2. Kapitola - Šepot časov minulých

7. listopadu 2018 v 15:03 | Kelly145 |  Šepot časov minulých

2. Kapitola
(Tobbias)



Kráčal som po kampuse. Cez rameno som al prehodenú tašku a v ruke som držal telefón a len tak som si prechádzal noviny.
Mieril som do knižnice. Okrem toho, že to bolo najlepšie miesto kde sa zašiť, tak aby vás nik neotravoval, potreboval som si vyzdvihnúť jednu knihu.
Oxford vlastnil jednu z najlepších knižníc na svete a nie všetky knihy boli určené pre ľudí.
Ale museli sme vedieť kde hľadať, že áno.

Mal som rád toto miesto, ako študent som tu strávil veľmi veľa času. To ticho a tá zvláštna vôňa vo vzduchu ma vždy fascinovali. V dome kde som vyrastal tiež bola knižnica ako táto, aj keď jej obsah sa týkal samozrejme úplne niečoho iného ako ekonomiky, histórie ľudstva a literatúry.
Ale sedieť tam bolo úžasné. Dýchalo to vedomosťami, životom aj keď nikto okolo nebol.

Postavil som sa pred okienko a ukázal som svoju zamestnaneckú kartu. "Dobrý deň." Pozdravil som chudú pani s prešedivenými vlasmi, ktorá sa starala o knihy.
"Aj vám." Pozdravila ma a prešla ku mne, pretože uhádla správne, že som od nej niečo potreboval.
"Rád by som si pozrel knihu s legendami."
"Takých tu máme veľa." Usmiala sa na mňa ako na hlupáčika. To, že ma nenechala dokončiť vetu, zdá sa nebolo podstatné.
"Legendy a mytológia nášho sveta od Pawerra z roku 1830." Kniha bola stará a na svete existovalo veľmi málo výťažkov.
Táto kniha avšak slúžila ako príklad pre jednu z prvých skutočne dobrých fantastických kníh. Autor údajne zobral staré legendy z celého sveta a pridal do nich trochu svojej predstavivosti a vytvoril knihu, ktorá lákala čitateľov jeho doby skoro tak dobre ako Frankenstain.
Avšak aj keď táto kniha bola spísaná skutočne bravúrne, jej skutočný obsah sa objavil len tomu, kto vedel ako sa číta medzi riadkami.

Počkal som si dokým ju knihovníčka vytiahne z archívu.
"Je to stará kniha." Povedala.
"Ja viem."
"Viete ako sa s takými knihami zaobchádza?"
"Samozrejme, že áno."
"Ako fyzik?" Jej neveriaci pohľad bol pochopiteľný.
"Áno, aj ako fyzik viem, čo to znamená mať v rukách vzácny predmet." S veľkou nevôľou mi knihu podala.
"Nesmie opustiť budovu."
"Samozrejme." Upísal som sa jej, že som si knihu prevzal. Bol som si istý, že táto žena by bola schopná ma naháňať s lopatou po celom Oxforde ak by som ju nevrátil.

Zamieril som k miestu kde som sedával najčastejšie, bolo medzi regálmi s ďalšími knihami, tak že ma nikto nemal šancu vidieť, poskytovalo súkromie, aj v tomto otvorenom priestore. Usadil som sa, zavesil som si kabát na stojan vedľa mňa a položil som si mobil na okraj stola displejom smerom dole.
Položil som knihu na stojan, ktorý predo mnou bol postavený. Vyhrnul som si rukávy a obzrel som sa cez rameno, či ma náhodou niekto nepozoruje.
Položil som ruku na zatvorenú knihu a vyslovil som zaklínadlo, len sám pre seba v hlave. Mohol som cítiť ako energia z mojich rúk prenikla v sekunde do knihy a tá sa v tom momente sama otvorila, ale text v nej nebol klasicky vytlačený na kús hrubého papiera.
Písmená boli jasno hnedé až červené, niektoré z nich sa hýbali.

Prechádzal som stránky. Všímal som si nápisy. Niektoré kapitoly sa týkali démonov. Ich rasa bola najviac tajomná. Nikto nevedel, koľko ich je a kde sa vlastne všetci nachádzajú. Ich schopnosti totiž to neboli tak jasné ako pri ostatných rasách. Niekedy mohli prežiť celý život bez toho aby vedeli kto sú. Pokiaľ sa dieťa narodí démonom na prebudenie jeho schopností je potreba istý rituál o ktorom samozrejme nikto nič nevie okrem ich samých. Až potom nadobudne okrem nadľudských schopností aj napríklad nesmrteľnosť.

Narazil som na časť, ktorú som hľadal. Samozrejme sa týkala upírov.

"Neruším." Ozval sa tichý hlas za mnou. Nemusel som sa otáčať, aby som vedel kto sa mi pozerá na chrbát, kto stojí za mnou. Cítil som jej pohľad, bolo to ako mrazenie na krku. Aj keď nebolo neprijemne.
"Možno." Otočil som sa cez rameno a zatvoril som knihu. Joanna stála kúsok odo mňa. V ruke držala čierny kabát a kabelku. Oblečená bola zas elegantne a zas v čiernom. Vlasy však mala dnes rozpustené a siahali jej do polky chrbta.
Urobila smerom ku ne pár krokov, prehodila si kabát cez stoličku na ktorú sa chystala sadnúť. Všimol som si jej pohyby, aj keď sa veľmi snažila aby vyzerali prirodzene boli v nich zvláštne elegantné ťahy, také ako teraz ľudia nerobili.
Keď si sadala a prehadzovala jednu nohu cez druhú, bolo tak ladné, bez žiadneho rýchleho alebo seknutého pohybu.
Pozrela sa na knihu, ktorú som pred sebou mal "Pawerra 1830." pousmiala sa keď meno spisovateľa vyslovila nahlas. "Pamätám si, keď ju napísal. Je zaujímave, že z toľkých výtlačkov sa ich zachovalo len tak málo."
"Som si istý, že veľa ľuďom záležalo na to aby bol jej obsah utajený."
"Nie každá z nich obsahovala mágiu." To som nevedel. "Len niektoré, ale zničili radšekj všetky."
"Aj keď nechápem prečo, sú to len príbehy." Pousmiala sa.
"Príbehy, ktoré obsahujú veľa pravdy."
"No a? Predsa všetci o sebe vieme."
"Vieme to čo nám je povedané Tobbias." Nadvihla obočie. "Nie všetci sa radujú z toho, keď sú informácie na dosah ruky."
Nadvihol som obočie, úplne som nevedel kde presne miery.
"Je potom ľahšie presvedčiť ostatných, že vaša pravda je tá skutočná." A tým pádom je ľahšie ovládať ľudí. Doplnil som si sám pre seba.

Obaja sme sa otočili na pár, ktorý si sadol neďaleko od nás.
"Dáte si kávu?" Opýtal som sa jej. Očividne za mnou prišla s nejakým účelom a bude vhodnejšie, keď sa o ňom budeme baviť mimo zvedavých uší našich študentov.

Prechádzali sme po parku. Dnes neuveriteľne fúkalo preto bola väčšina ľudí schovaná vo vnútri. Ale na oblohe svietilo slnko a bolo vidieť len veľmi málo mrakov.
V kabáte vyzerala rovnako elegantne ako bez neho. Vlasy si prehodila cez jedno rameno a kabelku, ktorá bola malá niesla pod pazuchou. V ruke, ktorú mala schovanú v rukavici držala plastový pohár s kávou, z ktorej sa parilo.
"Tak prečo ste za mnou prišli Joanna?" Opýtal som sa jej. Bola to prvý veta, ktorú jeden z nás vyslovil od momentu, čo sme sa zdvihli a odišli z knižnice.
Pozrela sa na mňa a zastavila.
"Chcela som poďakovať za včerajšok." Povedala priamo a pozrela sa mi do očí.
"Za čo?"
"Za to, že ste ma tam nenechali, vysvetľovalo by sa veľmi ťažko…" Vzdychla si. "No všetko."
Len som prikývol hlavou. Tým som poďakovanie prijal.
"Prečo ste mi pomohli?" Pousmial som sa. Čakal som túto otázku.
"Prečo nie?" Nadvihla obočie a pobavene sa usmiala. Zdalo sa že mojej odpovedi veľmi neverí. Asi som nebol prvý čarodejník, ktorý jej prišiel do cesty. Bola to prirodzená nedôverčivosť a životné skúsenosti. To som vedel z jedného pohľadu na ňu.
"Nemyslím si, že by to bolo múdre. Ani jeden z nás nepotrebuje opletačky s ľuďmi, tým som si istý a prečo by som vám nepomohol? Len pretože ste iný druh ako ja?" Usmial som sa. "Myslel som si, že rasizmu už dávno vyšiel z módy."
Jej pery sa roztiahli v skutočne pobavený úsmev.
"Pochybujem, že vaša rodina bude s týmto názorom súhlasiť." Presne vedela čo povedať, chcela sa dozvedieť do ktorej anglickej zámožnej rodiny patrím.
"Pochybujem." Usmial som sa. "Ale nesúhlasia s väčšinou vecí, ktoré v mojom živote robím tak prečo by som ich mal sklamať tým, že urobím niečo správne. Teda." Mykol som plecami. "Správne v ich očiach." Pomaly sa nadýchla a odpila si z kávy.
Videl som ako sa jej obočie na moment zamračilo.
"Nechutí?" Opýtal som sa jej, nečakal som, že ju touto vetou dostanem do rozpakov. Očividne mi nechcela povedať pravdu, pretože sa bála, že ma to urazí.
"Dajte to sem." Natiahol som ruku k jej káve. Podala mi ju bez jediného slova. Jej obsah som vylial rýchlo do trávy za nami a kelínok som vyhodil do koša, ktorý bol o dva kroky ďalej.
"Prepáčte." Povedala.
"Čo?" Pozrela sa na kôš. "Niektoré chute sú veľmi silné. Navyše som cítila plastový sáčok, v ktorom tú kávu mali uloženú." Nadvihol som obočie.
"Plastový sáčok?"
"Áno." Pousmiala sa. "Plast púšťa pachy do vecí, ktoré v ňom uskladňujete, je to zvláštna pachuť."
"Až tak dokonalé zmysli máte?"
"Neviem ako ostatný, ale ja áno." Neveriacky som si odfrkol. Počkal som dokým urobí tých pár krokov ku mne zas sme sa pomalým tempom vydali po cestičke v parku.
"Tak že nabudúce môžeme niekam kde skladujú kávu… vo vzduchu." Myslel som to ako vtip.
"Keď je uložená v klasických vreciach, alebo skle tak to nevadí. Sklo nemá žiadnu vôňu, teda skoro a vrecia voňajú ako látka z ktorej sú vyrobené. To náhodou pridáva káva veľmi zaujímavú chuť."
Pobavene som sa zasmial.
"Čo sa deje?" Opýtala sa.
"Bavím sa s upírom o káve, nikdy som si nemyslel, že niečo také sa mi môže v živote stať. Bez urážky." Vystrel som ruku smerom k nej ako gesto. Skutočne som to nemyslel zle.
Od malička som však bol vychovávaný v tom, že oni sú tou najhoršou rasou na zemi a že my, my sme tí ktorí svet musia pred nimi chrániť. Keď vám niečo takéto neprestajne vtĺkajú do hlavy, tak je veľmi ťažké žiť bez predsudkov.
Teda pokiaľ neprídete k záveru, že vaša rodina je banda idiotov a že nie všetko čo si oni myslia, že je pravda tak v skutočnosti je.
Asi preto ma táto žena tak fascinovala. Bola možnosťou, ako sa dozvedieť príbeh aj z druhej strany. Ako pochopiť niečo čo pred tým nemohlo dávať zmysel.
"Tiež ste prvý čarodejník s ktorým sa rozprávam. Po veľmi dlhom čase." Usmial som sa.
"Po akom dlhom čase?"
"Dlhom." Odpovedala prísne a podľa tónu jej hlasu mi bolo nad slnko jasné, že sa o tomto ďalej rozprávať nebudeme.

"Čo robíte? Tu?" Opýtala sa ma po chvíľke odmlky.
"Vyučujem fyziku." Odpovedal som jej, prekvapene na mňa pozrela.
"Skutočne?"
"Áno." Prikývol som. "Vždy ma zajímala, má spojenie s tým čím som."
"Myslela som si, že vám čarodejníkom je skôr bližšie chémia." Zasmial som sa.
"Nie, ja som na odvary a mastičky nikdy veľmi nebol." Nadýchol som sa. "Ale fyzika… to je niečo iné. Vždy ma zaujímalo, ako je reálne možné to čo dokážeme, ako dokážeme hýbať vecami. Čo dokážeme ovplyvniť, prečo častice ktoré idú z našich rúk dokážu niečo iné ako ľudské."
"Nemali by ste teda skúmať skôr mozog, než fyziku." Usmial som sa.
"Mám vyštudovanú medicínu a aj neurovedu kombinujem to." Prekvapene sa na mňa otočila, keď som to povedal, až ju to prinútilo zastať. Prezrela si ma od hlavy k pätám. Vedel som, že premýšľa nad tým koľko mám vlastne rokov.
Ja som sa tým netajil, nehanbil som sa za to. "Mám 128 rokov, za ten čas sa dá stihnúť veľmi veľa vysokých škôl." Premerala si ma ešte raz.
"Také číslo som nečakala."
"Prečo?"
"Neviem."
"Vyzerám mlado? To beriem ako poklonu." Usmial som sa a počkal som dokým skončí zo skenovaním mojej tváre a tela.

Áno, narodil som sa v roku 1890 v zime, po tejto zemi som kráčal viac ako 100 rokov a vyzeral som stále na čerstvého tridsiatnika. U nás je to veľmi invididuálne, to ako človek starne, nikdy som neprišiel na to od čoho to závisí, či od genetiky, alebo od množstva mágie, ktoré používame.
Každé kúzlo nám berie energiu, možno sa to prejavuje aj na dĺžke nášho zdravia.
Navyše mi príde, ako by starnutie dosahovalo len určitého bodu a potom zostarneme normálne ako ostatný ľudia.
Najstarší človek, ktorého som kedy v živote stretol. Teda najstarší čarodejník mal niečo cez 280 rokov. Ale napríklad môj starý otec umrel keď mal 89, stará mama 90. Moji rodičia vyzerali na čerstvých 50 a obaja mali už viac než 150 rokov.
"Skôr pôsobíte inteligentne." Povedala mi s miernym úškrnom. Zdá sa že si tú poznámku nemohla odpustiť.
"Aj to je poklona." Premeral som si ju. "Ako dlho ste tu vy?"
"Viete o tom, že ženy sa na jej vek nemáte pýtať."
"Ale vy nie ste úplne štandardný prípad." Usmiala sa.
"O niečo dlhšie ako vy." Usúdil som, že jednoznačnú odpoveď z nej proste nedostanem.
"Čo robíte na Oxforde?"
"Vyučujem históriu?" Zasmial som sa.
"To ste nemuseli študovať, že nie?"
"Boli by ste prekvapený." Zas sme sa vydali po chodníku.
"Prečo práve Oxford?"
"Prečo vy?"
"Pretože z Cambridge mi neprišla ponuka. Ďalšiu som dostal z Harwardu, ale myslím si, že pre niekoho ako ja je podstatné držať sa čo najďalej od Spojených štátov." Usmiala sa. Vedela prečo som to povedal. Amerika bolo zaujímavé územie. Európa bola prepletená všetkými rasami. Tak ako ľudská história sa odohrávala najprv tu a až potom na novom kontinente, tak to bolo aj s našou.
Upíri sa ale teraz v USA veľmi rozmohli. Možno pretože systém, ktorý tam je im povoľuje robiť si čo sa im zachce. Kým v Európe každá krajina bola čiastočné rozdelená na územia, napríklad New Orealns boli len upíri a čarodejník tam nevkročil už niekoľko generácií. V tomto bola Amerika zvláštna a výnimočná.
"A vaša rodina s tým nemá problém?" Opýtala sa ma priamo.
"Prečo by s tým mala mať problém moja rodina?" Odpovedal som jej otázkou na ktorú mi odpovedala len myknutím pleca.
Chcela zistiť niečo viac o tom odkiaľ pochádzam a kto sú moji rodičia.
"S rodinou si veľmi nerozumieme, držím sa od nich ďalej." Odpovedal som jej nakoniec popravde.
"Preto nemáte potrebu nenávidieť každého upíra, ktorého stretnete?" Usmial som sa.
"Možno, alebo mám len dostatok rozumu na to aby som vedel, že to či je niekto sviňa alebo nie nezáleží na tom, akej rasy je či do akej rodiny patrí." Usmiala sa.
"Pravda."

Zazvonil mi telefón vo vrecku. Bol to Darien, vypol som to. Ale všimol som si koľko je hodín a že som mal byť už päť minút na prednáške.
"Ja sa ospravedlňujem, ale budem musieť ísť." Povedal som a založil som telefón do vrecka.
"Samozrejme, prepáčte, že som vás tak zdržala."
"Ak by som nechcel, nebol by som tu." Zas sa usmiala a chvíľku si ma premeriavala.
"Nechcela by ste pokračovať neskôr?" Neviem kde sa vo mne tá otázka vzala, ale vyletela tak rýchlo, že som si ani nestihol uvedomiť čo vlastne hovorím.
"Prosím?"
"Čo kebyže idete dnes so mnou behať?" Pousmiala sa. "Budete robiť krúžky okolo mňa, aby som vám stačil." Zasmiala sa a naklonila hlavu na stranu.
"Dobre."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | Web | 12. listopadu 2018 v 19:59 | Reagovat

No tu si ponúkla tiež zaujímavé rozdelenie rôznych magických rás a veľmi sa mi to páči. A Tobbias... milujem tvoje mužské charaktery. Som zvedavá čo bude ďalej

2 Sandy Sandy | 23. listopadu 2018 v 21:50 | Reagovat

Takže kniha nakoniec opustila budovu? :P

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama