27. XXVII. Kapitola - O krvi a víne

5. listopadu 2018 v 14:47 | Kelly145 |  O krvi a víne

27. XXVII. Kapitola



Cítil som ako ma Yennet chytila za ruku a pevne mi ju zovrela, ale nemal som moc otočiť sa na ňu. Môj pohľad bol ako by prikovaný k postave ktorá sa blížia do stredu, na miesto kde pred tým bol portál, cez ktorý ľudia utekali aby si zachránili život.
Jeho oči boli jasno fialové, svietili v hmle prachu ako dve jasné bodky a uprene sa pozerali pred seba.
Mal na sebe čierne oblečenie z kože, topánky ktoré pri dopade vydávali nebezpečný železný zvuk. Čo ma však desilo bola jeho tvár, aj napriek tomu že bolo v okolí veľa prachu, ktorý si postupne sadal mohol som ju vidieť. Jeho pokožka mala nádych čiernej, každá jedna žila bola jasne zvýraznená silne fialovou farbou, pôsobilo to ako maska. Ale ani to všetko nedokázalo zahaliť toho človeka, ktorého som v ňom spoznával.
Bol to Vlk.
Aj keď jeho tvár nebola taká ako pred tým, črty boli mierne odlišné, bol to on. Vedel som že áno. Aspoň jeho telo tam bolo. Pochyboval som o tom, že tvor ktorý v ňom je, ktorý prebral moc nad jeho telom v ňom zanechal čokoľvek z jeho osobnosti.

Cítil som ako ma Yennet prudko potiahla. Znova som sa neotočil.

Uvidel som ako cez dav tých netvorov niekto kráča. Prá tmavých postáv, ktorým tie potvory vytvárali malú cestičku aby mohli prejsť až do samotného stredu. Niektorí z nich sa potácali, ako by boli opitý a nedokázali sa udržať na vlastných nohách len jeden z nich kráčal s hlavou vztýčenou.
Až keď dorazili do samotného stredu námestia a dvaja vojaci podobný tým s ktorým som bojoval pred niekoľkými dňami v Sigare im podrazili nohy aby si kľakli na zem.

Musel som sa veľmi sústrediť na to aby som ich rozoznal. Spoznal som však muža, ktorý sa ani po rane zo zadu do kolien nezložil na kolená a ostal stáť. Pri jeho mohutnej postave vyzeral Molgur ako smiešna postavička z nejakej rozprávky.
Spoznal som toho človeka a v tom momente mi srdce zovrelo tak silno, že som nemohol nič. Ani sa pohnúť.

Ha'Jahr sa pozrel pred seba, na svojho súpera. Videl som, že ho stojí veľa síl ostať stáť. Jeho plecia sa pri každom nádychu triasli, ale predsa. Ostal stáť nepokľakol.
Jeho otec kľačal na zemi hneď vedľa svojho syna. Spoznal som ho podľa oblečenia, ktoré mal na sebe.
"Ridvan." Počul som Yennet ako mi zašepkala do ucha, ale ja som sa nemohol otočiť, nemohol som robiť nič.

Molgur vytiahol meč z púzdra, ktoré mal zavesené na páse a namieril ho smerom na Ha'Jahr. Dych sa mi na malý moment zatajil, vedel som čo príde, ale každá jedna bunka môjho tela to odmietala.

Molgur urobil dva kroky pred seba, mečom sa dotkol Ha'Jahr hrude. Videl som, že celé jeho telo sa myklo ako by dostalo nejaký šok, ale aj napriek tomu ostal stáť.

Molgurove oči sa na malý moment pozreli na Ha'Jahr a potom jeho pohľad nabral iný smer- ku mne. Vedel som, že sa na mňa pozerá, že vie že tam som, aj keď ma nemohol vidieť, ani ma nemohol počuť. Ale vedel som že jeho oči sa upierajú na mňa, cítil som ho. Ani sa na Ha'Jahra nepozrel keď sa mečom prudko zahnal jeho smerom.

V tom momente ma Yennet prudko chytila za rameno a stiahla a k sebe.

Dokým som sa stihol spamätať ležal som na zemi. Bolo tam lístie a tráva a vôňa lesných stromov.
Svet sa mi chvíľku točil pred očami, trvalo mi dokým som si zvykol.

Doprial som si jeden poriadny a prudký nádych a svet sa prestal točiť.

"YENNET!" Zvolal som a prudko som sa posadil, rýchlo som sa obzrel okolo seba. Ležala na zemi neďaleko odo mňa.
Nadvihol som sa a hodil som sa smerom k nej.
Natiahla ruku aby ma chytila. Jej oči mali jasne fialovú farbu. Žily z jej rany siahali až k jej tvári.
Aj keď a držala za ruku nezdalo sa mi ako by bola prítomná vo svojom tele. Jej oči prebiehali z jednej strany na druhu, prudko dýchala a celé jej telo sa neprirodzene hýbalo.
"YENNET!" Zavolal som na ňu, prudko som jej chytil tvár a zatriasol som s ňou. "YENNET!" Zavolal som na ňu znova.
"Som tu." Povedala potichu a zrazu ma našla pohľadom. Oči sa jej sfarbili zas späť do jej modrej a unavene sa zatvorili.
Celá sa mi schúlila do náruče a ja som ju prudko objal. "Bohovia." Povedala potichu a nechala ma aby som ju hladil po chrbte.
Nechal som ju niekoľko chvíľu odpočinúť.
"Postavíš sa?" Opýtal som sa jej opatrne.
"Áno." Odpovedala mi rázne a v tom momente bola na nohách a oprašovala si prach a lístie zo svojich šiat.
"Čo sa stalo?" Opýtal som sa jej.
"Netuším." Povedala potichu a pozrela sa na mńa cez rameno. "Ale v jeho prítomnosti to bolo." Vzdychla si. "Bolo to ako by som ho počula, ako by som ho dokázala vnímať, ale nebolo to ako keby používam telepatiu, alebo nejaké kúzla. Proste som ho len cítila, ako keby…" zakrútila hlavou. "Nech to znie akokoľvek nemožne, mala som pocit, ako by som na chvíľku cítila jeho v sebe, ako by bol súčasťou mňa."
"Možno to je cesta ako komunikujú." Povedal som zamyslene.
"Čo?"
"Vezmi si to, najlepšia cesta ako ovládať armádu, nepotrebuješ žiadne komunikačné kanály, nepotrebuješ poslov, proste si pomyslíš a je to. Dať čiastočnú moc svojim generálom, ale zároveň ich kontrolovať, popravde je to dosť briliantné."
"Je to desivé."
"Popravde nie je." Pozrel som sa na ňu. "Ak to tak funguje, stačí nám urobiť jediné aby sme ich zničili."
"A to je?"
"Zabiť ho, zabijeme jeho zabijeme všetkých. Tak predsa znela tvoja teória nie?"
"Tak nejak, ale pochybujem že to bude jednoduché."
"Nebude." Pozrel som sa na ňu. Postavil som sa vedľa nej a pozrel som sa okolo.
"Si v poriadku?" Opýtala sa ma pred tý než som jej stihol položiť ďalšiu otázku.
"Prosím?"
"Videla som jeho tvár. Spoznala som ho. Bol to Vlk." Nepozrel som sa na ňu, nemohol som.
"Som v poriadku." Odpovedal som jej nakoniec po dlhej odmlke.
"Ridvan." Položila mi ruku na rameno, pred čím som veľmi rýchlo uhol. Nepotreboval som poľutovať. Ja som nebol ten, ktorý by si to zaslúžil.
"Nie je to on, je to možno jeho telo, ale pochybujem že ostalo niečo z jeho duše." Vzdychol si. "Zachránil mi život, zachránil nám život a za to zaplatil cenu, ktorú…" Pokrútil som hlavou. "Toto je horšie ako smrť." Otočil som sa na ňu. "Dáva nám to o dôvod viac na pomstu nie?" Pozerala sa na mňa s ľútostivým pohľadom, vedel som že hľadá slová, ktoré by mi povedala, aby ma utešila ale nedokázala žiadne nájsť. Nebolo potreba nič povedať, na toto neexistovali žiadne slová útechy.
"Kde to vlastne sme?" Opýtal som sa a ešte raz som sa pozrel okolo seba, ten les mi bol niečim povedomí, ale nedokázal som ho zaradiť.
"Neďaleko od elfských hraníc, ich kráľovstvo je chránené aj voči premiestňovaniu, bolo to najbližšie ako som nás v tej situácií dokázala dostať." Otočila hlavu na stanu a ja som mohol vdiieť žily na jej krku, ktoré sa pomaly sťahovali späť ku zdroju.

Natiahol som ruku k jej krku a po jednej som jej prešiel, na čo zo sebou mykla.
"Bolí to?"
"Teraz nie." Odpovedala. "Ale keď som sa na neho pozerala bolo to neuveriteľné.Ako keby mi niekto vypaľoval kožu. Popravde som prekvapená, že som nás dokázala dostať takto blízko."
"Ešte nevieš či sme skutočne tam kde si myslíš. Premiestniš nás portálom bližšie."
"Povedala som pred chvíľkou, že toto je najbližšie ako som nás mohla dostať, budeme musieť prejsť pešo. Verím tomu, že elfovia si nás nájdu."
"Som zvedavý ako vezmú fakt, že Sever padol a jeho kráľ a jeho následník na trón nie sú nažive." Yennet sa prudko zastavila.
"Čo prosím?" Uvedomil som si, že je možné, že ich nevidela. Jej zrak nie je tak dobrý ako je môj, ona možno videla len tmavé postavy.
"Tí muži, v strede toho…" Prudko vtiahla vzduch do pľúc a neveriaco pokrútila hlavou, ruka jej pristála na perách. "Bohovia." Vzdychla si a zdalo sa mi že zadržuje slzy na okrají očí.
"Ďalšia vec, v ktorej som zlyhal." Vtedy som prišiel na to, že ten desivý pocit ktorý som mal vo vnútri vlastne nebol strach, ani šok ale zlosť. Mal som v sebe toľko zlosti, že by som najradšej niekomu na mieste rozbil tvár! Ako je možné že sa niečo také vlastne stalo! Že niečo také bolo dopustené!
Nahnevane som sa pozrel iný smerom a snažil som sa upokojiť niekoľkými nádychmi, samozrejme mi to nepomohlo.
"Poďme." povedala nakoniec potichu Yen, len som prikývol.

Kráčali sme vedľa seba, lesom neviedla žiadna cesta. Bol tam neuveriteľný kľud a ticho. Nebolo počuť žiadne vtáky ani zver, ako by sme kráčali krajinou nikoho. Len niekoľko slnečných lúčov ktorým sa podarilo predrať cez husté koruny vysokých a starých stromov, tie nám robili spoločnosť.
Popravde som nevnímal kadiaľ prechádzame, vedel som že Yen pozná cestu. Aspoň som v to dúfal.

Zatiaľ som sa pokúšal dať v hlave do poriadku všetko to čo som vedel.

Armáda Malgura je obrovská, ich počty možno rátať na tisíce a je veľmi zložité ich poraziť. Tým, že ovládli Stakatan sa nie len ich počty rozšíria o niekoľko stoviek, ale dostali prístup k celej Stredozemi ku všetkým ostatným krajinám a nie je nič čo by ich v postupe zastavilo.
Molgur postavil svoju armádu na energií a mágií, ktorú nikto neovláda a nikto nevie ako funguje. Najbližšie je k tomu žena, ktorá kráča vedľa mňa a ktorú môže používanie tejto mágie zabiť, alebo ju premeniť na jedného z nich. Preniknutie pomocou ich spojenia v ktoré v nej drieme do Molgurolvej mysle je skutočne veľmi lákavá, ale podľa mňa nereálna varianta. A táto nebezpečná cesta je zároveň jedinou našou nádejou, pretože kniha, ktorá nám ako jediná mohla pomôcť sedí niekde v zničenom hrade v Stakatane spoločne s hlavami kráľov Severu.
Tak že ak počítam správne, naše vyhliadku prešli z mizivých na absolútne nulové.

"Ridvan." Ozvala sa potichu Yennet a chytila ma za predlaktie. Zastavil som a pozrel som sa smerom ktorým hľadela ona.
"Vidím." Povedal som potichu. Boli tam dvaja elfský vojaci, ozbrojený od hlavy až po päty, cválali k nám na svojich vysokých dvoch bielych koňoch.
"Stojte!" Zavolali na nás v elfskom jazyku. Trochu nerozumný príkaz vzhľadom na to, že sme obaja stáli na mieste od momentu, kedy sme ich zbadali. Ak by sme chceli utiecť urobili by sme to rovno nie?

Počkali sme dokým k nám pribehli. Dva krát nás obkrúžili, pričom ich šípy boli namierené rovno na nás.
Rýchlo sme sa predstavili, no nezdalo sa že by im naše mená niečo hovorili.

Videl som ako z lesa pribehli ďalší traja bojovníci, tento krát už po vlastných.
"Odovzdajte zbrane." Prevrátil som oči a mal som chuť jedného z nich udrieť.
"Moje meno je Ridvan." Povedal som ešte raz.
"Mne je jedno kto ste, hranice sú uzavreté, okamžite mi odovzdajte zbrane inak vás na mieste zabijem."
"To by som chcela vidieť." Povedala Yennet popod nos a pozrela sa na mňa.

Otrávene som zvesil z pliec moje dva meče. Pred nami sa objavil veľký portál do ktorého ma ten mladý elf doslova strčil.

Ocitli sme sa v Al' Asebel na námestí kráľovského zámku kde pred portálom čakalo niekoľko ozbrojených elfov, ktorý na nás všetci mierili zbraňami.
Ten elf ma zase udrel do ramena aby som pokračoval po uličke, ktorú nám ostatný vytvorili. Stálo ma veľa síl aby som sa neotočil a nenatiahol mu jednu priamo do tváre. Predpokladal som, že nás vedú do väzenia kam inam…

"Okamžite zastavte!" Ozvalo sa cez námestie. Otočil som sa za známym hlasom a úprimne som bol rád, že ho počujem. Klaem ku nám utekal spoločne s dvoma strážcami.
"Pane my." Zača mu vysvetľovať ten mladý elf no on ho hneď ako dobehol zastavil kývnutím ruky. "Ticho! Na vaše vysvetľovanie nemám čas." Povedal nahnevane a pozrel sa na mňa.
Prudko sa ku mne vrhol a objal ma. Na elfa to bola tak nepredpokladaná a úprimná reakcia, že som na moment zabudol čo sa deje okolo a kde vlastne som.
"Som rád že ste tu." Povedal a otočil sa na Yennet. Ten so všetkým rešpektom uklonil hlavu.
"My tiež." Povedal som potichu, natiahol som ruku k mladému elfovi, ktorý ešte stále držal moje zbrane a vytrhol som mu ich z ruky, pričom som prevrátil oči a neveriaco pokrútil hlavou.
"Poďte!" Kývol na nás Klaem.

"Tak ako sme na tom?" Opýtal som sa ho keď sme boli v dosahu zvedavých uší. Klaem si smutne vzdychol.
"No väčšina obyvateľov hradu a tých, ktorí boli blízkosti portálov sú tu. Niektorí sú u trpaslíkov."
"Čo tvoja žena?"
"Je v poriadku." Odpovedal potichu. "Obaja sú." Pozrel sa na Yennet. "Mali sme strach."
"Prečo?"
"Portál ktorý viedol z centra mesta, nevieme prečo sa to stalo, ale vybuchol, vlastne všetky portály ktoré viedli zo Stakatanu v jeden moment vybuchli. Na lúke za mestom kde viedol ostal obrovský kráter. Nikdy som nič podobné nevidel."
"To isté sa stalo aj v Stakatane." Povedala Yennet, no ďalej to nerozvíjala.
"Všetci na vás čakajú, tadiaľto!" Ukázal na dvere ktorými sme obaja naraz rýchlo prešli.

Okolo dreveného stola, ktorý ako by vyrastal z podlahy stálo niekoľko ľudí. ladý elfský kráľ Zaos sedel za jeho čelom obklopený svojimi mužmi a radcami, jeho matka sedela neďaleko od neho.
Trpaslíci na čele s Taragom a lordi zo Severu spoločne s Vivien, Werasom a Petrom. Alexa stála v zadu aj zo svojou kamarátskou čarodejnicou.
Keď Vivien uvidela, že sme prišli len my dvaja jej pohľad veľmi potemnel.

"Ridvan mali sme obavy." Povedal Zaos a prvýtal nás kývnutím ruky. "Posaďte sa."
"Na to nie je čas." Povedal som a tým som mu skočil do reči. Niektorí elfovia okolo neho vrátane jeho matky pohŕdavo pokrútili hlavou.
"Na zdvorilosti nie je čas." Doplnil som a pozrel som sa na ostatných. "Stakatan padol." Prehlásil som na čo sa v miestnosti rozľahlo desivé ticho.
"Sver padol." Pokračoval som. "Hlavné mesto je zničené, zničil ho portál. Počul som že ten výbuch narobil neporiadok aj tu."
"Zničil nám polovičku tábora." Povedal jeden Severan a pozrel sa na Zaosa.
"Nemali sme ako vedieť, že sa to stane." Odpovedal jeden z elfov, doslova to vyštekol.
"Nikto nemohol vedieť, že sa to stane!" Ozval sa Druid. "Portály len tak nevybuchujú." Podotkol.
"Nevybuchol sám." Povedala Yennet, čím na seba strhla pozornosť. "Zničil ho Molgur." Keď vyslovila jeho meno, čas sa na moment spomalil. Všetci na ňu neveriaco ostali pozerať.
"Čože?" Opýtal sa Klaem. "Videli ste ho."
"Skoro tvárou v tvár." Povedal som a pozrel som sa na Druida. "Patrí mu Vladovo telo."
"ČOŽE!" Zvreskol Peter a rukami sa oprel o stôl.
"Neviem ako je to možné, tam na severe sa muselo niečo stať." Nechcelo sa mi to vysvetľovať. Vlastne som nemal čo, neodkázal som vysvetliť, ako to funguje.
"Pravdepodobne sa dostal na náš svet v neforemnom stave, len ako energia. Privlastnil si jeho telo, možno aby bol schopný prežiť." Doplnila m Yennet.
Petrov pohľad padol na stôl a neveriacky pokrútil hlavou.
"To nie je všetko." Povedal som a pozrel som sa na Vivien. Neviem, či z môjho pohľadu, alebo vďaka inštinktu ktorý mala, vedela čo chcem povedať pred tým než som to vyslovil. Otočila hlavu do strany a prikryla si rukou pery aby nebolo vidieť, že sa rozplakala. Nikto si to však nevšimol.
"Crach aj jeho syn Ha'Jahr sú mŕtvi." Ak pred tým bolo v miestnosti pekelné ticho, tak teraz sa to nedalo opísať. Severania neveriaco pozerali jeden na druhého a na mňa.
"Ako?" Opýtal sa Druid, ktorý mal na krajoch očí slzy.
"Popravil ich." Povedal som potichu a pozrel som sa na Vivien, ktorá keď ju chcel Durid pohladiť po chrbte tak prudko uhla.

Zaos sa postavil a pozrel sa na mňa. "Správy ktoré ste nám priniesli sú plné nešťastia a naplňujú moje srdce hlbokým smútkom. Čaká nás dlhý boj ktorý ma veľmi nejasný koniec." Pozrel sa na Vivien. "Muži ktorí padli v Stakatane boli statočný, za ich duše sa dnes budeme modliť. Dnešok by im mal byť venovaný, nikomu inému." Pozrel sa zas na mňa. "Dnes nie je vhodný čas na porady ani vytváranie plánov. Duše padlých kráľov a bojovníkov si musíme uctiť. Budeme pokračovať zajtra. Dostanete všetko čo budete potrebovať."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | 12. listopadu 2018 v 9:36 | Reagovat

Tak toto bola skutocne epická kapitola. Akcia, napätie, kks... je mi ľúto Vivian stratila dvoch najdôležitejších ľudí za jeden deň.
A to že Molgur ma Vlkovo telo.... waaau

2 Sandy Sandy | 23. listopadu 2018 v 21:30 | Reagovat

Uf :/ no dúfam, že odteraz už pre nich začnú konečne lepšie časy. Snáď má Ridvan s Yannet už niečo v pláne :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama