57. Kapitola - Stratené - časť 2.

19. října 2018 v 15:25 | Kelly145 |  Stratené
časť 2


Zaujímavé. Predvčerom som mala jedno z najkrajších rán, za niekoľko pár mesiacov a teraz? Moment včerajšej večernej úzkosti a beznádeje našťastie odplával spoločne so spánkom a teraz ho vystriedal veľmi veľmi silný hnev.
Nahnevane sa snažím skrotiť vlasy tak aby vyzerali vhodne na to aby so mnou vyšli na ulicu. Som nahnevaná na Hanza, pretože ani jedného z nich nenapadlo sa nám prísť večer ospravedlniť, čo nás dopálilo ešte viac.

"Ukáž mi to sem, pretože si ich ešte vytrháš." Zvolala Ewa a chytila mi vlasy. Jemne mi ich začesala a pripla sponkou.
"Fakt by ma zaujímalo čo stvárajú! A kde nechali slušnosť, že sa nám neprišli ani ospravedlniť!" Rozčuľovala som sa.
"Poď prosím ťa. Ukážeme sa že sme v poriadku a potom pôjdeme prezrieť obchody."
"Nemáme žiadne peniaze. Teda žiadne na takéto utrácanie."
"Ale pozerať sa smieme! Za to sa neplatí." Pozrela som sa na seba do zrkadla a skontrolovala som či nevyzerám ako strašidlo.
Mala som na sebe rovnaké šaty už druhý deň, včera prežili upratovanie skoro bez poškodenia ale aj tak som vyzerala ako keby som vyliezla z kanála. Hádam sa nad tým nikto nebude nejak pozastavovať.

Vyšla som z kúpeľne a ešte pred odchodom som sa napila vody. Ewa ma už čakala za dverami.

Počula som ako Hanz schádza dole po schodoch, alebo to mohol byť Tomáš. Ani jedného som nemala chuť vidieť preto som rýchlo položila pohár a vybehla som zo dverí.

Vzala som Ewu za ruku a spoločne sme sa vydali cez celú Varšavu do nemocnice.


Opustila ma tesne pred vchodom, oddelenie kde robila ona bolo z druhej strany budovy. Použili sme vchod pre zamestnancov tam väčšinou nikto nestráži, tak tomu bolo aj dnes.

Prekĺzla som cez niekoľko chodieb a schodov a dostala som sa na chodbu ktorá viedla do krídla, kde na mňa určite už čaká zástup mojich dievčať. Dúfala som, že za tých pár dní čo sme sa nevideli sa ani jednej z nich nič nestalo.

"Slečna Sophia?" Ten hlas som poznala veľmi dobre. Bol to môj šéf, riaditeľ ústavu. Jakobov brat. Tá podobnosť sa skutočne nedala zaprieť, keby od neho nebol viditeľne mladší myslela by som si, že je to jedna a tá istá osoba.
"Dobrý deň." Povedala som nervózne a zastala som.
"Pohovoríme si." Povedal a ukázal smerom ku chodbe ktorá viedla k jeho kancelárií. Len som ticho prikývla.

Mala som obavy, bála som sa, že mi povie aby som si zbalila veci a odišla. Neviem čo by som robila potom. Prácu som chcela a potrebovala.

"Posaďte sa! Dáte si niečo? Veľký výber nemám."
"Nie vďaka." Posadila som sa na stoličku na ktorú mi ukázal.

V jeho kancelárií som bola len pár krát. Raz keď sme sa dohovárali na tom, že tam budem pracovať druhý krát keď dával do ruky môj sesterský diplóm.
Bola malá veľmi skromná. S niekoľkými dokumentmi pracovným stolom a obrazom vodcu.
"Tak." Vzdychol si. "Sophia, smiem vám tak hovoriť že áno."
"Samozrejme pane."
"Dobre…" Zas si vzdychol. "Viem kto ste, viem kto je Ewa. Viem kto sú vaši partneri a čo robia." Začal. "A viem, že ste u môjho brata a samozrejme chápem prečo."
Len som prikývla.
"Ja a môj brat sme prišli oveľa. V Nemecku sme mali krásny dom a rodinu. Tú nám vzali, vzali nám život a jediný kto ostal sme my. Zaprisahali sme sa že budeme pomáhať ľuďom ako my. Ľuďom ktorí potrebujú pomoc a nevedia si pomôcť sami a nie len tým, ktorí sú rovnakej viery ako sme my, ale všetkým ktorí majú rovnaké zmýšľanie."
Zas som prikývla.
"A viem, že ste dobrý človek Sophia, váš partner Hanz, rovnako ako ja je Nemec, neraz mi pomohol. Ale bohužiaľ to čo sa stalo… je." Nadýchol sa. "Neprijemne."
"Pane…" Začala som, ale zdvihol ruku.
"Nechajte ma dokončiť." Povedal mi rázne. "Venujete sa mojim zverenkyniam. Vidím to. Pre vás to nie je len miesto kde sa schováte a zarobíte si nejaké peniaze ale skutočne sa im a deťom snažíte pomôcť a tak nejak im pomáhate zabudnúť na to, čo sa deje okolo nás pretože im na pár hodín dáte pocítiť, že je všetko v poriadku a vonku za oknami nezúri búrka." Pousmial sa. "Nerád by som vás o to pripravil a nerád by som pripravil ich o to čo im dávate." Vzdychol si. "Ale musím vás veľmi rázne upozorniť. pretože vaša situácia je iná. Nie ste len číslo. Váš muž je hľadaným človekom, ak ho chytia bude z neho urobený exemplárny príklad a všetci, ktorí s ním kedy boli v kontakte tak pôjdu s ním." Prísne sa na mňa pozrel. "Preto, ak bude len minimálne podozrenie. Opakujem ešte raz minimálne!" Zdvihol prst aby tým podporil svoje slová. "Tak v tom momente vás nechcem viac vidieť v mojom úrade. Nemôžem si dovoliť, aby som stratil to čo som budoval roky potom a krvou. Rozumieme si?"
Vydýchla som si. "Rozumiem tomu, pane."
"Ak by okolnosti boli iné, nikdy by som vám niečo takéto nepovedal, ale…"
"Nie, mala by som odísť sama. Už len to, že som sem dnes prišla, je pre ás risk. Ja som si popravde…" Vzdychla som si. "Potrebovala som sem prísť pane." Smutne som sa usmiala. "Mám to tu rada, ako ste povedali na jeden moment som si potrebovala pripomenúť aké je to ísť ráno do práce a navyše mi dievčatá chýbajú a…."
"Nič ďalej nehovorte. Tu ste viac v bezpečí než kdekoľvek inde. Vaše meno už nie je naďalej na našom zozname zamestnancov, všetci čo sme tu máme podobný osud ako vy. Všetci pracujeme v utajení, každému z nás hrozí nebezpečenstvo niekomu viac niekomu možno menej. Ale nežiadam vás aby ste odišla. Len aby ste bola extra opatrná a aby ste nikdy nikomu nepovedali, že tu pracujete."
"Rozumieme si." Prikývla som a vďačne som sa na neho pozrela.
"A teraz choďte, verím že dievčatám veľmi chýbate. Vaša neprítomnosť ich vyviedla z miery."



Keď som vošla do slnečnej miestnosti okamžite sa ku mne rozbehli, skoro som neudržala rovnováhu.
Luisa bola medzi prvými, čo sa na mńa vrhli.
"Ahoj! Bála som sa o teba!" Zvolala a doslova ma zdrapila za rameno a odtiahla ma k dievčatám. Tie sa so mnou privítali o niečo miernejšie, ale prišla ma objať každá jedna, ktorá v ten moment sedela za stolom.
Posadila som sa k nim a vzala som si pohár s čajom, ktorý mi ponúkli.
"To sú bylinky z mojej záhradky." Pochválila sa Dáša.
"Je vynikajúci." Napila som sa.
"Tak čo sa stalo? Kde si bola?"
"Na svadobnej ceste?" Hrnuli sa na mňa otázky.
"Nie nie, stále len zasnúbená, ale…" Vzdychla som si. "Sťahovali sme sa." Povedala som veľmi miernym tónom. Nevedeli o mne nič, nevedeli čo robím, respektíve čo robí Hanz. preto som musela ostať aj naďalej čo najviac diskrétna.
"Prečo?" Opýtala sa Luisa.
"Nemci."
"Vysťahovali vás?" Vyhŕkla ďalšia.
"Áno."
"To sa stalo aj nám, proste nám vzali dom a povedali že v ňom viac nebývame! A to nie som ani židovka! Len Poľka!"
"Aj to je dobrý dôvod." Podotkla Dáša štipľavo.

"Nič nám neostalo, len jeden kufor do ktorého som v panike stihla nahádzať skutočne veľmi málo."
"Zdalo sa mi že máš tie šaty nejaké zvláštne." Podotkla Luisa.
"Tu je oblečenia dosť! Niečo si vyberieš!" Zvolala Dáša a kývla hlavou dozadu. "Riaditeľ nám zháňa oblečenie z celej zeme, aj pre chlapa tam niečo nájdeš."
"Myslíš si, že by som mohla?"
"Samozrejme je to pre tých čo to potrebujú. Polovička z toho mi je tak či tak malá vezmeš si môj podiel."
"Nebudem si brať nikoho podiel."
"To si robím srandu miláčik. Proste si vezmeš čo potrebuješ."
"Hlavne na zimu." Zvolala Luisa. "Pretože bez kabáta to neprežiješ!"
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | Web | 10. listopadu 2018 v 12:24 | Reagovat

Zablúdila som sem po dlhšej dobe a čitala všetko čo mi ušlo, ale neviem túto kapitolu som čítala, ale chýba koment. Neviem prečo :D Asi som zabudla napísať :D Každopádne som veľmi zvedavá čo sa bude diať ďalej

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama