1. Kapitola - Šepot časov minulých - časť 1.

25. října 2018 v 20:17 | Kelly145 |  Šepot časov minulých


1. Kapitola - 1. časť.



(Tobbias)

Autom som zastavil na kraji cesty na odbočke, ktorá viedla do polí za mestom.
Zamkol som ho a kľúčik som si vložil do vrecka na bežeckej bunde.

Miloval som beh, hlavne bez v noci. Keď nikde nikto nebol, len ja a les. Ticho a pokoj. Miloval som ten moment keď som zabudol na to, že bežím a mohol som vnímať len ten pokoj, ticho a rýchli tlkot srdca.

Rozbehol som sa po ceste, pre mňa známou trasou. Snažil som sa sem ísť každý deň, alebo aspoň každý druhý vyčistiť si hlavu.
Vždy keď som mal problémy, chodil som sem, krajina mi pomáhala nejak si utriediť myšlienky.

Premýšľal som nad knihou, ktorú som ešte pred niekoľkými chvíľami držal v ruke. Bolo zaujímavé pozorovať samého seba, ako sa moje schopnosti zlepšujú. Pamätám si, keď so bol ešte mladý a všetka mágia sa vo mne len začala prebúdzať, ako veľmi ťažké bolo urobiť čo i len to najmenšie kúzlo. Ako ťažké bolo pohnúť predmetom, či zapáliť sviečku.
Spomínal som si na dlhé hodiny učenia sa a zdokonaľovania sa, aby som bol čo najlepší pretože som mal potrebu všetkých mojich kamarátov a spolužiakov prekonať.
Možno to bolo nadanie, alebo len veľa práce no netrvalo mi to dlho. Vo veľmi krátkej dobe som začal zvládať kúzla o ktorých ostatný nemali ani tušenie že existujú. Jediný ktorý ma dokázal prekonať a predbehnúť bol Darien. Nikdy však medzi nami nenastala rivalita. Bolo to priateľské postrkovanie sa, čo nám obom pomáhalo sa zdokonaliť.
Darien bol rovnaký rebel v rodine ako ja, odmietol nasledovať všetky tie šialené tradície a rituály aj keď na jeho strane nátlak nebol tak intenzívny, ako u mojej rodiny.

Môj otec bol veľmi zásadový muž, bol veľmi prísny a často krát nedokázal prejaviť akýkoľvek cit. Ako dieťa som tým veľmi trpel. Ktorý syn nevzhliada ku svojmu otcovi, ako ku najväčšiemu vzoru. Ktorý sa mu nechce zavďačiť a robiť veci tak aby bol na neho jeho otec pyšný. Od neho sa mi nikdy uznania veľmi nedostalo. Vždy som mohol urobiť niečo inak a byť lepší než som bol.
Na moju sestru nikdy neboli kladené tak veľké nároky ako na mňa, pretože som ich jediný syn.

Spoločnosť v ktorej som žil bola veľmi komplikovaná. Stáročiami vybudované tradície a zvyky, ktoré sa museli dodržiavať boli často krát úplne nezmyselné. Niektoré rodokmene sa ťahali stovky rokov do minulosti a ich terajší potomkovia sa čo najviac snažili udržať si slávu, ktorá prichádza s menom.
Hierarchia bola komplikovaná, kasty do ktorých sa rozdeľovala naša komunita boli nekonečné a pochopiť vzťahy medzi nimi bolo možné len dlhými rokmi praxe. Akákoľvek spolupráca s ľuďmi bola absolútne tabu. Aj napriek rokom a pokroku ľudskej spoločnosti a veľkému pokroku v ich vnímaní sveta, si mnohý z nás mysleli, že prezradenie sa by znamenalo našu smrť, v čom som súhlasil. Dejiny nás učili že ľudia nemajú veľmi veľké pochopenie pre tých, ktorý sa od nich nejako líšia.
Navyše mnoho z našich bolo stále veľmi zatrpknutých. Čarodejníci sa nedožívali stoviek rokov, ale naša priemerná dĺžka života bola predsa len o niečo väčšia ako ľudská. Veľa zo starších si pamätalo časy, keď sa ešte čarodejnice ešte pálili na hraniciach.

Preskočil som cez jednu kalúž a náraz a prebral zo zamyslenia. Na moment som spomalil aby som rozpoznal kde som.
Zatočil som doprava, trochu ďalej od domov ktoré som videl na konci poľnej cesty.

Vybehol som na malý kopec, ak by nebola taká tma, určite by bolo vidieť až k oceánu. Pozrel som sa na hviezdy. Žiadne svetlá z lámp mi nekazili ten dokonalý výhľad.
Prudko som zaklonil hlavu a obdivoval som tú krásu. Bolo úplne vidieť ako sa zem zaobľuje. Mliečna dráha sa tiahla od jedného konca po druhý. Tiahla sa pomedzi hviezdy a jediné čo ničilo jej krásu bolo mesto ktoré ju svojimi svetlami prekonalo.


Niečo do mňa zrazu prudko narazilo zozadu. Stratil som rovnováhu a začal som padať dole kopcom.
Zastavil som sa po niekoľkých metroch. Dopadol som na chrbát. Cítil som ako ma niekto pritlačil k zemi chytil mi obe ruky a silou ich zovrel a pritlačil mi ich k zemi.

Tá osoba bola menšia ako ja, sadla si na mňa a popravde som nemal vôbec silu na to aby som sa pohol a prekonal ju. Myklo mi rukou, chcel som ju odhodiť pomocou kúzla, ale niečo ma zastavilo.

Bola tma, tak že bolo pre mňa trochu komplikovanejšie vidieť jej tvár, navyše bola oblečená celá v čiernom, ale čo som mohol rozpoznať bolo, že je to žena. Podľa jej postavy to bolo úplne jasné.
Počul som ako sa prudko a rýchlo nadýchla a potom mu ako by nahnevane pustila ruky a posadila sa na mňa. Založila si ruky na bokoch a nahnevane si z tváre strhla šatku, ktorou mala. Prekvapene som nadvihol obočie, keď som v nej spoznal našu novú kolegyňu na fakulte.

"Starnem." Pokrútila nad sebou hlavou a postavila sa tak rýchlo, že som nedokázal zaznamenať jej pohyb. Natiahla ku mne ruku.
"Pardon." Povedala a mykla prstami, čím ma chcela popohnať. Nechal som ju aby mi pomohla stať, zdvihla ma nohy tak prudko, že mi až niečo puklo v ramene.

Mala na sebe športové oblečenie, podobné ako ja. Vlasy mala vypnuté do pevného drdola a na tvári nemala žiaden makeup.
Aj keď vonku bola tma. Jasne som mohol vidieť jej svetlo zelené veľké oči ktoré na mňa trochu pobavene pozerali.
Hneď mi bolo jasné, že ten tvor čo stojí predo mnou nie je len obyčajný profesor na univerzite, ktorý si chcel ísť večer zabehať po ťažkom dni.
Nemusel som dva krát premýšľať nad tým, s kým mám tú česť.

Upír.




 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sandy Sandy | 3. listopadu 2018 v 23:26 | Reagovat

Uuuu to posledná slovo :-)))
Páči sa mi to, páči.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama