Stratené - 57. Kapitola 1. časť

19. října 2018 v 15:24 | Kelly145 |  Stratené

57. Kapitola




Na druhý deň, keď sa Hanz s Tomášom zas niekam vytratili sa k nám do bytu nahrnuli snáď všetky ženy z celého domu a pomohli nám upratovať. Spoločne se vydrhli podlahy tak že sa leskli a okná sme umyli tak že sa cez ne dalo vidieť snáď až do Krakova.

Zdalo sa že zlé časy spájajú dobrých ľudí, ochotných si navzájom pomáhať a my sme mali šťastie, že sme sa ocitli v dome kde takýchto ľudí bolo neúrekom a prišli sem snáď z celej Európy. Boli tu nie len Poliaci, ale aj Slováci, Češi a Ukrajinci.
Všetky zblúdilé ovečky, ktoré mali podobný osud ako my, hoci väčšinou viac tragický než dobrodružný.

Ako sme sa prebojovávali špinou v byte, vypočuli sme si aj s Ewou veľa príbehov, jeden z nich bol tragickejší než druhý. Neverila by som koľko zloby dokáže napáchať jeden fanatik a tí ktorí ho počúvajú a predsa, aj keď sa im stalo toľko zlého nezlomilo to ich ducha. Naopak zdalo sa mi ako by ich to posilnilo.

Nie len že nám pomohli byt dokonale upratať, ale každá z nich priniesla niečo čo sme potrebovali. Okrem nádob do kuchyne nám podarovali poháre, taniere a príbory. Uteráky, malé ručne tkané koberce.
Nábytok ktorý nám chýbal nám pomohli ich manželia vyniesť až k nám do bytu. Tak že sme na konci dňa mali zariadené komplet všetky miestnosti a ba dokonca sme mali aj vankúše periny a matrace, čo bolo neskutočne požehnanie a zdalo sa že ani jedna z nich nie je plesnivá, a ani v nej nežije žiadna háveď.
Manžel jednej starej pani, nám sľúbil vyrobiť rámy na posteľ. pretože teraz spočívali len v nohách na ktorých boli položené dosky s matracom.
Dokonca nám priniesli vázu a kvety, ktoré sme si mohli položiť na veľký stôl, pri ktorom sa nám podarilo nejako primontovať padnuté dve nohy.


Vonku už bola dávno tma keď sme sa konečne spoločne posadili za stôl spoločne s Annou, ktorá nám ostala pomáhať do posledného momentu.

Až teraz som mala čas si ju bližšie prezrieť. Bola to krásna žena, mala niekoľko vrások na čele a okolo úsť. Vlasy zviazané do pekného vrkoča väčšina z nich bola hnedá, ostatné mali jasne bielu farbu. Ruky mala tenké a mala neskutočne dlhé prsty.

"Ďakujeme." Povedala jej Ewa a posunula k nej pohár s vodkou, ktorú priniesla Mária deň pred tým.
"Nie je zač." Povedala Anna a usmiala sa na nás. Elegantne sa posadila a vzala si pohár do ruky.
Posunula som jej tabatierku s poslednými cigaretami, ktoré Hanzovi ostali v nohaviciach.
"Ale je, bez vás by sme sa s tým mordovali ešte niekoľko dní." Poznamenala som. Anna si vzala jednu cigaretu a spokojne so zatvorenými očami si ju zapálila.
"Viem aké to bolo keď som prišla sem ja." Vzdychla si. "Moji chlapci spoločne s manželom odišli z domu už pred nejakým časom, málo ich vídam. Pred tým sme si dopisovali, ale čím viac je tu Nemcov tým je to ťažšie, tak že teraz od nich mám len veľmi málo správ.
Keď mi ako pomstu spálili dom a vzali všetky zvieratá nevedela som kam mám ísť. Nejako som sa dostala ku dverám nemocnice, teda toho domu kde pracujem Jákobov brat, tam kde môžu bývať vdovy." Prikývla som.
"Tam to poznám, pracujem tam." Povedala som potichu.
"Och skutočne? Nebola som tam neuveriteľne dlho!" Usmiala sa. "Každopádne tam sa ma ujali, pomohli mi si nájsť prácu v jednom krajčírstve kde robím doteraz. Opýtali sa ma či sa nechcem radšej schovať tu, kebyže sa náhodou jeden z mojich troch chlapov rozhodne vrátiť domov. Tam by budili príliš veľa pozornosti a ja tiež. Chápem, že tam nechce mať niekoho kto je priamo napojený na partizánov. Kebyže na to tí bastardi prídu, mohli by to zatvoriť a to by bola chyba."
"Tak že tvoji chlapci sú nažive?"
"Jákobovi sa ich podarilo nájsť, má lepšie kontakty ako ja samozrejme. Áno naposledy som od nich dostala fotku a list pred mesiacom. Sú tak dospelí. Rada by som sa s nimi videla." Vzdychla si. "Ale na to príde čas nie? Po konečnom víťazstve." Smutne sme sa na seba pozreli a každá sme si odpili z pohára a ja som si prudko potiahla z cigarety.
"Neopýtala som sa na to ako ste sa vy dostali sem?" Prezrela si nás.
"To je komplikované." Pozrela som sa na Ewu. Nechcela som spomínať Hanza, vedela som, že keď nahlas vyslovím vetu Nemec v tomto dome jej pohľad na nás sa okamžite zmení.
"To sú všetky naše príbehy." Povedala Anna mierne.
"Tomáš a Hanz tiež patria k odboju." Povedala nakoniec Ewa priamo.
"Hanz?" Pozrela sa na mňa a potom pomaly na Ewu. "Nemec?" Obe sme naraz prikývli.
"Ale dievčatko." Súcitne pokrútila nado mnou hlavou a odpila si z pohára.
"Nie všetci Nemci sú nacisti a nie všetci nacisti sú Nemci, že áno?" Obraňovala som ho, na čo mi neodpovedala. Veľmi v krátkosti sme jej vyrozprávali to ako sme sa sem dostali. Väčšinu detailov sme si nechali pre seba.
"To znie ako z románu." Poznamenala Anna.
"Ak máte z Varšavy falošné papiere, sú od nás." Povedala Ewa a žmurkla na ňu. "A vďaka jej Nemcovi." Anna na to nepovedala ani jedno slovo. Len si zapálila cigaretu a pousmiala sa.
"Je šialené nájsť lásku v dobe ako je táto a ešte šialenejšie je predstaviť si, že by si ju našla u niekoho ako sú oni. Neodsudzujem ťa za to. Nevyberáme si do koho sa zamilujeme, bohužiaľ. Je to ale neuveriteľné…" Vzdychla si. "Ale aby som bola fér, videla so ho, nemá zlé oči ako oni. Vyzerá ako dobrý chlap. Nedivím sa že si neodolala." Pousmiala sa. "Ale ak ti ublíži tak ho zlinčujeme."
Ewa sa pobavene zasmiala. "Neboj sa to som si už vzala na starosť ja." Obzrela som sa k nej s jedným nadvihnutým obočím. Na čo len mykla plecom.
Otvorili sa dvere, ako prvý vošiel Tomáš.
"A my o vlku." Usmiala sa Ewa a pozrela sa na Annu.
"Dobrý večer." Pozdravili obaja skoro naraz a skúmavo sa pozerali po byte. Ráno ho opúšťali v katastrofálnom stave.
"Teraz sa chodí domov?" Opýtala sa Ewa a dva krát zaklepkala prstami o stôl.
"Ja radšej pôjdem." Povedala Anna a pozrela sa na mňa. "Zajtra sa uvidíme nie?"
"Určite! Ešte raz ďakujeme!" Povedala som a postavila som sa aby som sa s ňou rozlúčila.
"Prajem krásny večer." Pozdravila tak nejak všetkých a potom za sebou potichu zatvorila dvere.
Ja som si zas sadla na stoličku, dva poháre toho silného alkoholu sa mi zdá sa, vstúpili do hlavy trochu rýchlejšie než som si predstavovala.
"No? Teraz sa chodí domov?" Opýtala sa Ewa zas Tomáša, ktorý k nej pomaly postupoval.
Naklonil sa k nej aby jej dal pusu no tesne pred jej perami sa zastavil. "To cítim alkohol?" Opýtal sa jej.
"Hej." Odpovedala mu úprimne. "Pozdrav vidieku."
"Tak že my chudáci celý deň chodíme a snažíme sa pre vás zadovážiť všetko čo potrebujete a vy si tu zatiaľ popíjate."
"Ak si si nevšimol drahý z podlahy sa dá jesť, cez okná je vidno sú na nich dokonca aj závesy a z domu kde ráno nebol ani jeden funkčný stôl je zrazu milo zariadený bytík! Na oboch poschodiach. Síce ani v jednej skrini nie je nič len vzduch, ale sú tam!" Pousmiala sa.

Očkom som sa pozrela na Hanza, ktorý bez slová stál neďaleko odo mňa.

"Poďe spať." Povedala som potichu na čo len prikývol.

"Dobrú noc!" Pozdravili sme naraz.

Rýchlo som vyšla po schodoch.

Ako Ewa povedala aj naše poschodie bolo umyté do čista. Bohužiaľ okrem postele, skrine nočného stolíka s malou lampou sa nám nepodarilo zohnať nič iné, čo by sme sem umiestnili. Ale možno časom odniekadiaľ zoženieme ešte jeden gauč, alebo aspoň kreslo. Alebo poriadnu lampu.
"Konečne sa tu dá dýchať." Povedal spokojne Hanz a očkom sa pozrel cez okno na streche.
"Áno, trvalo nám celý deň to vyvetrať. Ešteže dnes nebolo vonku milión stupňov."
"Áno." Usmial sa a vyzliekol si sako, ktoré si zavesil do prázdnej skrine.
"Kde ste boli celý deň?" Zavolala som za ním keď vošiel do kúpeľne.
"Nepočujem! Jee ono tečie čistá voda!" Zavolal spokojne. Počkala som dokým ju zastaví.
"Máme len jednu zubnú kefku."
"Vidím."
"Ale máme!"
"Za to som vďačný." Oprel sa o dvere kúpeľne a kefkou si drhol zuby.
"Tá masť je pasta. Vyrába jú pani z dola z byliniek čo má za domom."
"Vonia to zvláštne."
"To je čerstvá mäta, len ju pekne použi." Hanz sa zaškeril a na moment sa zas stratil v kúpeľni.

Keď z nej znovu vyliezol, vlasy mal mokré od vody. Nohavice uložil do skrine a sadol si vedľa mňa na postel. Objal ma rukou a pritlačil si ma k sebe.
"Unavená?"
"Ani nie, bolo to milé."
"Čo?"
"Dnešný deň, prišiel celý dom. Bez nich by sme to tak rýchlo nezvládli." Len sa pousmial.
"Tak že… Čo ste robili celý deň." Vedela som, že sa mu na tú otázku nechce odpovedať, ale neplánovala som mu dať možnosť mi na ňu neodpovedať, ako včera.
Prevrátil oči.
"No šup! Musíme ísť spať, zajtra už pôjdeme aj s Ewou do práce." Prekvapene sa na mňa pozrel.
"Zbláznila si sa?"
"Nie." Odpovedala som mu pokojne. "Nebude sedieť medzi štyrmi stenami, zbláznila by som sa."
"Sophia to nie je bezpečne!" Odtiahol sa odo mňa.
"Ty si chodíš po uliciach celý deň, definitívne robíte niečo čo nie je úplne s kostolným, ani našim poriadkom, pretože to nechceš povedať a ja mam ostať sedieť doma ako nejaká… nejaká…?" Rýchlo som nedokázala nájsť správne slovo.
"Nie je treba zvyšovať hlas." Prevrátila som oči a otočila som sa tvárou preč. Včera aj dnes sa obaja vrátili s tajuplnými výrazmi, vyliezlo z nich dve a pol vety samozrejme nič o tom čo celý deň a noc robia… Neuveriteľné. Ta jednoduchá veta ma nahnevala ešte viac, než som bola.
"Nesúhlasím s tým." Vyliezlo z Hanza nakoniec. Vyvalila som na neho oči.
"Nebodaj mi to chceš zakázať?"
"Som si istý, že odpoveď "áno" na túto otázku je vyslovene nesprávna."
"To si píš že je." Postavila so sa z postele a otočila som sa na neho. Chcela som na neho nakričať. Rada by som mu povedala, že je idiot a že by sa mal nad sebou veľmi vážne zamyslieť pretože ak ma v pláne takto pokračovať, tak ten prsteň čo mám na prste mu oplieskam o hlavu!
Ale ostala so len pri prevrátení očí. Musela som sa niekoľko krát veľmi zhlboka nadýchnuť aby som nezačala kričať. Och ako rada by som na neho začala kričať.
Nemal by sa teraz snažiť mi trochu pomôcť v tejto veľmi napätej a neprijemnej situácií? NIe! On si ešte kopne keď ležím.
"Ty si ale blb!" Prudko so sa zvrtla na päte a zamierila som si to ku dverám.
"Kam ideš?" Mojou odpoveďou na jeho otázku bolo len prudkú tresnutie s dvermi.

Zbehla som po schodoch.

Musela som prudko zastať aby som sa nezrazila s Ewou, ktorá zdá sa bola rovnako rozčúlená ako ja.

Keď videla moju tvár prudko sa nadýchla. Otočila sa smerom ku dverám z ktorých práve vyšla.
"VON!" Zavolala.
"Prosím?" Tomáš vošiel do dverí. Rovnako ako Hanz mal na sebe už len spodky.
Ewa ho chytila za ruku a potiahla ho von. Potom schmatla za ruku mňa a strčila ma do ich izby. "Hore je voľná posteľ! VON! Dobrú noc!" Tresla dvermi skoro tak silno ako ja. Prudko ich zamkla a potom sa čelom oprela o drevo.

Stála som tesne za ňou.

"To sú blbci čo?" Otočila sa na mňa rozhodila ruky.
"Čo myslíš je toho viac."
"Zakazuje mi ísť do práce!"
"Aha… hej to sú dvaja."
"A nepovedal mi kde zas boli!"
"To máme tiež spoločné." Sadla som si na posteľ.
"Chápeš to? Myslela som si že se partneri, že sme v tom spolu!" Hodila na zem šaty a potom si sadla vedľa mňa. "Hrozí mi nebezpečenstvo či som tu, alebo tam von."
"Tento názor s tebou zdieľam." Hodila sa na posteľ a ja som sa položila vedľa nej.
"Okrem toho sa o neho bojím!" Vzdychla som si a pozrela som sa na Ewu. "Nemyslím tak ako, že sa niečo môže stať. Ale…" Hľadala som slová, ktorými by som to jasne vyjadrila. "On cíti vinu a bojím sa aby neuveril nejakú neuveriteľnú blbosť!" Tá myšlienka ma hlodala už dlhšie. Chcel vynahradiť to čo jeho národ a vlasť urobili svetu a ako by si občas neuvedomoval, že to nie je možné.
"Viem, čo myslíš. Tomáš má zase hrdinský komplex. To že sa u doteraz nič nestalo ho ešte podporuje." Otočila sa ku mne a chytila ma za ruku.
"Ja tu zajtra nemôžem ostať, už teraz mi z toho nie je dobre! Potrebujem ísť niekde kde budem robiť, niekde medzi ľudí! Nemôžem ostať medzi štyrmi stenami! Zbláznim sa z toho! Nebudem tu obmýšľať celý deň pri umývaní podlahy nad tým akú samovražednú misiu tamtí dvaja plánujú."
"Súhlasím s tebou." Poriadne som jej ruku zovrela a otočila som sa k nej. V tom momente Ewa spustila neuveriteľný vodopád sĺz. Ja som ich držala na krajíčku.
Bolo to všetko v poriadku. Obe sme mali svoj krásny byt a život, svojich mužov a prácu. Teraz sme sa obe ocitli na mieste kde ani jedna z nás nechce byť. Kde to zvláštne smrdí, aj keď sme sa pokúšali vetrať. Všade tu bolo cítiť pleseň a starý nábytok a len Pán Boh vie čo všetko sa schováva pod podlahou a vo všetkých dierach v stene.
Popravde som bola vydesená k smrti a chcela som aby ma Hanz poňuňal a povedal mi že je to všetko v poriadku, ale on nebol schopný sa so mnou ani len normálne rozprávať!
Navyše tu boli spomienky na večer keď sme utekali a snažili sa zachrániť si svoj vlastný život. Doteraz mi zvieralo žalúdok keď som si spomenula na tých mužov, ktorých sme nechali ležať na studených uliciach.

Cítila som sa sama a nešťastná a ani jeden z nich nám k lepšej nálade nepomohol!

"Sophi?" Oslovila ma Ewa keď sa konečne upokojila.
"Hm?"
"Som rada že ťa mám."
"Aj ja som rada že ťa mám Ewa." Mať niekoho kto je v úplne rovnakej situácií, bolo tak upokojujúce. Vlastne neboli sme samé, ani jedna z nás, mali sme jedna druhú.



 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama