Stratené - 56. Kapitola 2. časť

21. září 2018 v 14:25 | Kelly145 |  Stratené

56. Kapitola



Ráno som sa zobudila pomerne skoro. Po daždi ktorý celú noč bičoval stenu nebolo už ani chýru ani slychu. Vonku svietilo slniečko a ja som mohla cítiť jeho teplé lúče.
Uvedomila som si, že niečo tu predsa len je a to pokoj. Nepočula som nič! Auto ani električku, kroky na ulici či iné zvuky z mesta na ktoré som bola zvyknutá.

Postavila som sa na lakte na čo sa Hanz otočil na chrbát. Rozospato si pretrel oči a potom sa na mňa pozrel.
"Dobre ráno." Povedala som potichu a naklonila som hlavu na stranu. Hanz sa nadvihol a pobozkal ma. "Dobre ráno." Zašepkal potichu.
Ranné svetlo odhalilo následky včerajšej noci. Okrem toho, že sme obaja boli zablatený. Hanzovi ostala na čele nepekná modrina a ja som mala úplne domlátené kolená, ako by som utekala po nich a nie po chodidlách.
"Nebolí to?" Opýtala som sa a opatrne som mu prešla rukou po čele.
"Možno trochu." Nad okom mal ešte stále ranu po Tomášovom napadnutí aj keď už našťastie oko nebolo opuchnuté. Po náraze mu ostala len chrasta na mieste kde sa obočie spája s nosom.
"Vyzeráš ako boxer." Poznamenala som a dala som mu na ranu pusu.
"Hm." Mykol plecom a prešiel mi rukou po tvári. Pritiahol si ma k sebe a znova ma pobozkal.
Cítila som ako zo mňa stiahol perinu a potom sa jeho váha preniesla na mňa.

Bozkával ma po krku a prsiach, jeho ruky som mala snáď po celom tele. Roztiahol mi nohy. Zatiahol ma za vlasy keď do mňa vnikol na čo som mu zavzdychala do ucha.

"HANZ!" Ozval sa Tomášov hlas z dolného poschodia. Ani jedne z nás naň nemal v ton momente v pláne nejako reágovať. Počká.
"Hanz?" Zdalo sa, že je neoblomný. Hanz na moment zastal a obaja sme sa potichu zasmiali.
"Ozvi sa inak sem príde." Zašepkala som mu do ucha.
"Čo?" Zavolal Hanz. Natiahla som sa k nemu a uhryzla som ho do spodnej pery, jemne samozrejme, nechcela som mu spôsobiť ďalšie poranenie.
Na čo mi Hanz rukou chytil zozadu krk a nadvihol mi hlavu trochu k sebe, prstom mi prešiel po líci.
"Musíme ísť." Zavolal zas Tomáš.
"Päť minút." Jemne sa zas pohol. Na čo som zalapala po dychu.
"To ti bude stačiť hej?" Zašepkala som.
"Nie, ale okolnosti." Zas sa pohol. "Ma naučili vystačiť si s málom."

Nepochopila som ako to robí, ale nepotrebovala som ani tých päť minút na to aby som vyvrcholila. No on nie.

Postavil sa a natiahol ruku k svojmu oblečeniu. Vybehla som za ním a pred tým než si stihol vziať do ruky nohavice som ho pritlačila ku drevenej stene.
"Kam ideš?" Pobozkala som ho na pery.
"Netuším." Zašepkal mi a nahlas si vzdychol, keď som ho vzala do ruky.
"Takto sa uteká z postele?" Slastne zatvoril oči a nechal ma aby som robila čo len chcem.
"HEJ! HANZ!" Ozvalo sa už od našich dverí.
"Povedal som päť minút."
"Hej hej! Je mi to jasné! Nabudúce si privstaňte! Teraz máme prácu! POĎ!" Počula som kroky dole po schodoch. Hanz prevrátil oči dohora no ja som nehodlala prestať. Nehodlala som ho prepustiť tak jednoducho.
"Nabudúce, ti to spočítam. To že ma takto opúšťaš." Mala som na perách doslova diabolský úsmev, neviem kde sa vo mne všetky tie myšlienky vzali. "Posadím si ťa pred seba a veľmi pomaly si začnem vyzliekať oblečenie, potom si pred teba kľaknem na zem a vezmem si ho do úst." Vymyslela som celý príbeh, plný slov ktoré som pred tým nikdy nepoužila, vlastne som ani nevedela, že ich viem.
Trvalo len chvíľku dokým dosiahol vrchol.
Dávalo mi to neskutočný pocit moci, bolo to ako by som v sebe mala zrazu nejakú bohyňu, ktorá sa prebrala z veľmi tvrdého spánku.

Hanz ma prudko chytil a pritlačil ma ku stene. Chytil ma pod krk, ale jemne, tak že ma to vzrušilo nie vydesilo.
"Kde si sa schovávala? Ty malý diabol?" Opýtal sa ma s úsmevom na perách.
"Je ešte veľa vecí ktoré nevieš a keď budeš dobrý, tak ti niektoré z nich ukážem." Oboma rukami som sa o neho zaprela a odsunula som ho.
Hanz sa na mňa chvíľu pozeral. Bola som samozrejme úplne nahá. Ale bolo to prvý krát čo som sa za to pred ním nehanbila. Nechala som ho aby si ma prezrel.
"Odchádzam." Zahlásil rázne a otočil sa.
"Prečo?" Bolo to záškodnícke ja viem, ale neodpustila som si to.

Pozorovala som ho ako sa oblieka.

"Dole v tej ďalšej miestnosti sú nejaké šaty, doniesol ich sem Tomáš, jedlo prinesie Jakob, ak sa tak už nestalo." Bol to zas môj pragmatik. Bolo zaujímavé pozorovať ako rýchlo dokáže vypnúť ten spínač, ktorý má v hlave a urobiť zo seba úplne iného človeka.
"Dobre." Prikývla som vzala som si do ruky spodnú halenku, ktorá ako jediná nebola od blata a pozrela som sa na môjho snúbenca.
Zarazila som sa. To bolo prvý krát, čo mi jeho meno vyskočilo v hlave s týmto prívlastkom.
"Čo je?" Opýtal sa ma a natiahol ku mne ruku ktorú mi obmotal okolo pása.
"Ale nič." Pokrútila som hlavou a pousmiala som sa. "Choď pretože zas dostaneš cez držku." Povedala som mu potichu a dala som mu ľahkú pusu.

Odišiel z dverí behom niekoľkých sekúnd.

Otočila som sa k dekám na zemi a k taškám, ktoré sme zo sebou priniesli.

Zbalila som si len to najnutnejšie, tak že som v nej našla jedny topánky šaty a ľahký sveter, bola som prekvapená že som si v sebe zachovala toľko duchaprítomnosti a hodila tam aspoň to spoločne s jednou košeľou a párom nohavíc pre Hanza.

Vybalila som naše doklady a dokumenty, ktoré sme potrebovali. Peniaze ktoré Hanz zbalil, nebola to malá čiastka, tak že na niekoľko dní ba dokonca týždňov si všetci vystačíme. Schovala som ich zas do priehrady v taške z ktorej som ich vytiahla.

Jediné čo mi ostalo z môjho minulého života bol zásnubný prsteň na ruke, ktorý som si nikdy nedávala dole a moje fotky s foťákom, ktoré som zbalila, pretože som nechcela prísť o všetku našu minulosť.
Oblečenie a šaty sa dokážu kúpúiť znovu, ale fotky so spomienkami nie.

Schovala som ich do rohu a potom som pozbierala špinavé oblečenie.

Vybrala som sa do kúpeľne kde som na niekoľko krát musela spláchnuť záchod aby začal fungovať. Nechala som tiecť sprchu aj umývadlo, aby som vyčistila rúrky, v ktorých voda netiekla niekoľko rokov a najprv mala farbu hrdze.

"Dobre ráno!" Pozdravila ma Ewa keď som sa vo zvyšku zrkadla, ktoré ostalo v kúpeľne snažila umyť tvár a nohy.
"Ahoj!" Pozdravila som ju a začesávala som si vlasy rukami.
"Máš šaty?" Opýtala sa ma prekvapene.
"Áno mala som ich ešte v tej taške, nič iné v nej nemám."
"Dole nejaké sú. Dokonca tam je aj nejaký nábytok. Tomáš a Hanz odišli."
"Áno viem." Mimovoľne som sa pousmiala.
"Hej?" Opýtala sa Ewa pobavene a postavila sa za mňa.
"Čo?"
"To je pekný úsmev."
"Mala som pekné ráno:"
"To verím, Hanz tiež prišiel vysmiaty ako svetielko."
"Mali by ste si tiež robiť pekné rána."
"Sme manželia od dvadsiatich rokov, po pár rokoch spolu pekné rána vystrieda spánok Sophia."
"No predsa by si to mala skúsiť, nevieš aké divy to robí z náladou?"
"Aké divy?"
"No pozri sa som v dome kde pred niekoľkými rokmi pravdepodobne vyzabíjali jednu židovskú rodinu ktorá sa tu schovávala. Okrem desať centimetrovej vrstvy prachu a bohvie akých veľkých pavúkov po nich absolútne nič neostalo. Celý môj majetok sa skladá z desiatich veci, ktoré som stihla náhodou zachrániť. Bolí ma celé telo pretože včera ma dva krát skoro zabili a rozbila som nosy toľkým mužom, koľkým ho väčšina nerozbije za celý život. Som špinavá, hladná, tečie mi z vodovodu ryšavá voda, na kolenách mám rany ako by sa ma niekto včera pokúšal zabiť a predsa, mám jedno z najlepších rán aké som kedy mala."
Ewa sa len pobavene usmiala.
"Ešte máš kopu špinavého nábytku v dolnej miestnosti! A MŇA!"
"Samozrejme!" Silno sme sa objali a potom sme spoločne zišli dole po schodoch.

Na kuchynskej linke bol položený chlieb maslo a kravské mlieko z ktorého ostalo vo fľaši len niekoľko hltov. Nahádzala som to do seba rýchlosťou blesku.

A potom sme sa pustili do práce.

V celom byte sme pootvárali okná dokorán, aby sme do toho zatuchnutého priestoru pustili trochu čerstvého vzduchu.
Začali sme postupne. Najprv sme pretriedili všetky veci, ktoré boli nahádzané v nepoužitej miestnosti.
Pravidelne jedna alebo druhá z nás vyskakovala do vzduchu pretože, áno. Bolo tam neskutočne veľa nechutných pavúkov a ja som sa ich bála viac ako Nemcov. V jeden moment Ewa stála v strede miestnosti s topánkou a ja som odchadzovala do strán veci, a ona zabíjala všetko čo vyliezlo z toho neporiadku.

Kto nás počúval na dvorčeku sa musel neuveriteľne baviť.

Skončili sme s pár stoličkami, ktorá ani jedna nebola rovnaká ale koho to trápi. So stolom ktorému síce chýbali dve nohy ale to sa dalo veľmi jednoducho opraviť.
Našli sme jeden a pol rámu na posteľ a dve skrine. Jednu sa nám podarilo dovliecť k Ewe do izby, kde toho bolo rovnako málo ako v tej našej, ale tú druhú som odmietla niesť do schodov.

Poličku na knihy sme dali do prechodovej miestnosti.

Všetko ostatné sme polámali na kúsky malou tupou sekerou, ktorú sme našli na spodnej strane jednej skrine a naukladali sme to do kuchyne, aby sme mali na čom variť.

Oblečenie, ktoré tam bolo, nebolo veľmi použiteľné. Neviem odkiaľ to tí dvaja vytiahli, ale bolo v katastrofálnom stave. Alebo sa na ňom podpísalo tých pár dní čo tu strávilo s tou háveďou.

Každopádne, kabáty šli preč okamžite. Zachránili sme niekoľko nohavíc, nejaký sveter a košele. Všetko ostatné sme nastrihali na kúsky a rozhodli sa to použiť ako handry.

A potom nastala tá skutočne komplikovaná časť. Dať ten byt doporiadku.

Pred tým než sme sa pustili do upratovania sme sa obe posadili na okraj vane v kúpeľni a pozorovali sme čiernu škvrnu na jej dne.
"Fuj!" Povedala Ewa a otočila sa na záchod. "To vyzerá."
"To je len od vody." Narážala na zelené pásy, po okraji misy, ktoré za sebou zanechávala voda.
"Nikdy to neupraceme."
"Ale áno, len nám to bude trvať ešte ďalšie dva roky." Dokým sme sa prekopali cez haraburdie prešiel skoro celý deň, slnko sa už pomaly chystalo zapadať.

Obe sme si naraz vzdychli.

Niekto potichu zaklopal na dvere. Postavila som sa rýchlosťou blesku. Vydesene som sa pozrela na Ewu.
"Nacisti by slušne neklopali." Poznamenala a potichu, po špičkách prešla ku dverám a pozrela sa cez kukátko. Videla som ako sa jej prekvapene zdvihlo obočie.
Opatrne chytila kľučku a potom otvorila dvere.
Pred našimi dverami stálo asi osem žien. Niektoré z nich boli staré babičky iné ženy v rokoch. Každá z nich mala v rukách plný košík, niečoho.
S Ewou sme zvládli len zaklipkať očami.
"Krásny dobrý deň." Pozdravila nás jedna pani. "Moje meno je Mária, Vitajte u nás v dome! Môžeme ďalej?"
"Nooo." Zatiahla Ewa.
"Samozrejme." Povedala som rýchlo.
"Počuli sme vás dneska, chvíľami sa to zdalo ako by vás niekto prenasledoval."
"Je tu veľa pavúkov." Poznamenala som. Dámy si bez toho aby sa opýtali posadali za stôl, ktorý sme privliekli do prechodovej miestnosti aj zo stoličkami.
"Napadlo nás, že budete potrebovať nejaké zásoby." Povedala jedna dáma, ktorá mala ľahko prešedivené vlasy a veľmi milý úsmev.
"Ja som Anna." Predstavila sa mi a podala mi ruku. "Teší ma ja som Sophia."
"Ewa." Tiež si s ňou potriasla rukou.
"Čomu vďačíme za také dary?" Opýtala som sa neveriaco.
"No čomu moja milá?" Povedala jedna babička, ktorá mala okolo hlavy čiernu šatku. "Musíme si predsa pomáhať nie?" Jasne to nebola poľka, možno slovenka? "Tu v tomto dome nie je nikto, kto by tu nemal byť. Ak rozumiete. Pán Jákob, teda Jakub nás chráni. Môj muž, toho zastrelili na ulici, keď sem prišli Nemci." Povedala smutne.
"A môjho odviedli po tom ako v krčme vykrikoval že Hitler by ma umrieť." Povedala ďalšia.
"Moji obaja synovia aj s manželom patria k partizánom. Nemci ku mne prišli a vypálili mi celý dom." Povedala Anna.
"A ja som sa narodila ako židovská krysa." Povedala jedna babička a pri tom buchla rukou do stola. "Aj s mojim mužom a deťmi sme krysy, ktoré nezaslúžia žiť!" Napodobňovala Hitlerov hlas. "Zaberám priestor tej nadľudskéj posratej rase!" Zas udrela do stola. Jej rétorika ma tak prekvapila, že som niekoľko sekúnd nedokázala nejako zareagovať, ale potom som sa nahlas spoločne zo všetkými začala smiať.
"Len málo tých čo sú tu, sú pôvodnými vlastníkmi bytov. Mali sme šťastie, že pri bombardovaní bomby dopadli ďaleko od nás, na centrum." Hovorila Anna. "Tento byt patril veľmi milej rodine. Bolo smutné čo sa im stalo. Pán Jákob nám byty prenajíma, dáva ich tým ktorí ich potrebujú. Ale ešte nikdy neprišiel nikto tak mladý ako vy!" Hovorila Anna
"Ráno, keď som vešala prádlo, videla som tých vašich fešákov." Povedala zas tá stará pani so šatkou na hlave. "Kde ste ich našli dievčatá? Sú to krásne kusy." Zas celý stôl vybuchol do smiechu. S Ewou sme sa na seba len prekvapene pozerali.
"Tak poďte na privítanie tu pre nás niečo mám!" Anna sa naklonila ku košíku, ktorý priniesla a vytiahla sklenenú fľašku s priezračnou tekutinou.
"Máte poháre?" Opýtala sa ma.
"Nie." Odpovedala som jej.
"Nevadí! Ja mám!" Ozvala sa ďalšia žena a vytiahla zo svojho košíku pár sklenených pohárov a rozložila ich na stôl.



Zvyšok večera sme strávili jedením, popíjaním a výbuchmi smiechu. Bolo to privítanie ako sa patrí.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | Web | 25. září 2018 v 19:33 | Reagovat

Och bože som rada, že sa niekde skryli a sú v bezpečí aspoň na teraz. Veľmi, sa teším čo bude dalej

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama