeho sile nemala najmenšiu šancu.
Namiesto toho aby som ale začala utekať využila som toho, že sa zapotácal a obrátil sa na všetky štyri, prudko som ho kopla do zadku čím stratil rovnováhu a padol na zem, skočila som mu na chrbát chytila som mu hlavu a celou silou som ňou udrela o chodník.

Rýchlo som sa postavila, hýbal sa ale očividne alkohol nebude to jediné čo ráno bude trápiť jeho hlavu.

Otočila som sa okolo seba, dážď bol ešte silnejší než pred tým a kvapky udierali prudko o steny domov okolo mňa, ale aj napriek tomu, že ten zvuk bol ohlučujúci som začula slabí výkrik niekde za mnou.
Bez váhania som sa rozbehla smerom ktorým som si myslela, že mám ísť.
Rozhliadala som sa okolo seba a snažila som sa nájsť Ewu.
Vedela som, že je blízko pretože som počula ako na zem niečo padlo, znelo to kovovo možno nejaké trúbky.

Ľudia v domoch okolo to museli počuť, ale nikto nevykročil na ulicu pozrieť sa čo sa deje. Keď boli blízko nemecké uniformy nikto nebol pripravený nás brániť.
Tieto veci sa diali stále, znásilnené dievčatá boli u mňa v práci s malými deťmi môj každodenný chlieb. Niekedy sa to stalo za bieleho dňa na rušných uliciach alebo na nádvoriach domov.

Uvidela som ich kútikom oka, ulička, ktorá bola slepá mi skoro unikla.

Prudko som zabrzdila a rozbehla som sa smerom k nim, ten chlap držal Ewu pri stene domu.

Nepremýšľala som, proste som sa rozbehla a hodila som sa po ňom celou svojou váhou a obmotala som okolo neho ruky a nohy.
Cítila som, že má silu ale jeho napitá hlava ju nevedela správne využiť. Musel byť ešte viac opitý ako ten pred tým pretože padol na zem a samozrejme padol na mňa. Udrela som si hlavu o kamennú cestu a pustila som ho.
Otočil sa na mňa, ale pred tým než stihol čokoľvek urobiť sa za ním zjavila Ewa a niečim ho udrela po hlave tak, že jeho oči sa prevrátili dohora a padol na zem vedľa mňa.

Prudko som vydychovala a pozerala sa na jeho telo na zemi. Až teraz som sa začala triasť, nervozitou a zimou. Mala som chuť sa rozplakať, ale vedela som že teraz na to nie je vhodná doba.
Pozrela som sa na Ewu v ruke ešte stále držala červenú tehlu, ktorú zobrala zo zeme.

Pozerala sa na muža s vyvalenými očami a neprítomným výrazom.

Vzala som si tašku prehodila som si ho zas dozadu a potom som sa prudko postavila.

Prešla som pred ňu ani sa na mňa nepozrela. Vzala som jej opatrne tehlu z rúk, čím som ju prinútila sa na mňa pozrieť.
Mala ranu pod okom. Aj v tme a chabom svetle z ďalekej pouličnej lampy som ju mohla vidieť.
"Poď." Povedala som jej a chytila som ju za ruku.
"Ja…" Ewa sa ani nepohla, keď som u potiahla. Pozrela som sa jej do očí a ona sa pozrela do mojich.
Spomenula som si aké to je.
Prudko som ju objala, až po chvíľke ruky zdvihla aby mi ich položila okolo pása. Zaborila si do mňa hlavu a zavzlykala.
Pocit, že nejaká muž má nad vami prevahu a vy sa mu nedokážete ubrániť je hrozný, je to tá najhoršia vec co sa môže stať. Že nemáte kontrolu nad tým čo sa deje. Zároveň presne viete kam to mieri.
"Ja viem." Povedala som jej potichu. "Musíme ísť Ewa, nemôžeme tu ostať." Odtiahla som sa od nej.
Len prikývla hlavou a odtiahla sa odo mňa. "Zvládneš to?" Opýtala som sa jej len rýchlo prikývla.

Vzala som do ruky tašku, ktorá bola pohodená vedľa steny domu. Skontrolovala som či z nej nič nevypadlo. Ak by aj áno nemala som šancu to vidieť.


Vzala som Ewu za ruku a bez toho aby som sa otočila som ju ťahala preč.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | 10. září 2018 v 15:06 | Reagovat

Tak toto bola teda kapitola. Plná akcie a prekvapení. Teším sa na ďalšiu som zvedavá ako dievčatá dopadnú a či sú Hanz s Tomášom v poriadku

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama