Prológ

16. října 2018 v 10:18 | Kelly145 |  Šepot časov minulých
Pretože, toho v živote mám málo.

Prológ



Natiahol som si pred seba ruky a poriadne som si pretiahol všetky prsty. Lenivo som sa pozrel vedľa seba na hodiny, ktoré som mal na nočnom stolčeku a z veľkou nevôľou som sa posadil na posteli.
Prešiel som si rukami po tvári a postavil som sa z postele. Perinu som za sebou hneď prehodil. Zamieril som do kúpeľne kde som sa rýchlo osprchoval, snažil som sa nejako upraviť vlasy, ale na čo.
Po tom ako som na seba obliekol košeľu a elegantné nohavice som sa postavil do kuchyne kde som si pripravil veľmi jednoduché raňajky.
Pozrel som sa na hodinky, ktoré som mal na zápästí a skontroloval som koľko mám ešte času do prvej prednášky.


Do školy som chodil pešo, môj byt nebol tak ďaleko, rád som sa po ránu prešiel.

Prehodil som si cez seba kabát a koženú tašku som rýchlo hodil na rameno. Vytiahol som z vrecka telefón a sluchátka a založil som si ich rýchlo do uší.

Rád som prechádzal cez toto naše malé malebné mestečko, ktoré si žilo svojim vlastným životom napriek všetkému čo sa dialo naokolo. Malé mesto s menom Oxford.

Miloval som prechádzať sa pomedzi staré budovy, ktoré z časti tvorili univerzitu a z tej druhéj všetko to čo sa univerizity týkalo. Od ubytovania cez spoločné priestory. Keď som sa rozhodoval, kam pôjdem prednášať, ponuka z Oxfordu bola veľmi prijemym prekvapením. Učil som tu už cez dva semestre a každým rokom som si to užíval viac a viac.

Vbehol som do budovy kde som mal kanceláriu, cestou som si vyzdvihol internú poštu.
"Zdravím Tobbias." Pozdravila ma moja asistentka, ktorá študovala tretí rok fyziku a matematiku. Vybral som si ju pretože bola veľmi šikovná, pracovať s niekym komu to myslí bolo prijemne. Pomáhala mi s mojimi výpočtami.
"Dobrý deň Amy." Pozdravil som ju a vzal som si od nej pár papierov na ktorých som mal napísaných niekoľko odkazov.
"Niekto, ťa veľmi úpenlivo zháňa." Pozrel som sa na mená volajúcich a znechutene som ich hodil do koša.
"Vieš, že by si sa im mal ozvať."
"Ak ma chce moja rodina kontaktovať, majú môj telefón." Vedia, že by som ho nezdvihol preto mi volajú do práce. Od mojej nie veľmi podarenej rodiny som sa snažil dištancovať čo najviac, nemali sme dva krát vrelé a prijemne vzťahy. Každý rozhovor končil hádkou a už som bol z toho za tie roky unavený.

Na moment som sa zatvoril do svojej kancelárie, ktorá bola síce starožitne ale veľmi elegantne zariadená, nemal som rád keď boli všade naokolo veci, al som rád keď bolo všetko zorganizované.
Zobral som si písomky zo stola, ktoré som stihol opraviť ešte večer pred tým, nebolo to nič komplikované, len dva pomerne jednoduché príklady.
Zaujímal som sa o veľa predmetov, aj keď fyzika ma zaujala zo všetkého najviac. Jej praktické využitie a aplikovanie na každo denný život ma proste a jednoducho fascinoval. Keď som to skombinoval s matematikou bola to ako súhra dvoch odlišných tónin ktoré ale dohromady vydávali Bachovú symfóniu.

Prezrel som sa v zrkadle tesne pred tým, než som odišiel z pracovne. Vždy bolo lepšie skontrolovať či na nose nemám kus kečupu od raňajok alebo kúsok zeleniny medzi zubami. Študenti vedia byť pekne neprijémny.
Bol som vysoký, postavu som mal primeranú k všetkým aktivitám, ktoré som robil. Rád som vesloval a plával, tak že to ma udržovalo pomerne v dobrej kondícií. Mal som svetlo hnedé vlasy a jasne zelené oči, tento rok som sa rozhodol pre strnisko, ktoré sa mi nakoniec tak zapáčilo, že som si ho len udržiaval v znesiteľnej dĺžke.

Upravil som si hodinky a golier na košeli a vyrazil som na prednášku.

Študenti v teste pomerne uspeli tak že atmosféra na hodine bola trochu pokojnejšia. Prednášal som dva krát za sebou, našťastie nie jednu a tú istú látku, bavilo ma to. Snažil som sa hodiny viesť tak aby študenti nejak premýšľali, aby sa zamysleli nad tým čo sa im snažím vysvetliť, aj keď väčšina z toho bola veľmi abstraktná. Niekedy som premýšľal či som sa radšej nemal dať na filozofiu. Ale nikdy nie je neskoro však že.

Keď som skončil, bol akurát čas obeda, tak že som sa ani neobťažoval tým aby som sa vrátil späť do kancelárie.

Zamieril som si to rovno k môjmu kamarátovi, ktorý tiež zhodou okolností pracoval na rovnakej univerzite ako ja. Až na to, že on učil literatúru.

"Dobrý deň, pán profesor." Pozdravil ma mladý asistent, ktorý sedel pred jeho dverami.
"Dobrý deň, Thomas."
Neobťažoval som sa tým aby som zaklopal na dvere, je veľmi málo vecí, ktoré som s ním nezažil neprekvapí ma len tak niečim.
Kývol mi rukou na pozdrav pretože mal práve telefón priložený k uchu. Darien a ja sme boli rovnako vysoký. On mal blond vlasy a modré oči a bol o niečo málo starší ako ja, teda aspoň výzorovo to tak vyzeralo.
"Prosím ťa priprav to na zajtra ráno a ja sa na to pozriem, teraz musím ísť. Mám niečo dôležité." Položil telefón bez toho aby čakal na odpoveď z druhej strany.
"Som niečo dôležité?" Opýtal som sa pobavene.
"Nefandi si." Odvrkol mi a kývol mi aby som sa posadil. Podľa krabičiek na stole som predpokladal že nikam von medzi ľudí dnes nepôjdeme. Čo vlastne nebol tak zlý nápad, teraz každý jeden podnik v okolí bude úplne plný.
"Ako sa máš?" Opýtal sa ma a podal mi krabičku s jedlom kde bolo nejaké veľmi mastné a určite zdravé čínske jedlo, ktoré som si mal v pláne úplne vychutnať.
"Dobre." Odpovedal som mu vyzul som si topánky a nohy som si vyhodil na sedačku oproti mne. On zaujal podobnú pozíciu.
"Volala mi tvoja matka." Skoro mi zabehol kúsok kuracieho mäsa, keď to povedal.
"Milé od nej." Povedal som sarkasticky a naklonil som sa dopredu, ak by mala chuť nejaká omáčka vyliezť cez môj nos, nech to aspoň urobí tak aby mi nekvapla na novú košeľu.
"Tob, nechcem ťa nejak poučovať."
"Tak nepoučuj!" Povedal som mu pomerne nahnevaným tónom, vedel som že ma chce zatiahnuť do debaty na ktorú som dnes určite nemal náladu.
"Máš ale nejakú zodpovednosť."
"K čomu? K rodine, tradícií a k môjmu postaveniu?" Oboril som sa na neho. "Dobre vieš že to o rodinnom dedičstve vôbec nie je, môj." Nadýchol som sa a prehltol som slovo ktoré som chcel vysloviť "On proste nedokáže prekonať to, že niekto sním v niečom nesúhlasí a ja sa odmietam na tej fraške ďalej podieľať a to dobre vieš." Namieril som na neho dve paličky, ktoré som držal v ruke.
"Ja ťa chápem a vaša posledné hádka, nebola veľmi prijemná, bol som pri tom."
"Tak?"
"Ale tvoja mama za to nemôže." Zamračil som sa a radšej som otočil hlavu inde. Vedel som, že mama za to čo otec hovorí nemôže, ale nikdy sa ma nezastala tak prečo by som sa mal nejako snažiť.
Vzdychol som si a radšej som si do úst vložil ďalší kúsok zeleniny.
"No ale…" Darien sa zdvihol z gauča a prešiel k poličke kde mal neuveriteľné množstvo kníh. Bol to skutočne knihomoľ, zo všetkým čo k tomu patrí. Najviac sa mi páčila jeho špeciálna schopnosť, nájsť knihy ktoré nikto iný nájsť nedokáže. Aj teraz držal jednu v ruke, bola malá a nenápadná, obyčajnému oku by ušla.
"Čo je to?"
"Indický manuskript." Podal mi ho. Obal aj strany boli veľmi staré, to mi bolo jasné prvým dotykom. "Píše sa v ňom o transfigurácií." Pousmial som sa keď to vyslovil. "Vravel si, že s atým teraz zaoberáš, napadlo ma že by ťa to mohlo zaujímať."
"Samozrejme!" Nadšene som si prezrel niekoľko stránok a vedel som, že nad touto malou knížkou strávim veľa večerov. "Vďaka."
"Stála ma pekne veľa."
"Čo za ňu chceš."
"Keď prídeš na to ako sa mení kameň na zlato, dáš mi vedieť."
"Patríš k jedným z najbohatších ľudí v Británií."
"Dobre tak, keď prídeš na to ako premeniť vodu na víno." Zasmial som sa.
"Ako by si to už dávno nevedel." Pobavene sme sa na seba pozreli. Premena vody na víno, och to boli zaujímavé večery.

Ďalej sa konverzácia vyvinula úplne iným smerom.

"Idem." Oznámil som mu keď sme dojedli a ja som sa musel ponáhľať zas na ďalšiu prednášku.
"Jasné, ja mám tiež dnes hodiny až do večera." Postavil sa a hodil cestou krabičku do koša. "Večer dáme pivo?"
"Jasné, prečo nie. Napíš mi." Zamával som mu keď som odchádzal.

Dariena som poznal od detstva, nikto mi nebol bližším priateľom než bol on. Poznal moju rodinu, aj to čo sa v nej dialo, vždy stál za mnou. Jeho rodina bola prečo už veľmi dlho, nikoho iného nemal. Preto z nás boli skôr bratia.

Kráčal som po chodbe, hodina sa práve začala tak že nikde nebolo ani nohy. Prechádzal som okolo posluchárni a veľmi som popravde nevnímal čo sa dialo okolo mňa.
Pohľadom som prechádzal od jedných dverí ku druhým. Niektoré boli zatvorené, iné viedli do prázdnych prednáškových sálov, ďalšie boli čiastočne pootvorené alebo mali okienko cez ktoré sa dalo vidieť čo sa deje dnu.
Pohľad mi prudko zastal a ja spoločne s ním, keď som uvidel cez sklenú časť dverí osobu, ktorá stála pred svojimi študentmi a práve sa chystala prednášať.

Túto ženu som tu ešte nevidel, čo nie je nič neobvyklé, univerzita je veľká a profesorov z rôznych fakúlt je tu ešte viac.
Bola vysoká a štíhla, oblečená v čiernych dlhých priliehavých šatách s rolákom, ktoré opisovali jej postavu. Vlasy mala pevne zviazané do drdola pri temene. Očami prechádzala cez študentov, tak že som videl len jej profil, ktorý bol perfektný. Videl som že a veľké oči a veľmi dlhé mihalnice. Na moment som z nej nemohol spustiť oči.

Možno by som sa tam na ňu ostal pozerať dokým jej prednáška neskončí, ak by mi nezazvonil telefón, ktorý ma doslova vyhnal z tranzu. Volala mi moja asistentka, zrušil som to, ale uvedomil som si koľko je hodín.

Vytiahol som telefón a rýchlo som napísal Darienovi.

Všimol som si, že máte novú kolegyňu.
Haha! Máme, nastúpila asi pred týždňom. Nespomínal som?
Nie.
Ah, pozval som ju na večeru, ale ani sa na mňa poriadne nepozrela.
Tak to preto nestála za zmienku, ha
Tak uznaj, ktorá odmietne MŇA! je divná!

Prevrátil som oči, keď som si tú správu prečítal. Jeho sebavedomie by skutočne mohol rozdávať.

Prednášky mi ubehli pomerne rýchlo, ostal som ešte nejaký čas pracovať na nejakých výpočtoch, ale popravde nevedel som sa dočkať, kedy sa konečne dostanem domov a pozriem sa poriadne na manuskript od Dariena.



Dvere od domu som za sebou zatvoril tesne po tom ako sa zotmelo. Nalial som si pohár červeného vína a bez toho aby som urobil čokoľvek iné posadil som sa s knihou do obývačky.
Nechal som zastreté okná, to čo som sa chystal urobiť nie je úplne vhodné pre každé oko.

Otvoril som knihu, ktorú som nechal položenú pred sebou.

Musel som sa na moment sústrediť, vyčistiť si hlavu pretože myslieť na niečo iné než na to čo plánujem urobiť , sa nikdy nevyplatilo.
Vzal som knihu do ruky a cítil som ako mi brnia špičky prstov. Otvoril som oči a zároveň som otvoril knihu. Jej stránky vyzerali úplne inak ako pred tým.
Písmená pohybujúce sa medzi riadkami jasne svietili modrou farbou a pohybovali sa, tak že bolo ťažké ich prečítať, ale na také texty som dávno zvyknutý. Čítam ich celý môj život.

Kúzla na prvých stránkach boli jednoduché, taký základ čo mi mal ovládať asi každý kto túto knihu dostane do ruky.
Tie ďalšie boli o niečo komplikovanejšie. Tranformácia a transformácia sa považovala za jednu z najťažších druhov mágie. Bola dokonca ťažšia ako niečo vytvoriť. Premena jedne molekuly na molekulu niečoho iného vyžadovalo neuveriteľné množstvo energie, už len čítať o tom ma unavovalo. A preto ma to tak neuveriteľne fascinovalo. Vedel som, že dnes večer nie je čas na to aby som robil nejaké hrdinstvá, na to som bol už dosť starý a múdry. Navyše som sa poučil z vlastných chýb. Pričom jedna ma stála skoro život.
Mágia je úžasná, ale musí sa s ňou zaobchádzať veľmi opatrne.

Jedno kúzlo, ktoré som uvidel v knihe ma veľmi zaujalo. Písalo sa v ňom o uloženia energie do predmetov. Pousmial som sa. Samozrejme som neodolal, musel som ho vyskúšať.
V knihe sa písalo, že najlepšie je energiu ukladať do predmetov, ktoré sú vyrobené zo vzácnych kovov alebo drahokamov. Ako inak. Každý ág si vždy potrpel na tieto drahé cetky.
Položil som pred seba hodinky ktoré mali ručičky vyrobené z bieleho zlata, bol som zvedavý čo to s nimi urobí. Nad nimi som prstami do vzduchu urobil trojuholník a potom som vyslovil kúzlo presne tak ako bolo popísané v knihe.
Cítil som ako by mi niekto z vnútra vzal kúsok, ako by zo ňa niekto niečo odobral. Bola to sekunda, nedokázal som to nejako ovládať.
Hneď som kúzlo prerušil.
Hodilo ma dozadu na gauč.
Pár krát som pomaly vydýchol. Cítil som sa ako by som zabehol maratón. Pocit únavy sa objavil tak neuveriteľne rýchlo, že ma to šokovalo. Premýšľal som čo by sa stalo, kebyže to kúzlo nezastavím. Koľko energie by mi to vzalo?

Pozrel som sa na hodinky. pozoroval som ako ich ručičky postupujú po obvode ciferníku, ako by sa nič nezmenilo.


Na malý moment so sa sústredil a popravde musel som sa pousmiať. Cítil som ju, energiu ktorá v nich sálala, prejavovala sa ako malé slabé svetlo, ktoré z nich žiarilo. Vzal som si ich znovu na ruku.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | Web | 19. října 2018 v 14:57 | Reagovat

No som veľmi rada za nový príbeh, zatiaľ to vyzerá zaujímavo. Som zvedavá čo bude ďalej s tou transformáciou, a hlavne aj na tie rodinné vzťahy.

2 Sandy Sandy | Web | 19. října 2018 v 20:36 | Reagovat

Taký nezvyk trošku čítať tu niečo zo súčasnej doby, až ma to trošku šoklo, keď som videla prednášky, hodinky a všetky tie moderné veci :D Ale samozrejme v tom dobrom slova zmysle, preto ma to aj chytilo čítať ďalej. Poviedka vyzerá byť zaujímavá, také prepojenie "normálnosti" s istým spôsobom mágie. Som zvedavá, čo to bude zač :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama